Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
K tomu, aby každé dieťa na Slovensku malo domov, netreba veľa – stačila by jedna pestúnska rodina v každej obci. Obava z kontaktu s biologickými rodičmi ako aj možnosť, že im dieťa bude vrátené, však mnohých odrádza. Oľge Hátašovej sa to stalo hneď na začiatku. Napriek tomu sa rozhodla ísť do toho znova. V rozhovore odhaľuje, ako aj sama ako jednorodič prekonala obavy a dala deťom rodinu, ktorá im navždy zmenila život.
Pestúnska mama Oľga Hátašová okrem iného prezradila i to:
Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie stať sa pestúnskou mamou? Vždy ste v sebe nosili túto túžbu alebo za tým bol nejaký konkrétny impulz?
Myšlienka pestúnstva sa vo mne rodila postupne, niekoľko rokov. Keďže som bola slobodná, bez partnera, nevedela som, či budem mať niekedy biologické deti, no vedela som, že chcem dať domov deťom, ktoré ho nemajú. Zvažovala som aj svoj vek – po tridsiatke som už nechcela čakať, lebo v štyridsiatke by som sa mohla cítiť stará.
Rok som nosila v peňaženke telefónne číslo na organizáciu Návrat, ktorá sa venuje umiestňovaniu detí do náhradným rodín, kým som sa odhodlala urobiť ďalší krok. Nakoniec som si povedala: „Nemám na čo čakať.“ A tam sa to celé začalo.
Prijali ste dve rómske dievčatá – sestry. Ako si spomínate na svoje prvé stretnutie s nimi a čo predchádzalo tomu, že ste sa rozhodli práve pre ne?
Moje dcéry prišli do môjho života postupne. Od začiatku som vedela, že chcem prijať dve deti, aby mali jedno druhé, aj keby som tu raz nebola. Najprv som cez organizáciu Návrat spoznala mladšiu dcéru Ester, ktorá mala vtedy 2,5 roka. Od prvej chvíle som cítila, že patrí ku mne.
Trvalo jej istý čas, kým uverila, že tentoraz zostáva natrvalo – že je doma.
Keď som sa dozvedela, že v detskom domove má aj staršiu 5,5-ročnú sestru Miriam, rozhodla som sa, že si zoberiem aj ju. Prišla presne do roka a do dňa po Ester. Pôvodne som plánovala väčší časový odstup, aby sme si na seba najprv s prvou dcérou zvykli, ale keď som vedela, že jej sestra ostala v domove, nedalo mi to.
Čo vám najviac utkvelo z prvých dní po príchode dievčat k vám?
Najviac si spomínam na intenzívny proces vzájomného spoznávania sa. Nechcela som, aby mali dievčatá hneď šok zo zmeny prostredia, preto som sa snažila čo najviac vecí urobiť tak, aby sa cítili bezpečne.
Prvej dcére som napríklad priniesla železnú postieľku, ktorú poznala z detského domova – bola to pre ňu akási istota. Napokon však aj tak spali obe dcéry pri mne, lebo potrebovali cítiť moju fyzickú prítomnosť. Bolo to intenzívne, ale veľmi dôležité obdobie – tam sa začínala tvoriť vzájomná blízkosť.
Prijaté deti často trpia strachom z odmietnutia. Akoby nedokázali uveriť tomu, že by už mali niekde ostať natrvalo. Vnímali ste podobné obavy aj u vašich dcér?
Mladšia dcéra vtedy ešte nehovorila, takže neviem, ako presne to celé prežívala. Pri staršej to bolo zreteľnejšie – neskôr sa mi priznala, že si myslela, že u mňa bude len na chvíľu. Keď u mňa zostávala dlhšie, začalo jej to byť zvláštne – nešlo jej do hlavy, že nikam ďalej neputuje. Až neskôr som sa dozvedela, že si Miriam občas brávala domov jedna zamestnankyňa detského domova. Trvalo jej teda istý čas, kým uverila, že tentoraz zostáva natrvalo – že je doma.
