Raz za rok sa ľudia obracajú k svojim zosnulým predkom a uctievajú si ich spomienku. Je to sviatok, ktorý sa u nás nazýva zjemnene Dušičky a oficiálne Spomienka na všetkých verných zosnulých. Tento sviatok sa slávi už od 10. storočia na pamiatku zomrelých, čakajúcich v očistci. Hlboko v presvedčení našich predkov platilo, že tresty zosnulých ľudí sa dali zmierniť alebo zrušiť modlitbou, omšou či milosrdnými činmi.
Koleda za mŕtvych aj tekvice
V ľudovej tradícii bol deň Dušičiek spájaný s predstavami o ochrannom aj škodlivom vplyve zomrelých, ktorých si treba nakloniť aj nasýtiť – vraj preto, lebo sa vracajú v predvečer sviatku k svojim blízkym. Preto niekedy ženy vyložili na okná chlieb pre dušičky, nechávali im zvyšky jedla z večere.
Almužna sa rozdávala aj chudobným – túto „koledu za mŕtvych“ dostávali vo forme potravinovej nádielky žobráci. Dary jedla boli prejavom kresťanského milosrdenstva, ale súviseli aj so starou predstavou, že títo bezmocní ľudia, tuláci, žobráci sú poslovia obdarení schopnosťou sprostredkovať kontakt medzi pozemským a nebeským svetom. Pripravovalo sa pre nich zvláštne pečivo v podobe dvoch skrížených kostí.
Vyrezávané tekvice so sviečkou, spájané s tradíciou anglosaského Halloweenu, sme tu veru mali už dávno.
Naši predchodcovia v tieto dni nepracovali, 1. aj 2. novembra navštevovali cintoríny, rozsvecovali sviece. Hrobové miesta zdobili iba skromne, doma zhotovenými vencami z čačiny, vetvičiek z jalovca, stúh i kvetov z krepového papiera. Čerstvé kvety sa nedávali, tými by nebožtíkov nepoctili. Len kde-tu na hroboch horelo svetielko, ozdoby boli len prírodné, napríklad obvod hrobu lemovaný vetvičkami a papierovými kvetmi. Na hroboch detí boli záhradky s ohnutými prútikmi, ktoré ohraničovali bielu perinku s myrtou.
Dnešné vyrezávané tekvice so sviečkou, spájané s tradíciou anglosaského Halloweenu, sme tu veru mali už dávno, chlapci ich používali po zotmení, aby vystrašili bojazlivých ľudí…
Trendy aj na cintorínoch
Počas dušičkových dní obchádzame miesta odpočinku našich blízkych a zaiste vnímame aj podobu náhrobníkov – autentických dokumentov životnej filozofie, spoločenských ambícií, estetických nárokov zosnulého aj pozostalej spoločnosti. Nášmu prapredkovi postačilo na označenie hrobu iba zopár kameňov, balvanov alebo kamenných dosiek, neskôr kopec hliny obložený väčšími kameňmi – nazývaný mohyla.
S dobou sa menil aj materiál náhrobníkov, ich tvarové a dekoratívne variácie. Používanie ustálených foriem bolo späté aj s náboženskou príslušnosťou. Jednoramenný kríž je typický pre rímskokatolíkov. Gréckokatolíci a pravoslávni používajú dvojramenný kríž. Protestanti a kalvíni dávajú na hrob stĺp – gombu, ktorý bol buď jednoduchý, alebo mal naznačenú hlavu.
V našom prostredí sa nevenovala dostatočná pozornosť zachovávaniu starších náhrobníkov, preto sú veľmi vzácne kamenné kríže s menším korpusom Krista, s hlavicami s motívmi tulipánov, mušlí, makovíc či tie v tvare srdca, pod ktorým leží v zemi mladý človek.
Najjednoduchšie náhrobné kríže boli drevené, bez výzdoby, ba aj nápisu. Niekde mali prostú, nezdobenú formu, inde nadobudli pričinením miestnych náturistov dekoratívnejšiu podobu s bohatou plastickou rezbou.
Nech nájdu večný pokoj…
Dodnes sa na cintorínoch zachovali liatinové kríže, vyznačujúce sa veľkou rozmanitosťou. Z liatiny bolo vyrobené telo Krista aj ďalšie figurálne motívy, ako postava bolestnej, modliacej sa Matky a svätého Jána alebo rôznych anjelov, svätíc a postáv.
Obdivujme na nich aj mnohovýznamovú symboliku – vinič, ďatelinu, vavrín, poukazujúce na nový život po zmŕtvychvstaní. A prečítajme si aj texty, často aj nezrozumiteľné, lebo boli napísané v latinčine, nemčine, maďarčine, miestnom nárečí a až po 1. svetovej vojne aj v slovenčine. Odkryjú nám meno a dátum narodenia a úmrtia či náboženské formulky: Tu v Kristu Pánu spočíva…; Pokoj večný daj im, Pane. Mnohokrát tu nájdeme aj citáty z evanjelií, krátky rozlúčkový verš alebo iný rytmizovaný text.
Počas dušičkových dní obchádzame cintoríny, miesta spojené s koncom, so zánikom, ale aj s určitou bezstarostnosťou, lebo tých, ktorí ležia na cintoríne, už netrápia starosti pozemského života. Sú si tam všetci rovní bez ohľadu na spoločenské postavenie i nadobudnutý majetok.