Advent, čas ticha

Keď som v posledných rokoch vnímala obdobie pred Vianocami, nazývané Advent, často som si znepokojená kládla otázku, prečo sa takto nezmyselne správame. Predbiehame čas, ktorý má ešte len nastať. Oslavujeme novorodeniatko, ktoré sa ešte len hlási na svet.

Keď zaspí príroda a prebudí sa veľké očakávanie

Dnes už nie je Advent obdobím posvätného ticha, úplne ho prehlušuje reklama, zhon a náhlivosť. No bolo by nielen pekné, ale aj užitočné vrátiť sa k starej tradícii. Pre našich predchodcov, a to ešte vcelku nedávno, bol čas zimného pokoja obdobím prípravy na Vianoce. Príchod Krista sa túžobne očakával počas štyroch týždňov, keď každých sedem dní bolo zakončených nedeľami s typickými prívlastkami, vrcholiacimi finálnou zlatou nedeľou.

V kresťanskom chápaní bol Advent časom pokánia, zamyslenia sa nad sebou. Počas neho žili ľudia tajomstvom očakávania príchodu Vykupiteľa. Neorganizovali svadby, tanečné zábavy, hlučné oslavy. Venovali si navzájom viac lásky a pri každej zapálenej sviečke stále viac otvárali srdcia pre príchod najdôležitejšieho a najväčšieho návštevníka – Ježiša.

V Advente sa život upokojil, bol triezvejší. Utíchol spev, tance, obmedzili sa hlučné večerné pochôdzky mládeže. Nastala akási posvätná tichosť, muzikanti odložili svoje husličky či harmoniky, chlapci schovali štrngajúce podkovy na povalu, deti nesmeli vziať do rúk cengajúce zvončeky a žartovne sa hovorilo, že aj psy brechali tichšie a kohúty kikiríkali ospanlivo.

V ľudských príbytkoch ubudlo hádok, hnevu a nedorozumení, lebo sa prežíval čas sebazapierania a horlivejšej zbožnosti, spojenej s prijímaním sviatostného Spasiteľa.

Pohanské praktiky vystriedali svätci v kalendári

Na ľudí doliehala v tomto ročnom období aj akási tieseň či úzkosť. Veď sa museli na jednej strane vyrovnať s úbytkom denného svetla a na druhej strane prijať istotu, že príde jasné svetlo, ktoré zastaví cestu do reálnej, ale predovšetkým duševnej tmy večnosti.

Odpradávna boli rozšírené predstavy o tom, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do divokého zápasu. Svet je zaplnený mnohými démonickými bytosťami, akýmsi divokým vojskom, ktoré porazí Slnko – symbol tvorivej sily.

Aby sa pohanské náboženstvo a zlo vykorenilo, Cirkev dala do svojho kalendára pevné miesto svätcom – sv. Kataríne, sv. Barbore, sv. Ondrejovi či sv. Mikulášovi –, ktorí svojím životom ukázali, že sa oplatí očakávať, prijať a nasledovať Ježiša.

Archaické rituálne úkony sa v predvianočnom čase sústreďovali a praktizovali v určité dni, ktoré sa nazývali stridžie. Boli to jednak dni, keď sa podľa kresťanskej tradície pripomínali významné udalosti zo života svätca, ale aj čas, keď bolo odporučené robiť rôzne čary, veštenia a iné pozitívne či negatívne praktiky. Ľudia pri nich používali rôzne ochranné prostriedky – predmety, rastliny, magické znaky – a realizovali ich v maskách, aby odohnali všetky zlé sily zo svojho okolia.

Vo zvykoch ľudovej obradnosti zimného obdobia mali pevné miesto aj rôzne pranostiky a veštenia, ktoré mali predpovedať počasie. Každopádne príchod zimy znamenal pre roľníkov nielen zmenu v charaktere práce, ale aj v spôsobe života, ktorého ťažisko sa prenieslo z voľných priestranstiev pod strechy domov. Polia osireli, prikryl ich snehový poprašok, dobytok si hovel v maštaliach a pre ľudí nastalo mnoho príležitostí na vzájomné stretávanie sa a na spoločné kolektívne činnosti.

Dnes si umelým svetlom predlžujeme zimný deň, všade máme teplo. Kamkoľvek sa dovezieme autom, zábava je poruke, stačí iba stlačiť tlačidlo na ovládači. Podstata Adventu by však mala ostať rovnaká. S vierou, že príde Svetlo, tá veľká očakávaná radosť.