Odpustiť neznamená zabudnúť, lebo by sme popreli svoj životný príbeh

Rozhovor pôvodne vyšiel v júni 2021.

Téma odpustenia je veľmi chúlostivá. Mnohí ľudia sú v živote zranení, nie všetci však dokážu odpustiť. Prečo?

Odpustenie je delikátny proces, nie je to záležitosť jednej chvíle. Zahŕňa našu myseľ, srdce a dušu, a teda aj naše emócie. A práve tie si vyžadujú čas. Keď nám niekto ublíži, prežívame rôzne emócie. Na začiatku nás zaplaví veľký hnev. Ten zakúšame, keď chceme zmeniť niečo, čo nám spôsobuje bolesť. Možno to už nie je v našej moci, ale hnev sa bez ohľadu na to ohlási. Hnev sám osebe nie je negatívny, až dôsledky hnevu ako násilie či agresivita považujeme za negatívne. U niekoho môže nastúpiť aj túžba po pomste alebo po odškodnení: „Ublížil si mi, si mojím dlžníkom.“

Hovoríte o hneve. Sú však aj emócie ako zúfalstvo, smútok, beznádej, ktoré sa v nás po zranení vo vzťahu môžu ozvať. Sú prekážkou na ceste k odpusteniu?

Týmto emóciám sa podľa mňa nedá vyhnúť, ale niekoho môžu aj zablokovať. Hnev, ako aj strach z ohrozenia alebo bolesť zo straty patria k človeku a prirodzene sa ozvú, ak zažívame krivdu. Treba sa cez ne prepracovať, aby sme sa mohli stretnúť s bolesťou zo zranenia. Je to proces napomáhajúci odpustenie. Kontakt s bolesťou je totiž bránou k odpusteniu. Dotknúť sa vlastnej bolesti si vyžaduje odvahu a bez odvahy niet ani odpustenia. Až vtedy je človek schopný otvoriť si srdce pred osobou, ktorá mu ublížila a čaká na odpustenie. Len spracovaním emócií môžeme smerom k sebe i k druhým konať konštruktívne. Ak nami hýbu emócie, správame sa impulzívne a deštruktívne. Tým blokom teda môže byť práve nespracovaný hnev, ktorý nakoniec vybuchne v agresiu.

Prekážkou na ceste k odpusteniu však môže byť aj zotrvávanie v hneve a túžbe po pomste. Dobrým príkladom je gróf Monte Christo, postava zo slávneho románu. Nespravodlivo ho obžalovali, a keď sa mu napokon podarilo dostať z väzenia, celkom sa oddal hnevu. Správne je, že sa nahneval, pretože mu krivdili, ale jeho zlosť sa zmenila na fixnú ideu pomstiť sa, čo poznačilo celý jeho život. Hnev, pomstychtivosť, túžba po odškodnení sú emócie, vďaka ktorým sa cítime neraz silnejší, ale kým sme ich plní, odpustenie nemá priestor.

Odpustenie neznamená pasívne niečo prijímať, útrpne znášať ponižovanie či utrpenie. Vďaka odpusteniu sa stávame aktívni.

Každý človek môže odpustiť, ale niekedy aj potrebuje odpustenie. Požiadať oň tiež nie je ľahké. Môže byť za tým pýcha alebo pocit hanby?

Niekedy môžu brániť odpusteniu práve tieto povahové črty, ale existujú aj iné situácie. Odmalička si tvoríme predstavy o sebe, ktoré podľa transakčnej analýzy nazývame existenčné pozície. Na základe toho sa napríklad môže niekto cítiť menejcenný, ale častejšie sa stáva, že sa staviame do pozície nadradenosti. Nie sú to rozhodnutia dospelého človeka, ale vychádzajú z nášho detstva. Ak teda patríme k tým, ktorí sa trochu vyvyšujú nad druhých, môžeme mať problém odpúšťať. Takýto človek skôr vidí chyby druhého než svoje a zo strachu si ich odmieta priznať. Aj ten druhý typ človeka, ktorý sa cíti menejcenný a nepozná svoju hodnotu, nemusí vedieť povedať slovo „prepáč“, pretože priznaním si vlastnej chyby by ešte viac vzrástol jeho pocit nehodnosti. Vie, že by si tým spôsobil ešte väčšiu bolesť. Akoby sám sebe povedal: „Nemám cenu, nie som dosť dobrý.“

Keď niekomu povieme „prepáč“, už sme odpustili?

