Výnimočnú kaviareň otvorili na začiatku pandémie. Odvtedy sa personálne rozrástli až 6-násobne

V súvislosti s ním mnohí premýšľame, aký bude jeho širší dosah. Ako sa s ráznymi obmedzeniami opäť popasujú predovšetkým malí podnikatelia, majitelia gastro prevádzok, poskytovatelia služieb a ich zamestnanci? Nakoľko dostatočná bude tentokrát podpora od štátu a pre koľkých budú nasledujúce týždne pred Vianocami likvidačné?

Mnohí si želáme, aby sme boj na tomto fronte spoločne zvládli. Možno hľadáme spôsoby, ako opäť podporiť obľúbené podniky, kde tak radi trávime čas s priateľmi či rodinou.

Ja dnes premýšľam nad Kaviarňou od srdca, ktorú som prednedávnom navštívila. Chcem dúfať, že tieto náročné týždne ustojí, a to nielen preto, že si v nej túžim opäť raz niekedy vypiť dobrú kávu, ale hlavne kvôli ľuďom, ktorí by bez tejto práce možno ďalšiu podobnú šancu začleniť sa do našej spoločnosti nedostali.

Kollárovci a selfie coffee ako pasca na zákazníka

Čo povedať viac o tomto mieste so srdcom? Keď som do kaviarne prišla prvýkrát, oslovila ma svojou príjemnou rodinnou atmosférou a výnimočne spontánnou obsluhou.

Človek by ani neveril, ako dokáže v týchto časoch potešiť aj jednoduchá otázka na zákazníkovo hudobné gusto hneď pri vstupe do podniku. „Ahoj, ja som Dominik a púšťam tu ľuďom hudbu. Čo rada počúvaš? Môžeš si vybrať.“ Rozopínajúc gombík na kabáte a odmotávajúc si šál priblížila som sa k usmievajúcemu mladému mužovi na invalidnom vozíčku.

Letmo som nahliadla do jeho playlistu s prevažne slovenskými interpretmi. Na chvíľu som sa prichytila pri tom, ako sa snažím vyloviť z hlavy nejakého slovenského speváka alebo speváčku, ktorých hudba by sa hodila do tohto časopriestoru.

„Hm, čo tak Simu Martausovú?“ Snažila som sa nezdržiavať dúfajúc, že sa možno trafím do dídžejovho najužšieho výberu. „Tú mám, ale mám aj Kollárovcov, tých mám veľmi rád,“ odpovedal Dominik. „V tom prípade je rozhodnuté,“ zareagovala som na jeho sympaticky zakamuflovaný návrh s úsmevom.

Po ceste do zadnej miestnosti kaviarne s piesňou od Kollárovcov v pätách pritiahli môj pohľad pestrofarebné obrazy na stenách. Vyzerali, akoby ich maľovali detské ruky. S nimi toto miesto pôsobilo ešte veselšie, ako ušité na nedeľné rodinné posedenie alebo narodeninovú oslavu.

Ešte som ani nestihla úplne zachytiť atmosféru celého priestoru a už sa pri mne zjavila nízka svetlovlasá čašníčka. Črty jej tváre prezradili známu genetickú poruchu. „Vybrali ste si?“ spýtala sa ma. „Ešte nie,“ odpovedala som a hneď som sa pustila do samoštúdia nápojového lístka, keď ma opäť prerušil čašníčkin hlas.

„Môžeme vám pripraviť kávu s vašou fotografiou, ak by ste chceli,“ predstavila mi promptne špecialitu podniku. „To naozaj?! Tak to si určite dám,“ odpovedala som s nadšením v hlase. O malú chvíľu, ani neviem ako, som už stála pred pultom, nastavujúc sa na svoju prvú „selfie coffee“ v živote.

Sociálny podnik na štýl kaviarne

V momente, ako dorazil objednaný umelecký výtvor na stôl, prisadla si ku mne aj sympatická žena v strednom veku. „Dobrý deň, ja som Andrea Miková, spolumajiteľka kaviarne,“ prihovorila sa mi hlasom, ktorý sa mi zdal ešte príjemnejší než v telefóne, keď sme si dohadovali stretnutie. Podali sme si ruky a zatiaľ, čo sa cukor pomaly predieral cez moju penovú podobizeň až ku dnu šálky, pustili sme sa do rozhovoru.

V jeho úvode mi majiteľka prezradila, že myšlienka otvoriť sociálny podnik na štýl kaviarne, kde by mohli pracovať zdravotne postihnutí ľudia, prišla celkom náhodne v roku 2019. S priateľkou Darinou Pištejovou sa vtedy zúčastnili na kurze o sociálnom podnikaní a po jeho absolvovaní začali zháňať priestory, kde by svoj sen mohli zrealizovať. Miesto našli priamo v centre mesta na Hlavnej ulici.

„Vzali sme si komerčný nájom, ktorý bol veľmi vysoký, pretože sme v historickej budove. Mysleli sme si, že tu bude život, ale veľmi rýchlo sme sa spamätali,“ opísala mi prvotný šok Miková. Netrvalo totiž dlho a po oficiálnom otvorení prišiel aj oficiálny nástup pandémie.

Podľa majiteľky a dlhoročnej ekonómky to bolo veľmi náročné a smutné obdobie. „Bolo nás iba pár a jedlo i nápoje sme predávali len cez výdajné okienko.“ V takomto prípade by sa dalo čakať, že striktné opatrenia postihujúce najmä gastro odvetvie začínajúci podnik neprežije, v prípade kaviarne však nastal úplný opak.

