Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Minulý týždeň sme sa v kultúrnej rubrike Nového mesta venovali tomu, aké filmy si pozrieť v období Sviatku všetkých svätých a dňa Spomienky na všetkých verných zosnulých.
Dlhšie sme na tomto portáli medzi textami týkajúcimi sa iných foriem umenia, či už literatúry, alebo filmov, opomínali hudbu. Dnes by som to chcel napraviť a podeliť sa s čitateľmi o dve mimoriadne hudobné diela, ktoré sa navyše hodia k súčasnému obdobiu liturgického roka.
V oboch prípadoch ide o klasickú hudbu posledných storočí. Ešte nápadnejšou podobnosťou je však to, že v oboch prípadoch ide o rekviem, čiže smútočnú skladbu určenú pre katolícku zádušnú omšu. A tento žáner sa k Dušičkám bezpochyby hodí.
Prvou skladbou, ktorú si zvyknem v tomto období roka vypočuť, je Rekviem (op. 9) od francúzskeho skladateľa Mauricea Duruflého. Ak ste boli na pohrebe kardinála Jozefa Tomka v roku 2022 alebo aspoň ho sledovali v televízii, toto rekviem ste už počuli.
Duruflé toho nenapísal veľmi veľa, pretože bol prehnane perfekcionistický a aj svoje už vydané diela opakovane prepisoval a upravoval. Výnimkou nie je ani Rekviem, ktoré síce po prvýkrát vyšlo už v štyridsiatych rokoch 20. storočia, ale jeho najznámejšia verzia pochádza až zo šesťdesiatych rokov.
Podobne ako iný Francúz Gabriel Fauré, aj Duruflé zvolil netypické zloženie svojej zádušnej omše. Vypadla z nej tradičná časť Dies irae a, naopak, pridávajú sa Libera me a In Paradisum.
Teraz však k samotnej hudbe. Na rozdiel od Mozarta či Verdiho sa Duruflé inšpiroval gregoriánskym chorálom, hoci aj tu je jedno ale. Duruflé ho totiž preplietol s odvážnymi modernými harmóniami, miestami sa tak jeho Rekviem dostáva podľa mňa až na hranicu toho, čo prvoplánovo považujeme za harmonické alebo „pekné“.
Keď som bol tínedžerom a vypočul si toto dielo po prvýkrát, aj pre toto som odišiel skôr sklamaný. Bol som proste odchovaný na klasicizme a romantizme, nezvyknutý na to, že klasická hudba ma môže aj poslucháčsky vyzývať, zápasiť so mnou pri prvom počutí. (Áno, teraz už viem, že v súčasnej klasickej hudbe sú prítomné aj experimenty na úplne inej úrovni, ale vtedy bol pre mňa aj Duruflé dosť avantgardným.)
Keď som však trochu poslucháčsky podrástol, postupne som už dokázal oceniť éterický, rozjímavý charakter Duruflého kompozície, ktorý vo svojej „experimentálnosti“ netlačí samoúčelne na pílu, ale snaží sa o obohacujúci dialóg tradičného s moderným.
Pre trpezlivejšieho poslucháča sú potom odmenou až extatické pasáže, ako napríklad v Agnus Dei, kde sa po experimentálnejších, možno až úzkostne znejúcich úvodných prosbách odrazu rozhostia nadpozemsky pokojne pôsobiace harmónie, takmer ako z filmovej hudby.
Druhá skladba je o čosi, ale nie oveľa staršia – ide o Rekviem v b mol (op. 89) Antonína Dvořáka z roku 1891.
Keď si môj učiteľ normatívnej etiky robil počas prednášky žarty z utilitarizmu Jeremyho Benthama a pýtal sa, či je rovnako hodnotná jedna jednotka blaha získaného počúvaním klasickej hudby a jedna jednotka blaha získaného konzumáciou tlačenky, zaumienil som si, že si doma vypočujem nejaké dielo klasickej hudby, ktoré som ešte nepočul. A tak som objavil Dvořákovo Rekviem.
Na rozdiel od Duruflého to pre mňa bola láska na prvé počutie. Dvořák v tomto diele definitívne dokázal, že nie je len skladateľom hudobných ekvivalentov krajinkárskych malieb a lokálnej, „etnickej“ hudby, ale že je skladateľom na svetovej úrovni, schopným komponovať tie najserióznejšie žánre.
Rekviem v b mol vzniklo na objednávku hudobného festivalu v Birminghame, ktorá požadovala dielo „najvyššej vážnosti“. Dvořák, ktorý sa vtedy nachádzal v „bilančnom“ veku okolo päťdesiatky, ho začal komponovať v roku 1890 a z jeho korešpondencie vieme, že už počas procesu tvorby do svojho nového diela vkladal veľké nádeje.
Hotové dielo napokon prijala pozitívne aj kritika a poslucháči. Ako jeden príbeh za všetky spomeňme to, ako toto dielo zahral svojmu žiakovi Josefovi Sukovi, v slovách J. M. Květa: „Po dokončení Requiem ho celé zahral Sukovi a spieval spolu s ním svojím tremolujúcim hlasom. Keď dospel k Dies irae, Suk sedel a počúval ako malý chlapec. Potom vstal, vzal Dvořáka za ruku a premožený emóciami ju pobozkal. Dvořák, ktorý nemal rád okázalé prejavy úcty, sa na neho najprv prísne pozrel, ale potom – ako hudobník chápajúci, čo sa deje v duši hudobníka – povedal: ‚Dajte pokoj! Kto vie, čo ešte urobíte vy!‘“
Pôvodný liturgický text Dvořák rozdelil do dvoch častí – prvá sa venuje skôr temnejším motívom posledného súdu, druhá sa pohráva s témou zmierenia a spásy.
Celé dielo prepája štvortónový motív (f – ges – e – f), ktorý svojimi malými intervalmi vzbudzuje úzkosť spojenú s otázkami o smrti, posmrtnom živote a zmysle všetkého. Oficiálna stránka Antonína Dvořáka to podľa mňa nádherne nazýva „zhudobneným otáznikom“. Tento motív v celej kompozícii zaznie asi dvestokrát, ale Dvořák ani raz nedopustí, aby to bola nuda.
Verní Dvořákovi poslucháči zrejme aj v tomto diele očakávali silnú katarziu, porovnateľnú napríklad so záverom jeho Stabat Mater. Zrejme by sa to hodilo aj k žánru zádušnej omše – po temnote smrti a úzkosti prísneho Kristovho súdu dúfame v spásu.
V Rekviem to však Dvořák vyriešil netypicky. Vieme, že dlhšie premýšľal nad tým, či skladbu ukončiť durovými harmóniami, alebo ju ponechať v tónine b mol, v ktorej bola celá kompozícia.
A ako to napokon vyriešil? Prezradím len toľko, že prekvapení budú zrejme zástancovia oboch možností. Aby ste objavili konkrétne Dvořákovo riešenie, budete si však musieť toto geniálne dielo vypočuť už sami…
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