Prijať vinníka, ktorý ľutuje a ponúka nám svoje ospravedlnenie, možno skutočne len v prípade, že sme vstúpili do kontaktu s vlastnou bolesťou zo zranenia. Slovo „prepáč“, ktoré vysloví, vychádzajúce z uvedomenia si a priznania chyby, podporuje a uľahčuje proces odpustenia. Akoby sa otvorili dvere. Treba však povedať, že sú to dvere vedúce k zmiereniu, k obnoveniu vzťahu s druhým, pričom vzťah medzi týmito osobami sa môže zmeniť na oveľa hlbší, ako bol predtým. Odpustiť sa však dá, aj keď sa človek ospravedlnenia nedočká. Po odpustení nemusí nevyhnutne dôjsť k zmiereniu.

Odpustenie teda neznamená automaticky zmierenie. Čo je potrebné, aby sa ľudia uzmierili?

Niektorí tieto dva pojmy pokladajú za synonymá, ale nie je to tak. Odpustenie, ako som už hovoril, je vnútorný proces, zmierenie sa týka vzťahov. Aby mohlo dôjsť k zmiereniu, medzi ublíženým a vinníkom musí niečo prebehnúť. Dôležitých je niekoľko elementov: v prvom rade musí mať ublížený možnosť vyjadriť pred vinníkom svoju bolesť, hovoriť o tom, prečo sa cíti zle. Vychádza to prirodzene z ujmy, ktorá sa mu stala. Musí mať priestor komunikovať svoje emócie. Potom ten, čo ublížil, musí vyjadriť, že si je vedomý škody, ktorú spôsobil. Tiež by mal prejaviť ľútosť nad svojím počínaním.

To si však zo strany ubližujúceho vyžaduje istú zrelosť…

Presne tak. Potrebná je zrelosť nielen vedieť priznať, že druhému uškodil, ale byť si zároveň vedomý aj miery poškodenia. Skôr ako nastane zmierenie, človek musí byť schopný nazrieť do svojho vnútra a vedieť si pomenovať vlastné slabosti, aj to, že niekomu ublížil. A to nie je jednoduché. Prirodzene sa človek pred tým bráni, nerád si priznáva svoju krehkosť. Ak to však vinník dokáže a ublížená osoba vidí na jeho tvári ľútosť, môže vysloviť slová „odpúšťam ti“. S tým sa spája aj možnosť nového začiatku.

Znamená to, že ten, komu sa ublížilo, dáva vinníkovi druhú šancu?

Áno. Táto druhá príležitosť vychádza z bolesti, zo zranenia, ale je šancou na nový vzťah. Predstavujem si ruky, ktoré sa spájajú, a dve osoby, ktoré sa spoločne vydávajú na cestu. Možno sú opatrnejšie, ale aj obohatené o nové, hlbšie vzájomné poznanie. Zároveň obaja dobre vedia, že zastaviť sa dá vždy, pretože vzťahy nefungujú vždy plynule. Je to dané našou odlišnosťou. Tá príležitosť začať odznovu tu však je a ja to vnímam ako znamenie nádeje.

Čo ak človek, ktorý nám ublížil, už zomrel, a my sme mu za života neodpustili?