Deti, ktoré si prešli ústavnou starostlivosťou, často trpia fyzickými prejavmi, ako napríklad nočnými desmi, prejedaním či ukrývaním jedla. Vyskytovali sa tieto príznaky aj u vašich dcér?
Nočné desy nemali, ale mladšia dcéra sa zvykla dosť prudko knísať zo strany na stranu – celým telom až do vyčerpania. Alebo si naťahovala a cmúľala pyžamko, pretože zrejme nebola dojčená a potrebovala si to dosýtiť. Staršia sa zase snažila byť dokonale poslušná.
Neustále striehla, pozerala mi do očí a snažila sa odhadnúť, čo asi chcem. A keď som niečo povedala, okamžite vyskočila a už to išla urobiť. Alebo keď som jej ponúkla, či si dá rožok alebo chlieb, zmätene na mňa pozrela, aká je správna odpoveď.
Pamätám si, ako ku mne raz Miriam podišla, rýchlo ma pohladila po ruke a pozerala, čo sa bude diať.
Tieto deti majú občas tendenciu urobiť všetko pre to, aby vyhoveli a boli prijaté. No ona z toho bola, chúďatko, taká unavená, že keď mi prvýkrát povedala „nie“, bola som nadšená. Zaujímavé tiež bolo, že Miriam, hoci bola staršia, mala tendenciu poslúchať svoju mladšiu sestru viac ako mňa, lebo vnímala, že je už dlhšie doma a lepšie to prostredie pozná. Zrejme sú to také nepísané „pravidlá“ fungovania v detskom domove.
Aké to bolo s budovaním dôvery? Dokázali vám deti postupne veriť a prijímať vás ako bezpečnú osobu vo svojom živote?
Zo začiatku boli veľmi opatrné. Pamätám si, ako ku mne raz Miriam podišla, rýchlo ma pohladila po ruke a pozerala, čo sa bude diať. Ako keby sa obávala, ako zareagujem. Až postupne sa naučila, že môže prísť a pritúliť sa a že je to v poriadku. Mladšia Ester zase žiarlila.
Hoci nikdy nič nepovedala, vždy keď videla svoju sestru, ako ma chytila za ruku, hneď sa vtisla medzi nás. Alebo keď som si posadila Miriam na koleno, Ester okamžite doletela, aby som si zobrala aj ju. Celkovo si však myslím, že ako sestry sa mali veľmi rady a tešili sa, že mohli vyrastať spolu.
Rozhodli ste sa pre výchovu detí ako jednorodič. Nemali ste obavy, či to zvládnete, keď na to všetko budete sama?
Mala. Vychovávať deti sama bolo náročné. Keď sú rodičia dvaja, jeden môže byť prísnejší a druhý jemnejší, navzájom sa vyvažujú, dopĺňajú. Ja som nemala nikoho, kto by bol ten „protipól“. Keď som sa hnevala alebo bola unavená, nemal kto zasiahnuť a upokojiť situáciu.
Musela som si dávať pozor, aby som to zvládla sama – ospravedlniť sa, ak som prestrelila, alebo nájsť spôsob, ako dcéram ukázať lásku aj vtedy, keď mi nebolo najlepšie. Veľkou oporou boli pre mňa Kluby náhradných rodín, kde som sa mohla porozprávať s ľuďmi s podobnými životnými príbehmi, ale aj poradiť sa s odborníkmi. Vedela som, že tam nájdem pochopenie, ktoré som tak veľmi potrebovala.
Ako reagovalo okolie na vaše rozhodnutie prijať deti?
Niektoré reakcie boli absurdné. Pýtali sa ma, či by som mohla dcéry vrátiť, ak by som stretla svojho vysnívaného muža a on by ich odmietal alebo ak by v puberte neposlúchali. Od začiatku som bola nastavená tak, že si ich nechám, aj keby ma ich výchova mala stáť veľa síl. Nie všetci mali pre to pochopenie.
Na Slovensku pretrvávajú predsudky voči Rómom. Stretli ste sa s nimi aj vy pre rómsky pôvod svojich dcér?
