Odev ako jazyk minulosti: Čo prezrádzal o našich predkoch?

To, čo dnes nazývame uniformita, je v obliekaní jednotlivca štýl, v ktorom podľa odevu nerozoznávame, či ide o ženu, dievča, muža či mládenca. Obidve pohlavia nosia aj rovnaké súčasti odevu. Ženy obľubujú nohavice a muži majú vo svojom šatníku košele v takej farebnosti, aká kedysi patrila len dievčatkám či slečinkám.

Naši predkovia v minulosti – najmä tí, ktorí žili na vidieku – nosievali kroj. Ak prišli do mesta, bolo podľa ich oblečenia poznať, odkiaľ pochádzajú. Odievanie osôb bolo takým výrazným znakom, tak veľa prezrádzalo o jeho nositeľovi, že sa až natíska fráza, že ten človek mal napísané svoje meno na čele. Nemusel ani nič povedať a dalo sa spoznať, z ktorej dediny prišiel. Nemusel si ani nič kúpiť, ale bolo zrejmé, k akej spoločenskej vrstve patrí. Pozorovateľ nemusel byť ani detektívom a videl, či dotyčný vstúpil do manželstva alebo je slobodný. Dokonca podľa toho, ako bol oblečený, sa dalo zistiť aj to, ktoré náboženstvo vyznáva. A podľa určitých odevných doplnkov i to, akú funkciu plnil človek pri slávnostnom obrade – svadbe, krstinách či pohrebe.

Svoje oblečenie si dnes kupujeme v obchodoch či z rôznych internetových ponúk tak trochu naslepo.

Ta to moja hudoba – neraz vyslovila žena, keď otvorila skriňu či truhlicu s odevom. Sukne – kabaty, zástery – šurce, fartuchy, košele – oplecká, šatky – chustki či čepce sa pritom rátali na niekoľko desiatok kusov. Odev bol pýchou nejednej ženy – sedliačky, či bohatá, ale i chudobná, snívali o tých povestných 77 sukniach. Možno sa nám zdá márnotratné, keď povieme, že niekde mala žena toľko čepcov, koľko bolo nedieľ v roku. Alebo takú sukňu, ktorú si zobrala len raz v roku na určitú nedeľu výročitého sviatku.

Niekedy, či skôr v charakteristických znakoch, nezaostávali ani muži. Široké kožené opasky s viacerými mosadznými prackami nosili napríklad len bačovia. Dlhú súkennú halenu – gubu, čuhu – nosili len pastieri alebo furmani. Ak si mládenec zastrčil za klobúk veľké prizdobené pero, čoskoro ho čakal sobáš. I dievča pred svadbou malo počas ohlášok v kostole iný druh šatky aj účes. Na prvý pohľad bolo možné spoznať ženu, ktorá niesla jedlo rodičke. Bola to jej kmotra, nesúca v kútnom hrnci výdatnú kuraciu polievku.

Svoje oblečenie si dnes kupujeme v obchodoch či z rôznych internetových ponúk tak trochu naslepo. Ušije, zhotoví, ponúkne a predá nám ho niekto cudzí. Pre našich predkov odev zhotovovali väčšinou dobre známi výrobcovia, dokonca ponajprv si ho ručne šili samy aj šikovnejšie ženy. Neskôr miestne krajčírky, kožušníci, čižmári, a veru tak poctivo a s fortieľom, že niektoré kožuchy, čižmy, baranice, haleny sa dedili z generácie na generáciu. Veď aj odev bol iný na prácu, iný na sviatok, ba i na odchod z tohto sveta.

Má, či nemá náš dnešný odev nejakú špecifickú reč?

Končím, milí čitatelia, stále platným výrokom, že šaty robia človeka.