Pápež František: Cirkev je evanjelium

Pápež, ktorý sníval a povzbudzoval snívať aj nás… O čom vlastne? Raz to sám povedal: „Cirkev je evanjelium.“ Nie v tom zmysle, že by evanjelium bolo výhradným vlastníctvom Cirkvi, ale v zmysle, že Ježiš z Nazareta – ten, ktorý bol ukrižovaný mimo mesta ako prekliaty, ale ktorého Boh, Abba, vzkriesil z mŕtvych ako prvorodeného medzi mnohými bratmi a sestrami – je s nami aj dnes, je tu. Skrze tých, ktorí sa hlásia k jeho menu, prináša dobrú zvesť: že Božie kráľovstvo prišlo a prichádza – pre všetkých, počnúc „poslednými“, ktorých evanjelium oslovuje ako tých, ktorí sú v Božích očiach „prvými“. Naozaj, nie len obrazne.

To je evanjelium, ktoré Cirkev ohlasuje a ktoré prispieva k vytváraniu dejín tým viac, čím viac sa ním necháva Cirkev premieňať. Tak ako sa to na počiatku stalo Petrovi a Jánovi, keď šli do chrámu a pri bráne zvanej Krásna stretli muža, chromého od narodenia. Pozreli sa na neho a on sa pozrel do ich očí. A Peter mu povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“

Evanjelium Ježiša a poslanie Cirkvi. Obetovať sa, aby ľudia povstali a kráčali ďalej. Takto na nás myslí Otec, tak nás chce a tak nás sprevádza. Jorge Mario Bergoglio – so všetkou silou aj krehkosťou svojej ľudskosti, ktorá nám ho dala pocítiť ako brata – práve za toto obetoval svoj život a svoju službu ako biskup Ríma.

Meno František, ktoré si zvolil, vyjadruje dušu toho, čo chcel robiť a čím chcel predovšetkým byť.

Od svojho prvého vystúpenia z balkónu Baziliky sv. Petra, keď sa sklonil a požiadal Boží ľud o požehnanie, až po svoje posledné vystúpenie na Veľkú noc, keď slabým hlasom udelil požehnanie vzkrieseného Krista a potom zišiel na námestie, aby skrížil svoj pohľad s pohľadom ľudí. Jeho snom bola Cirkev „chudobná a chudobných“. V duchu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý Cirkvi pripomenul jej jediný vzor – Ježiša, ktorý „sa zriekol seba samého a stal sa služobníkom“.

Meno František, ktoré si zvolil, vyjadruje dušu toho, čo chcel robiť a čím chcel predovšetkým byť: svedkom evanjelia sine glossa, teda bez komentárov a prispôsobovania. Lebo evanjelium nie je ozdobou ani výplňou, ani anestetikom: je to ohlasovanie pravdy a života, radosti, spravodlivosti, pokoja a bratstva.

To je program reformy Cirkvi v exhortácii Evangelii gaudium; to sú manifesty nového planetárneho humanizmu v Laudato si’ a Fratelli tutti. To je Jubileum milosrdenstva a Jubileum nádeje. To je Dokument o ľudskom bratstve podpísaný v Abú Zabí spolu s veľkým imámom Al-Azharu. To sú nespočetné stretnutia s ľuďmi rôznych vierovyznaní a presvedčení. To je neúnavná práca na obranu odvrhnutých, migrantov, obetí zneužívania. To je kategorické odmietnutie vojny.

František si veľmi dobre uvedomoval, že nestačí nechať evanjelium znovu zaznieť – s celou jeho výbušnou silou – v komplexnom a často rozporuplnom areopágu dnešného sveta. Treba niečo viac: pretože nežijeme len v dobe zmien, ale v zmene doby. Je potrebný nový pohľad – ten, ktorým na nás hľadel a hľadí Ježiš, pohľad Otca. Pohľad, ktorý je s nehou a bázňou opísaný vo Františkovom duchovnom a teologickom testamente, encyklike Dilexit nos. Je to pohľad – jednoduchý a radikálny –, ktorý vedie k rozhodnutiu milovať blížneho ako seba samého a k vzájomnej láske, slobodnej, nezištnej, pohostinnej, otvorenej pre všetkých, všetkých, všetkých.

Synodálny proces, do ktorého bola povolaná Katolícka cirkev – a do istej miery aj ostatné cirkvi –, ukazuje cestu, ktorou sa máme vydať v tomto treťom tisícročí: odlišnú od obrazu klerikálnej, hierarchickej, mužskej Cirkvi… Je to nová cesta, no zároveň starobylá ako evanjelium. Cesta nie ľahká, ale náročná a plná prekážok. Je to však veľké proroctvo zverené našej tvorivej a vytrvalej zodpovednosti.

Ďakujeme ti, František! Tvoje telo teraz spočíva vedľa tej, ktorá ťa sprevádzala na každom kroku ako matka na tvojej svätej púti. Ty, spolu s ňou, teraz sprevádzaj nás všetkých – z lona Boha – na ceste, ktorá nás ešte čaká.

Prevzaté z focolare.org.