„Na začiatku sme len chceli uživiť našich piatich zamestnancov a dnes ich máme tridsať. S uvoľnením opatrení a príchodom leta po prvej vlne sa nám totiž začalo viac dariť. Ľudia nás našli, ani nevieme ako. Dokonca sme časom otvorili vlastnú cukráreň, umeleckú dielničku a dnes už máme aj účtovnícku firmu,“ podelila sa podnikateľka Miková o úspechy, ktoré za pomerne krátky čas dosiahli.

Z môjho výrazu pravdepodobne vyčítala údiv, na čo následne zareagovala slovami: „Sami sa tomu nestačíme čudovať. Vnímame to ako požehnanie. Fungujeme necelé dva roky a už sme sa takto rozrástli. Niekedy si len vzdychnem a poviem, Bože, už stačí,“ zasmiala sa.

Prezradila mi, že do ďalších projektov sa pre vyťaženosť aj veľkú zodpovednosť už púšťať nebude. Navyše by chcela byť osobne prítomná pri všetkom, čo sa na jednotlivých pracoviskách deje, a s ďalším takýmto dielom by to už vraj nebolo možné.

„My sa teraz potrebujeme hlavne postarať o týchto našich ľudí, ktorí nám boli svojím spôsobom zverení. Máme tu zamestnancov s autizmom, Downovým syndrómom, Williamsovou chorobou. Dokonca máme zamestnanca, ktorý má ochrnutie všetkých štyroch končatín, a píše nám články na web s pomocou asistenta. Sú to ľudia, ktorí chcú robiť, sú vďační za túto prácu a ja som rada, že môžem pracovať pre nich,“ neskrývala svoju vďačnosť.

Bez práce by mnohí ostali zavretí doma

Pokračujúc v rozhovore sme sa dostali až k režimu na pracovisku. Dozvedela som sa, že zamestnanci s ťažkým zdravotným postihnutím môžu v tomto sociálnom podniku denne odpracovať maximálne štyri hodiny. Každý deň sa tu za bežných okolností takto vystriedajú tri zmeny.

Pre niektorých však môže byť práca počas piatich dní v týždni náročná. Vedenie sa týmto ľuďom snaží vyjsť v ústrety a prácu im zadeľovať podľa ich možností. Podľa slov majiteľky, pre mnohých zamestnancov má význam prísť do práce hoci aj každý druhý či tretí deň.

„Obrovským plusom pre našich ľudí je, že nezostávajú zavretí doma. Môžu sa socializovať a integrovať, niečo zo seba dať a popri tom si aj privyrobiť. Ak im niečo nejde, snažíme sa pre nich nájsť miesto, kde by sa cítili užitoční.“ Pri každodenných povinnostiach im navyše pomáhajú zdraví zamestnanci, ktorí sú podľa majiteľky ako ich anjeli strážni.

Ako mi však ďalej prezradila, ani na tomto pracovisku nie je vždy všetko ideálne. Na občasné trenice však existuje jednoduché riešenie. „Dôležité je vždy po každom probléme prísť a vysvetliť si, čo sa stalo,“ podelila sa o svoj návod Miková, pre ktorú je pokojná atmosféra na pracovisku kľúčová. „Šéf by mal na pracovisko prinášať v prvom rade harmóniu. Mal by si vážiť zamestnancov a dať im vždy to, na čom sa s nimi dohodol. Popri dávaní by však mal aj vyžadovať,“ dodala.

Na moju otázku, či sa neboja tretej vlny covidu či prípadného lockdownu, odpovedala pokojne. „Nemala som obavy predtým a nebojím sa ani teraz. Snažím sa žiť v tomto smere v úplnej odovzdanosti. Prijímať dobré aj zlé veci.“

S ochorením sa pritom podľa jej slov na pracovisku ešte nestretli a v podstate sa o tejto téme v práci snažia hovoriť čo najmenej. „V tomto smere žijeme svojím vlastným životom a snažíme sa skôr rozprávať o pekných veciach.“

Na náročné obdobie sú však v Kaviarni od srdca pripravení. „Dúfame, že sa nám podarí prekonať toto obdobie vďaka dohodnutým väčším zákazkám, donáške i našetrenej rezerve,“ hovorí majiteľka. Výrobky si vraj zákazníci budú môcť kúpiť aj cez e-shop na pripravovanej webovej stránke.

Podnik, ktorý pomáha aj iným

Blížiac sa k záveru môjho stretnutia s pani Andreou, nedalo mi nespýtať sa na obrazy, ktoré ma upútali pri príchode. „To sú diela hluchých umelcov s poslednými zvyškami zraku z Domova sociálnych služieb Maják v Zdobe,“ vysvetlila mi. Zakúpením týchto obrazov môžu zákazníci kaviarne podporiť aj ich.

Okrem toho kaviareň spolupracuje aj s ďalšími zariadeniami, ako je Domov sociálnych služieb Domko (DSS), občianske združenie Usmej sa na mňa či združenie Artest s divadlom Hopi Hop, ktoré navštevujú deti s Downovým syndrómom.

„Snažíme sa našim hosťom dávať vždy viac ako len kávu alebo koláčiky. A keď sa ešte dalo, robili sme tu aj rôzne akcie ako koncert filmovej či ľudovej hudby. Ľudia sa veľmi dobre zabavili. Dúfam, že sa k takémuto normálnemu životu budeme môcť čím skôr vrátiť. Ľudia už totiž nepotrebujú viac rozdelenia,“ vyjadrila svoju nádej na záver nášho stretnutia Andrea Miková.

Foto: archív A. Mikovej