Orkuty o pomoci Rómom: Nie je maratón, je to ultramaratón

V rozhovore pre Nové mesto Štefan Orkuty odpovedá priamo aj na otázky, prečo pomáha práve Rómom a čo ho v tejto práci inšpiruje.

Keď sa povie Róm, čo ti ako prvé príde na um?

Konkrétne tváre ľudí. Roman, náš rodinný známy, ktorý je Róm z detského domova, deti z Luníka IX, ktorých som chvíľu učil a tiež naši pastorační pracovníci.

A čo si myslíš, že sa vybaví človeku z väčšinového etnika, keď sa povie Róm?

Predpokladám, že výrazy ako príživníci, chamraď a podobné.

Čomu pripisuješ rozdiel v tvojom vnímaní Rómov a vo vnímaní niektorých iných ľudí?

Asi sú to vzťahy, ktoré mám s konkrétnymi Rómami. A tiež snaha vstúpiť medzi nich a tým vystúpiť z bubliny blahobytu.

Čo si vedel o živote Rómov predtým, než si sa stal súčasťou tohto projektu?

Nebol som síce ponorený do témy tak hlboko, ako dnes, ale už vtedy som jasne vnímal, že sa nedá generalizovať, akí Rómovia sú. Nemal som pre nich ani vtedy „odpisovú“ škatuľku.

Vyrastal si v ich susedstve, resp. blízkosti?

Nie, vyrastal som na sídlisku v Košiciach. Skôr som Rómov vnímal na saleziánskych táboroch v Košiciach, kde sme vždy brali niekoľko detí z detských domovov. Vždy mi ale boli Rómovia blízki. Bez toho, aby som sa o to vedome snažil.

Čo ti je blízke na Rómoch?

Sú neuveriteľné bezprostrední a zdieľni.

Sú úprimnejší?

Nepoužil by som slovo úprimnejší, ale bezprostrednejší určite. Vedia vycítiť, čo a kedy chceš počuť (úsmev).

Prečo si si povedal, že to budú práve Rómovia, ktorým chceš pomáhať?

Celé to vnímam ako otázku povolania. A to vo mne najviac formovali saleziáni, ku ktorým som chodil už od detstva a neskôr fungoval ako dobrovoľník. Ich sprevádzanie, dôvera, ktorú do mňa vložili a priestor na realizáciu mali zásadný vplyv. Saleziáni na východe Slovenska sa vždy vo zvýšenej miere venovali Rómom. Sedem rokov som v sebe riešil túto otázku. Na koniec, aj vďaka podpore mojej manželky, som sa rozhodol takto.

Predstav si, že som Róm a máš ma presvedčiť, aby som sa stal súčasťou tejto vašej pomoci. Čo by som z toho mal?

Slávu nebeskú (smiech). V prvom rade by som ti povedal, že je to len ponuka. A ak tú ponuku prijmeš, sme tu pre teba.

A ak by som sa na to isté spýtal, ako človek z väčšinového etnika, ktorý len žije v okolí a povedal by som ti, že sa staráte len o Rómov a mne nikto nič nedá?

Tento naratív je dosť hlboko zakorenený v spoločnosti. Osobne som vždy za otvorenú debatu a rozmenil by som si „na drobné“, čo ten človek pod tým rozumie. Videl živého Róma osobne? Čo zažil? Tak by som sa snažil porozumieť, prečo sa človek pozerá na túto otázku tak, ako sa pozerá. A od toho sa môžeme odraziť. Konzum a blahobyt nás navádzajú pozerať sa na to všetko utilitárne, nehľadieť na osoby. Je to len vec a problém, ktorý potrebujeme odstrániť. Ale v skutočnosti sú to konkrétne osoby a na osobnú úroveň možno vstúpiť len cez vzťah. Ľahšia ani ťažšia cesta neexistuje.

Stretol si sa aj s názorom, že to robíte len preto, aby ste Rómov obracali na vieru?

Priemerný Róm alebo Rómka z osady majú patologické rany takmer v každej oblasti života. Aj v takých, ktorých by nám ani nenapadlo. Preto sa mi zdá, že prebúdzať v týchto ľuďoch zvyšky síl a vnútornej motivácie, to je tá výzva. A postaviť to len na materiálnych a svetských hodnotách, to mi príde vratké a krátkodobé.

Keď sa presunieme z tej nemateriálnej sféry, ako konkrétne ste ľuďom v rómskych komunitách konkrétne pomohli?

