Či si obraciame stránky svetského kalendára, alebo sa pozrieme niekde na stenu, kde visí cirkevný kalendár, či len tak mechanicky klikneme na displej obrazovky, objaví sa nám pred očami tento týždeň veľakrát meno Mária. Kresťanské sviatky Mena Panny Márie a Sedembolestnej Panny Márie dominujú tomuto septembrovému obdobiu.
Staré matriky jednoznačne dokazujú, že meno Mária patrilo u nás počas niekoľkých storočí k najčastejším. A nebolo rozdielu medzi mestom a vidiekom. Meno sa výrazne vynímalo najmä v katolíckom prostredí, čo súviselo s veľkou úctou a láskou k Panne Márii.
O nositeľke mena Mária, ktorá bola matkou Ježiša, vieme veľmi veľa, ale je zaujímavé, že sa to nedozvedáme priamo z evanjelií, ale len z apokryfov, ktoré sú mladšieho dáta. Mária sa narodila starším židovským rodičom Anne a Joachimovi, ktorí svoju dlho očakávanú dcérku pomenovali Miryjam, čo znamenalo milovaná Bohom. Poskytli jej lásku a starostlivú výchovu a v mladosti ju zasnúbili s Jozefom. Ten však čoskoro zistil, že Mária je tehotná, a bol nešťastný z jej nevery. Pred zúfalstvom ho zachránil anjel, ktorý mu vo sne objasnil zázrak, ktorý sa udial s Máriou.
Mária bola počas svojho života v úzadí, nikdy nekázala, neučila, neaktivizovala, a predsa jej patrí jedinečné postavenie.
V Betleheme Mária porodila syna a podľa ďalších známych evanjeliových rozprávaní s ním aj Jozefom utekali pred Herodesom do Egypta. Neskôr sa usadili v Nazarete, kde pred ich očami Ježiš vyrastal a dospel. Ďalej sa o Márii ešte bezpečne vie aj to, že bola so svojím synom na svadbe v Káne a že ho odprevádzala na Kalváriu a trúchlila pod krížom, na ktorom zomrel.
Mária bola počas svojho života v úzadí, nikdy nekázala, neučila, neaktivizovala, a predsa jej patrí jedinečné, privilegované postavenie a najpoprednejšie miesto medzi svätými. Je matkou Cirkvi, pomocníčkou v každej núdzi a bezpochyby najvplyvnejšou a najvýznamnejšou nebeskou ochrankyňou.
Nespočetné sú jej vyobrazenia, pre ktoré boli inšpiračnými zdrojmi knihy Zlatá legenda a Pieseň piesní. Najstarší obraz Panny Márie namaľoval evanjelista Lukáš, súčasník jej života. Za kópie tohto obrazu sa považujú starobylé ikony, ktoré pochádzajú z Kláštora svätej Kataríny na hore Sinaj. Na nich je Mária spolu s dieťaťom zobrazovaná ako velebná Bohorodička s gestom pozdvihnutej ruky, ukazujúcej na svoje dieťa. Hlavu jej zakrýva šatka a na čele má osemcípu hviezdu.
Túto východnú symboliku nahradili umelci v stredoveku symbolmi kráľovskej moci – korunou, jablkom a žezlom. Gotickí sochári začali vytvárať dôvernejšiu verziu matky a dieťaťa, vyzdvihujúc vrúcny materinský kontakt. Takýmto starobylým typom je Mária dojčiaca dieťa, nazývaná aj Maria lactans. Títo sochári sa rozhodli modelovať Máriu spolu s dieťaťom aj preto, aby sa zvýraznila jej materskosť, takže chlapček – Ježiško sa dôverne prikláňa k matke, hladiac jej svojou malou rúčkou líce.
V polovici 15. storočia sa v kresťanskej ikonografii objavuje motív Matky bolesti. Je to osamelá postava smutnej, modliacej sa ženy, ktorá stelesňuje osamotenú Cirkev, ako keby chcela niesť všetky bolesti sveta po tom, čo sa po zajatí Krista všetci jeho učeníci rozpŕchli. Ako Sedembolestná je zobrazená s typickými atribútmi – siedmimi mečmi, zabodnutými do jej hrude.
Podnetom úcty k bolestiam Márie bola sekvencia Stabat Mater so symbolickým číslom sedem. Bolesti súvisia so Simeonovým proroctvom: „(…) a tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35). Umelecká epocha renesancie vyzdvihla Bolestnú Máriu do rozmanitých polôh. Jednou z nich je obraz Márie s mŕtvym Kristom na kolenách – Piety – ako vyvrcholenie drámy Kristovho utrpenia.
Objavujme i hľadajme Máriu v jej rozmanitých podobách vôkol nás, aby sme našli kľúč k pochopeniu prehliadaných umeleckých vyobrazení.