Rómsky pôvod dcér som od začiatku vnímala ako prirodzenú súčasť toho, kým sú. Mám rada rómsku hudbu aj kultúru, takže to pre mňa nebolo nič cudzie ani ťažko prijateľné – patrilo to k nim, k ich „výbave“. Keď boli staršie, rozprávali sme sa o tom otvorene. Vysvetlili sme si, že sú Rómky, ale zároveň Slovenky, lebo ich rodičia aj starí rodičia sa narodili na Slovensku.
Horšie to bolo s reakciami okolia. Tie vedeli byť občas kruté. Stávalo sa, že sa ma ľudia priamo pred dcérami spýtali: „To sú vaše? Určite nie.“ V takých chvíľach si asi ani neuvedomovali, aký odkaz tým mojim dievčatám dávajú.
Po desiatich rokoch relatívneho pokoja sa zrazu začali diať veci – úteky z domu, blicovanie, krádeže, testovanie hraníc.
Na svoj pôvod niekedy narážali aj v škole. Staršia dcéra raz prišla domov s tým, že chlapec v škole ju nazval „cigánkou“. Paradoxne to bol chlapec, ktorý bol tiež rómskeho pôvodu. Poradila som jej, nech sa ho opýta, kým je on. Tým ho odrovnala a odvtedy mala pokoj. Myslím však, že takéto doťahovanie mohlo súvisieť aj s tým, že si chlapci chceli získať jej pozornosť, lebo je veľmi pekná.
Pre deti, ktoré si prešli ústavnou starostlivosťou, býva často kritické obdobie puberty, keď sa začínajú vracať do náročných spomienok z minulosti. Ako prežívali toto obdobie vaše dcéry?
Obdobie puberty bolo náročné. Po desiatich rokoch relatívneho pokoja sa zrazu začali diať veci – úteky z domu, blicovanie, krádeže, testovanie hraníc. Bola som z toho úplne hotová. Staršej dcére sa stávalo, že išla do školy, no keď už stála pred budovou, povedala si „a je mi to jedno“, otočila sa a odišla. Pritom sama nevedela prečo. Hoci vedela, že to nie je dobré a bude za to niesť dôsledky, v tom momente jednoducho nevedela inak.
Zrejme sa jej vrátili nejaké spomienky z minulosti, ktoré vytesnila a potrebovala si ich spracovať. Navyše sa hovorí, že fáza pripútania trvá raz toľko, koľko bolo dieťa v zariadení. Čiže keď prišla ako 5,5-ročná, v puberte sa skôr potrebovala osamostatniť, ako pripútať.
Myslím, že aj to v nej vytváralo napätie a chaos. Obe dcéry navyše počas puberty začali riešiť aj svoj vzťah s biologickou mamou – to, prečo ich opustila a odišla. Aj keď tam mohli byť rôzne vážne dôvody, v hlavách týchto detí je zafixované, že boli nechcené.
Postupne som pochopila, že ich správanie bolo odrazom hlbokých zranení. Psychologička z Návratu mi vysvetlila, že deti ako moje môžu v puberte hľadať svoju identitu a bojovať s pocitom opustenia. To mi pomohlo nebrať to osobne. Kluby náhradných rodín boli mojou záchranou – tam som našla pochopenie a rady, ako zvládnuť tieto chvíle. Zároveň som vnímala, že aj pre dievčatá bolo dôležité byť s inými deťmi v podobnej situácii.
Dostali ste sa aj do štádia, keď ste už nevedeli, ako ďalej? Keď ste pochybovali, či ešte budete mať silu to všetko zvládnuť?
Viackrát som bola v situácii, keď som si povedala, že „toto už nedám“, najmä keď ma ovládol hnev pre niečo, čo dcéry spravili. Potom som si však povedala, že sa na ne musím pozerať inak. Nie cez optiku ich prejavov, ale cez bolestné skúsenosti, ktorými si ako deti prešli. Skúsenosť s biologickými rodičmi a z detského domova sa podpísala pod traumu, ktorá sa postupne drala na povrch.