Odpustiť môžeme za každých okolností, aj v prípade, že osoba, ktorá nám ublížila, už nežije. Možnosť odpustenia je tu vždy, lebo odpustenie je vnútorný proces, ktorý zahŕňa celú osobu. Môžeme povedať „odpúšťam ti“ a mať účasť na všetkých pozitívnych účinkoch odpustenia. Trvalým plodom odpustenia je vyrovnanosť a pokoj. Ak človek, ktorý nás zranil, už nežije, nedá sa dospieť k zmiereniu. V takomto prípade ublížená osoba môže odpustiť, ale žije s bolesťou a výčitkou, že protivníkovi za jeho života nevedela odpustiť. Musí sa naučiť prijať túto stratu a zmieriť sa s tým. Takto nájde pokoj.

Dá sa odpustiť úplne všetko?

Áno, aj nie. Existujú také vážne a hlboké ublíženia, ktoré môžu človeku brániť v odpustení. Mám na mysli fyzické násilie, zneužívanie, situácie, v ktorých je zranenie také veľké, že poškodí psychiku. V takýchto prípadoch dochádza k traume a človek, hoci by aj chcel, možno nedokáže úplne odpustiť. Deje sa to vtedy, keď závažné traumy v človeku aktivujú isté emočné partie, ktoré mu znemožnia spracovanie emócií. Dnes už o tom existuje viacero štúdií. Napríklad vo chvíľach ohrozenia, vydierania, zneužitia, násilia sa aktivuje najstaršia časť mozgu. Emočnou reakciou ľudí je v takomto prípade neschopnosť pohnúť sa. Emočný blok sa stáva fyzickým blokom. V takýchto traumatizujúcich situáciách ľudia skutočne nevedia odpustiť, pretože nedokážu v danej chvíli pomenovať emócie, ktoré prežívajú.

Je nejaké východisko z takejto situácie?

Traumy boli príliš silné, nevyhnutne vplývajú na prežívanie, no títo ľudia si sami pomôcť nevedia. Potrebujú odborné sprevádzanie. Ak sa naučia postupne spracovať isté typy silných emócií, možno sa im nakoniec podarí rozhodnúť sa pre odpustenie. Potrebná je však pomoc psychoterapeuta. Ja psychoterapiu vnímam ako dielňu, kde sa v istých životných chvíľach môžeme zastaviť a spracovať svoje emócie, aby sme sa na križovatke vedeli slobodne rozhodnúť pre cestu odpustenia.

Vedieť si odpustiť znamená dokázať sa postaviť pred svoje nedokonalosti a zlyhania, ale zároveň si voči sebe zachovať úctu a lásku.

Odpúšťa sa veriacemu ľahšie?

Myslím si, že veriaci má o jednu príležitosť navyše. Má istú pomoc, pretože náš Boh je Boh odpustenia. Má pred sebou vzor, ktorým sa môže inšpirovať, a v ňom môže nájsť najväčšiu posilu. Myslím na ukrižovaného Ježiša, ktorý hovorí: „Odpusti im, pretože nevedia, čo robia.“ Je to Boh, ktorý dáva svoj život za ľudstvo, a pritom si je vedomý jeho krehkosti. Dobre vie, že ľudia sú schopní robiť zlo, ale je to Boh, ktorý je plný lásky, takej nesmiernej lásky, že dokáže odpúšťať aj vo chvíli svojho najväčšieho utrpenia, keď pociťuje opustenosť od Otca. Už len táto predstava môže veriacemu pomôcť odpustiť.

Možno by mohlo veriacemu človeku prísť na myseľ: nestačí dať bolesti zo zranenia duchovnú hodnotu? Sám ste hovorili o najvyššom vzore odpustenia – o Ježišovi na kríži, ktorý odpúšťa svojim nepriateľom.

Myslím si, že to nestačí. Zranenie sa nedá prekonať len duchovným prístupom, hoci duchovnosť je veľkou pomocou. Prečo? Lebo ranu si nesieme a cítime vo svojom tele. V človeku sa snúbi duchovnosť s plne realizovaným človečenstvom. Som presvedčený, že obe tieto skutočnosti nás privádzajú k Bohu.

