Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Zaiste mi dáte za pravdu, že v minulosti sa ozývali naše domovy i verejné priestranstvá omnoho viac spevom i muzikou ako dnes. Skôr vidiek než mesto bol charakteristický príjemnými zvukmi ako prejavmi činorodosti, plnosti života, bujnosti prírody, v ktorej zneli hlasy a tóny jasne, smelo a odvážne.
Prirodzené zvuky boli zároveň nepísanými signálmi života. Ráno budil dom kohút, ktorého kikiríkanie ľudia vľúdne nazývali spevom. Spev vtáctva v jeho rannom koncerte patrí dodnes k atmosfére jarných rán, rovnako ako melodické vyspevovanie drozda po daždi alebo kráľa spevákov, slávika, za teplej noci. O citlivom vnímaní týchto zvukov ako prirodzeného prírodného koloritu svedčia aj ďalšie vtáčie melódie.
K zvukovej kulise dediny patrilo i štekanie psa, gagot husí, erdžanie koňa i zvonenie kôs, hrčanie vozov – súhrn zvukov, ktoré mal dedinský človek v podvedomí ako východisko skutočnej hudby a jej rytmu.
K vlastným hudobným prejavom však v prvom rade patril ľudský spev. Spievali všetci: deti, mladí i starci. Každá generačná vrstva mala vlastné piesne, ktoré zodpovedali jej mentalite, životným záujmom a estetickým požiadavkám. Všetky piesne žili vo vedomí spevákov v nediferencovanom celku, mali svoj čas i príležitosť na uplatnenie, životnú situáciu, stav i náladu, ku ktorej sa bezprostredne viazali.
Deťúrence si nôtili pri pasení husí a dospelí ľudia, tí nielen doma, ako matka pri uspávaní dieťaťa či pri individuálnej činnosti, keď napr. lúpala kukuricu, ale aj pri kolektívnej práci, na poliach či lúkach. Známe sú kosecké piesne mužov, ešte známejšie trávnice – volavé piesne z horských oblastí, snáď najlepšie ilustrujúce spätosť ľudského hlasu s krajinou a prírodou.
Spievalo sa všade a stále. Mladí ľudia, ktorí sa zišli počas letných večerov pod lipou na večarkoch či v jeseni a zime na priadkach, tu spievali i niekoľko hodín spoločne v prirodzenom zbore.
Hlavnou témou týchto piesní bol milostný vzťah. Láska šepkala mládencovi verše zaľúbenca. Ak boli piesne prepojené v živom podaní s melódiou, precíteným spevom a atmosférou, získali si srdce nejedného dievčaťa. V mysli sa nám vynorí asi najznámejšia ľudová pieseň: Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú, na horách nerastieš, v poli ťa nesejú… A v inej milý veršoval takto: Mila moja, mila moja, miľenka, miľenka, dze je tota, dze je tota studzenka, studzenka, co zme pri nej šedzeľi, šedzeľi, bele lička ľubeľi. Mileneckú dvojicu textári často prirovnávali k holúbkom, tak ako v piesni: Na košickej turni dva holubki šedza, ľudze jim zavidza, že še radzi vidza…
Spev môžeme chápať ako umelecký prejav, realizovaný na malých denných slávnostiach. Nebolo treba veľkých príprav, mladí sa zišli vtedy a tam, kde to bolo iba trochu možné. Večer po práci alebo v nedeľu popoludní si zatancovali, zaspievali, zabavili sa, lebo práve tanec, spev či muzika patrili v minulosti k prakticky jedinej príležitosti na uvoľnenie tela i ducha. Spev i tanec boli nielen hlavným zdrojom zábavy, ale plnili i funkciu fyzického a emočného vyžitia, vydania prebytočných síl.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