Pestúnska starostlivosť je špecifická tým, že biologickí rodičia majú právo na kontakt s dieťaťom. Aké bolo udržiavanie kontaktu s biologickou mamou dievčat?
Biologická rodina dievčat bola vždy súčasťou nášho príbehu. Bolo pre mňa dôležité, aby som dcéram nezatajovala ich pôvod. Snažila som sa ich podporovať, aby spoznali svoje korene, no zároveň som im dávala priestor, aby si svoje pocity spracovali.
Od začiatku vedeli, že majú súrodencov a rodičov. Snažila som sa byť úprimná, no zároveň ich chrániť. Raz sme spontánne navštívili ich biologickú mamu. Vedela som, kde býva, a keď sme boli v jej meste, rozhodli sme sa ju vyhľadať.
Našli sme drobnú ženu s vlasmi ako na fotke, ktorú sme mali. Sadli sme si na lavičku a rozprávali sa. Bolo to milé stretnutie a občas aj úsmevné – vždy keď som spomenula nejaký talent dievčat, reagovala: „To majú po mne.“ (Úsmev.)
Čo je pre vaše dcéry najväčšou výzvou, s ktorou sa vnútorne vyrovnávajú?
Otázka ich vlastného materstva. Vidím, že si nesú hlboké pochybnosti o sebe – či budú vedieť byť dobrými mamami, keď raz budú mať vlastné deti. Často sa pýtajú: „Nebudem ako moja mama? Budem to vedieť lepšie?“ A hoci sú už dospelé, tieto otázky ich vnútorne sprevádzajú.
V ich vlastnej hodnote je veľká neistota.
Keď im niečo poviem – napríklad že sú pekné, šikovné alebo že to zvládnu –, nie vždy mi veria. Akoby tie uistenia neprijímali ako niečo, čo môže byť pravda, ale ako láskavú lož. Toto sú dôsledky opustenia a traumy z raného detstva – aj keď si to rozumom nepamätajú. Tie zranenia tam sú. Myslím si, že veľa z nich je hlboko potlačených, nevyslovených, no o to silnejšie formujú ich vnútorný svet.
Ako vyzerá váš vzťah s dcérami dnes?
Z mojich dcér sú dnes dospelé ženy a s oboma udržiavam kontakt. Vždy som si priala, aby aj potom, keď dospejú, som vždy vedela, čo je s nimi, a aby sa mi aspoň občas ozvali. A to sa mi splnilo. Raz mi staršia dcéra napísala správu, že je vďačná, že som ju nezavrhla, aj keď to bolo v puberte náročné.
Cítim, že ma berú ako mamu, hoci som im dávala slobodu, aby ma oslovovali krstným menom. Vždy som to brala tak, že dôležitý je vzťah a nie to, ako ma volajú. Pamätám si, ako sme na jednom stretnutí náhradných rodín mali aktivitu, v ktorej sme si mali vybrať nejaké zo zvierat, ktoré nás reprezentuje, a ja som si vybrala sliepku, čo by som na seba nikdy nepovedala.
Oslovila ma práve tým, že si pod krídlami chráni mláďatá. Dnes si pripadám skôr ako maják – dcéry už majú svoje životy, ale ja tu stojím na mieste a ony vedia, že tu som.
Nikdy ste neoľutovali, že ste sa rozhodli ísť cestou pestúnstva?
Nie. Hoci boli aj náročné chvíle a najmä puberta nám dala riadne zabrať, vždy som vedela, že toto rozhodnutie bolo správne. Nebudem klamať, keď mali osemnásť rokov, padol mi kameň zo srdca – no nie preto, že by som už s nimi nič nechcela mať, ale skôr preto, že som už nemusela niesť tú obrovskú zodpovednosť, ten neustály strach, čo s nimi bude. Musela som prijať, že už sú dospelé a žijú si svoje vlastné životy. Vždy som však chcela, aby vedeli, že som tu pre ne a že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť. A to sa nikdy nemení.