Na Ježišovi ma vždy fascinovalo, že jeho ľudský rozmer bol veľmi autentický. On, vtelený Boh, Bohočlovek, nám ukázal svoje rany, slzy, neskrýval svoj strach, ani hnev. Aj to mi pomohlo primknúť sa viac k Bohu. Myslím si preto, že pre všetkých, aj veriacich, je dôležité nezanedbávať svoje človečenstvo. Treba sa oň starať. Nedá sa odpúšťať a podceňovať pritom vlastné emócie, ktoré prežívame ako muži a ženy. Vždy musíme brať do úvahy aj svoje city a srdce. Odpustenie zahŕňa celého človeka a zvlášť dnes treba mať na pamäti túto integritu, spájať obe dimenzie. Inak môže dôjsť k rozštiepeniu osobnosti.

Odpustenie neznamená pasívne niečo prijímať, útrpne znášať ponižovanie či utrpenie. Nie je to o tom. Vďaka odpusteniu sa stávame aktívni, sme jeho protagonistami. Sám som v mnohých prípadoch videl, aké je škodlivé, ak sa dôraz kladie len na duchovný rozmer, a ak sa telesný a emočný život človeka pokladá za druhotný.

Doteraz sme hovorili o odpustení iným. Niekedy však môže byť oveľa ťažšie odpustiť samým sebe. Ak chcem odpustiť druhému, musím najprv odpustiť sebe?

Myslím si, že je dôležité vedieť si odpustiť. Odpustenie sebe by malo predchádzať odpusteniu iným. Je to však veľmi ťažké. Vedieť si pred sebou priznať, že som schopný ublížiť, znamená pozrieť sa do zrkadla, a zistiť, že nie som až taký pekný a dobrý. A to bolí. Keď niekomu ublížime a uvedomíme si to, prichádzame o predstavu dokonalosti o sebe. Všetci máme sklon vidieť sa bezchybní.

Je to teda o našej hrdosti?

Pre každého je ľahšie brániť sa a projektovať chyby na druhých. Radšej vidíme omyly druhých než tie svoje. Preto je také náročné zniesť pohľad na seba v zrkadle a nevidieť už len peknú, mladú pleť, ale uvedomiť si, že máme aj znamienka a jazvy. A je tu ešte aj iný aspekt – keď odpúšťame samým sebe, sme sami so sebou. Do tejto „hry“ nevstupuje žiadny ďalší pozorovateľ. Keď odpúšťame druhému alebo sa s ním chceme zmieriť, stále sme v tom dvaja. Pomáha nám, keď vidíme pred sebou človeka, jeho ľútosť, emócie. Pokiaľ však máme odpustiť samým sebe, musíme vedieť vstúpiť do intimity so sebou. Treba sa vedieť stíšiť. Aj tento proces si vyžaduje čas, vedomie vlastnej zraniteľnosti, schopnosť pomenovať tú časť zo seba, ktorú by sme najradšej nevideli.

Ja tomu hovorím „rozpoznať vlastný chobot“. Vychádzam z jedného indického príslovia, ktoré hovorí: „Ak ti niekto povie, že máš chobot, odpovieš mu: ,Si blázon!‘; ak ti viacerí povedia, že máš chobot, opýtaj sa sám seba, či nie si slon.“ Všetci máme svoj chobot, spája sa s naším životným príbehom. Máme svoje nedostatky, tienisté zóny. Vedieť si odpustiť znamená teda dokázať sa postaviť pred svoje nedokonalosti a zlyhania, ale zároveň si voči sebe zachovať úctu a lásku. Dá sa to, len keď si budeme napriek všetkému uvedomovať hodnotu, ktorú máme ako osoby. Každý je jedinečný, neopakovateľný. Aj v tejto veci nám, veriacim, môže pomôcť vedomie, že máme Boha, ktorý položil život za každého človeka a každému dáva jeho veľkosť a hodnotu.

Poznám ľudí, ktorí majú potrebu ospravedlňovať sa za všetko, hoci v skutočnosti neurobili chybu. Zrejmé pritom je, že ide skôr o akýsi zlozvyk než skutočné ospravedlnenie. Z čoho to môže vychádzať?