Viem o konkrétnych ľuďoch, ktorým sa podarilo pomôcť. Nielen tým, že si dokázali urovnať vzťahy v rodinách, ale mnohí si postupne dokončuje stredné, vysoké, získavajú výučné listy a nachádzajú si aj prácu. Ďalší sa rozhodli ukončiť toxické vzťahy, či splácajú si dlhy a zvyšujú si kvalitu bývania. Tomu všetkému však predchádza zmena zmýšľania, vnútorná premena. Tu hrá kritickú rolu duša človeka, alebo to nazvime srdce a zmysel života. A to je bod, o ktorý sa možno oprieť pri všetkom ďalšom snažení. V tých pár vetách to samozrejme znie pomerne romanticky, ale tu sa bavíme o rokoch, často aj desiatkach rokov individuálneho sprevádzania v rôznych životných oblastiach. To nie je maratón, skôr ultramaratón.

Keď si spomínal, že niektorí si začnú aj splácať svoje dlžoby, stretávate sa stále s úžerníkmi?

Určite. Paradoxne je to často jediný zdroj, ako Róm môže získať peniaze rýchlo (on nato nepozerá ako na pôžičku, vôbec v tej chvíli nerieši, že to bude musieť vrátiť a viacnásobne). Čo nič nemení na tom, že úžera je obrovský podvod a klamstvo.

Máš víziu, ako by mali tieto rómske komunity fungovať, aby si si povedal, že snaha nebola márna?

Prvé, čo mi napadne, že aj z týchto Rómov budú učitelia, policajti, lekári, predavači, kňazi, úradníci či politici. Jednoducho, aby fungovali vo svojich povolaniach aspoň tak, ako každý iný. Teda, aby nielen Rómovia, ale aj zvyšok ľudí na Slovensku chceli, aby Rómovia boli bežnou a rovnocennou súčasťou každej komunity.

Ako ťa zmenil čas, ktorý si strávil prácou s Rómami?

Uvedomil som si, že treba vytrvať. A to aj vtedy, keď to prináša neporozumenie alebo aj neúspechy. A hoci som nikdy nemal o tejto práci romantické predstavy, aj zvyšky spasiteľského syndrómu vo mne dostali zabrať.

Na druhej strane, nesieš si v sebe aj nejaký jedinečný pozitívny moment, na ktorý
budeš spomínať na staré kolená?

Sú to určite ľudia, ktorí sa do tejto práce zapájajú s vedomím všetkých prekážok a toho, že to nie je systém, ktorý vyprodukuje haldy bezchybných ľudí.

Rozumieš dnes lepšie rómskej duši, než to bolo na začiatku projektu?

(Smiech) To je dobrá a odvážna otázka. Neviem, či to „rozumiem“ je v zmysle, že „chápem“, ale asi som prijal, že prekvapivých momentov v tejto práci bude stále viac než dosť. Tento svet veľmi dobre pripraví na to, aby sa ktokoľvek oslobodil od akýchkoľvek očakávaní. Nemôžeš tu pracovať s očakávaniami, len so svojou úprimnou a zrelou snahou. Jediné očakávanie, ktoré tak v tejto práci mám, je počítať so všetkým.

Čo ťa inšpiruje, aby si pokračoval? Povedal si si niekedy, že to nemá zmysel?

Skrz nekonečné projektové indikátory a ukazovatele, ktoré sú v tomto prostredí často neuchopiteľné, som viackrát reflektoval stav, že aký to reálne má zmysel. A niekedy stojím pred otáznikom, keby sme túto energiu a čas vložili do detí z lepších podmienok, či by to neprinieslo väčší osoh. Keby sme to vytrhli z kontextu, tak určite. Ale z druhej strany, ak realitu marginalizovaných neuchopíme systematicky, bude mať oveľa väčší negatívny dopad na našu krajinu, ako by bol finančný dopad systematických opatrení pre zvrátenie tohto stavu. Nevraviac o šírke a hĺbke pozitívnych dopadov pre celú spoločnosť.

Zároveň, ak sa budeme tváriť, že nás sa to netýka a budeme sa naďalej nezdravo vyčleňovať, stáva sa z nás samozvaná elita. A z histórie vieme, že výsledkom je deštrukcia a pád celej spoločnosti. My sme predsa na svete všetci spolu a táto otázka sa týka rovnako nás všetkých. Nemôžeme vytvárať kultúru a učiť generácie našich detí, že je normálne niekoho prehliadať. A to nie je o tom, či pre nich otvárame nejaké centrá, ale o tom ponúknuť každému človeku dôstojnosť.