V takomto prípade narýchlo a povrchne vyslovené „prepáč“ nie je plodom spracovania emócií, chýba tu proces, ktorý vedie k priznaniu si chyby a ospravedlneniu. Príčin môže byť viacero. Napríklad si takýto postoj mohol človek prevziať z rodiny. Ak dieťa pochybilo a ihneď zo seba dostalo „mrzí ma to, prepáč“, vedelo, že vec je vyriešená. Často ide o akúsi „skratku“, pri ktorej sa človek nemusí vyrovnávať so svojím hlbokým prežívaním, s bolesťou zo zlyhania, s uvedomením si vlastných nedostatkov. Nedá sa niekomu ublížiť, byť si toho vedomý, a pritom netrpieť. Nehovorím teraz o ťažkých psychopatologických stavoch.

Nedá sa zabudnúť, že nám niekto ublížil, lebo by sme popreli svoj životný príbeh.

Hovorí sa: „Odpúšťam, ale nezabúdam.“ Mnohí tvrdia, že hoci odpustili, vracia sa im spomienka na krivdu, zranenie, ktoré im niekto spôsobil. Ako to je?

Môže sa stať, je v tom kus pravdy, pretože odpustiť nie je to isté ako zabudnúť. Ak by sme chceli na niečo zo svojho života zabudnúť, odsunuli by sme to síce do úzadia, ale bolo by to len obranné gesto, ktorým by sme zo svojho podvedomia chceli vytesniť niečo, čo nám spôsobuje veľkú bolesť.

Vezmime si príklad manželov, ktorí sa pohádajú. Ak sa jeden z nich cíti nepochopený, môže zažívať tie isté emócie, ktoré vystúpili do popredia v minulosti, keď mu ten druhý ublížil. Spomienka sa môže vracať aj veľmi intenzívne. Isté skúsenosti v prítomnosti nás môžu vrátiť do minulosti, hoci sme udalosť z minulosti už spracovali. Ak sme neodpustili do hĺbky, v takýchto prípadoch môže opäť nastúpiť hnev, budeme túžiť po odškodnom alebo budeme druhej osobe pripomínať, čoho sa dopustila.

Ak sme odpustili, zmena zasiahne naše správanie. Druhému môžem dať najavo, že sa mi spomienka vrátila, a požiadať ho o pomoc. Zároveň ho však uistím, že viem, že sa zmenil. Je to teda postoj otvorenosti a dôvery.

Ak nám niekto veľmi ublížil, ale dokázali sme mu odpustiť, obnoví sa aj dôvera voči nemu? Čo ak sa obávame opätovného sklamania?

Po čase možno dospieť aj k zdravému, kompletnému vzťahu. Ak nás niekto hlboko zranil, ublíženie zostáva vo vnútri. Odpustiť neznamená zabudnúť. Ako som už povedal, odpustenie je proces, ku ktorému patrí aj spomienka. Nedá sa zabudnúť, že nám niekto ublížil, lebo by sme popreli svoj životný príbeh.

Na začiatku môže mať človek v obnovenom vzťahu isté rezervy, môže mať problém zveriť sa so všetkým druhému. Ak však dokáže prejsť celým procesom odpustenia, otvorí sa pred ním nový rozmer pravej autentickosti. Vyžaduje si to čas a neraz aj pomoc druhého. A to je ľudské. Preto v úprimnom vzťahu možno povedať: „Odpúšťam ti, ale možno budem potrebovať viac času. Prosím ťa, buď mi v tomto období oporou, pomôž mi, ak to nebudem zvládať.“ Veľa ráz som videl, že takáto úprimnosť napríklad medzi manželmi prispela k prehĺbeniu intimity. Autentickosť sa rodí práve z vedomia, že môžeme druhého raniť a aj on môže zraniť nás. Videl som to aj vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi, medzi priateľmi…

Čo vás viedlo k napísaniu knihy Odpustenie, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Nové mesto? Prečo ste sa rozhodli venovať práve tejto citlivej téme?

Doviedli ma k tomu najmä moje dve osobné životné skúsenosti. Prvá sa týkala môjho manželstva, tá druhá vzťahu s priateľom. Mal som otvorený, pekný vzťah s priateľom, ktorému som sa často zdôveroval. Neskôr som však zistil, že on ku mne nebol úprimný. Nemal odvahu povedať mi o niektorých dôležitých veciach. Vnímal som to ako zradu. V tomto prípade som ja musel odpustiť.

Vo svojom manželskom vzťahu som pred mnohými rokmi v istej chvíli ublížil svojej manželke. Mali sme hlboký, pravdivý vzťah lásky, ktorý obohacovalo aj naše spoločné rozhodnutie žiť evanjeliovým životom. Zrazu sme si však prechádzali veľkou krízou, ktorá vzišla z mojej osobnej krízy. Ublížil som osobe, ktorú som nikdy v živote nechcel zraniť. Pamätám si z tohto obdobia, že som sa musel zastaviť a nahliadnuť do svojho vnútra. Veľa času som trávil v slzách v kostole a neustále som sa pýtal sám seba: „Ako sa to len mohlo stať?“ Mal som problém vidieť aj tie menej pekné časti svojho ja, bolo mi ťažké ospravedlniť sa. To všetko som si osobne zažil. Potreboval som odpustenie a zažil som, aké je krásne, keď vám druhý odpustí. Bola to veľmi silná skúsenosť, z ktorej vzišla aj myšlienka napísať knihu.

Potreboval som odpustenie a zažil som, aké je krásne, keď vám druhý odpustí. Uvedomil som si, že aj praskliny vo vzťahoch patria k životu človeka.

Pracujete s manželskými pármi v ťažkostiach. Aj ony vás nejako inšpirovali?

S manželkou Ritou sa venujeme manželom, ktorí si prechádzajú ťažkým obdobím. Máme za sebou veľa stretnutí so zranenými pármi. Ublížili si navzájom, hoci to nechceli. Práve v kontakte s nimi sme si uvedomili, aké dôležité je prísť až na križovatku, kde sa človek môže rozhodnúť pre odpustenie. Len tak sa dá začať nový spoločný život. Inej cesty niet. Na tých, ktorí sa po tejto ceste vydali, sme videli, že objavili vo vzťahu nový rozmer ešte hlbšej lásky, obohatený o vďačnosť a milosrdenstvo.

Na dvadsiate piate výročie manželstva nám deti pripravili video, v ktorom zobrazili v rôznych etapách náš spoločný život. V spomienkach som sa vracal k jednotlivým udalostiam a bol som vďačný za pekné chvíle, ale v mysli sa mi prehrávali aj moje zlyhania. Na konci však deti povedali vetu, ktorá ma dojíma ešte aj dnes: „Svojím životom ste nás naučili, že sa dá byť šťastný. Dali ste nám nádej.“ Uvedomil som si, že aj „praskliny“ vo vzťahoch patria k životu človeka. Na vlastnej skúsenosti som zažil, že aj k našim deťom sa nakoniec dostane najmä silný odkaz krásy, nie omyly. Preváži obraz toho, čo sme sa spoločne snažili vybudovať. Preto aj kniha Odpustenie má byť posolstvom nádeje.

Chcete sa o odpustení dozvedieť ešte viac a položiť aj vlastné otázky? Nenechajte si ujsť náš webinár už tento štvrtok!

Viac informácií o knihe Odpustenie a ukážku nájdete TU.

Prečítajte si tiež:

Odpusteniu nestačí pripísať iba čisto duchovný rozmer

Na väzňoch platí, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje

Dosiahnuť odpustenie neznamená, že budeme zraňujúce udalosti ospravedlňovať alebo na ne zabúdať (text+podcast)

Dá sa odpustiť úplne všetko? Odpovede budeme hľadať na webinári