Dá sa na niečo také ako pestúnstvo vôbec pripraviť alebo je to vždy trochu skok do neznáma?
Myslela som si, že som pripravená byť matkou a že dokážem dieťaťu dať to, čo potrebuje. Príprava na pestúnstvo a Kluby náhradných rodín sú veľmi užitočné, ale realita je aj tak vždy iná. Keď rozprávam náš príbeh, vždy poviem, že u nás to bolo takto, ale u vás to môže byť úplne inak – možno náročnejšie, možno jednoduchšie.
Za každým pestúnom stojí rozhodnutie prijať a milovať dieťa s neľahkým životným osudom.
Netreba sa dopredu báť, lebo strach človeka zablokuje. Ak má napríklad dieťa osem rokov, netreba myslieť na pubertu a na to, čo bude. Užívajte si prítomnosť, a ak prídu problémy, budete ich riešiť.
Dá sa však pripraviť na to, že dieťa môže mať hendikep, rómsky pôvod alebo že sa nevyhnete pohľadom okolia a otázkam typu: „S kým mala to dieťa?“ Zo začiatku som sa cítila ako pod drobnohľadom, ale časom som si zvykla. Keď prišla poznámka, mala som už pripravenú odpoveď. Ak sa však niekto pýtal so skutočným záujmom, nemala som problém priblížiť mu náš príbeh.
Čo vás táto cesta naučila o sebe samej?
Pestúnstvo bolo dobrodružstvom sebapoznania. Naučila som sa veľa o svojich slabostiach, ale aj silných stránkach. Napríklad som si myslela, že nikdy nebudem kričať, ale presvedčila som sa, že to nedokážem. Musela som na sebe pracovať, aby som to zvládla. Každé dieťa, či biologické, alebo prijaté, učí rodiča mnoho o ňom samom.
Moje dcéry mi ukázali, akou silnou dokážem byť. Vďaka nim som si urobila vysokú školu sociálnej práce, lebo som chcela lepšie rozumieť ich svetu. A hlavne – naučila som sa, že láska nie je o dokonalosti, ale o tom, že zostanete, aj keď je to ťažké.
Čo by si mali budúci pestúnski rodičia v sebe vyriešiť pred rozhodnutím pre pestúnstvo?
Pri pestúnstve je kľúčové zmieriť sa s tým, že dieťa má biologickú rodinu, ktorá je jeho súčasťou. Treba byť pripravení, že dieťa – najmä v puberte – môže chcieť svoju rodinu spoznať, a sprevádzať ho v tom s otvorenosťou.
Potom je dôležité ujasniť si vlastné pohnútky – či pestúnstvo nie je len náhradou za samotu či nenaplnený vzťah. To som si musela zodpovedať aj ja. Vedela som, že ak by som do toho išla z nesprávnych motivácií, nebolo by to fér ani voči mne, ani voči deťom.
Mnoho ľudí sa pri pestúnstve obáva toho, že biologickí rodičia prejavia po nejakom čase o dieťa záujem. Vám sa to pri prvej skúsenosti s pestúnstvom stalo a dieťa sa vrátilo k biologickým rodičom. Čo vám pomohlo prekonať strach a skúsiť to znova?
Po prvej skúsenosti som vedela, že to tak môže byť, hoci prijať to bolo ťažké. Teraz bola situácia odlišná v tom, že rodičia dievčat bývajú na druhom konci republiky. Spočiatku sme si s matkou písali listy, posielala som jej fotky, neskôr sme telefonovali a raz sa aj stretli.
Nie každý môže prijať dieťa, ale každý môže prispieť svojou troškou.
Uvedomila som si, že biologická rodina mojich dcér sa v istom momente stala aj mojou rodinou. Ich rodičia a súrodenci nie sú cudzí ľudia – sú súčasťou príbehu mojich dcér a tým aj môjho. Nemusím ich mať rada, ale môžem ich rešpektovať.
Čo by sa malo zmeniť v postoji okolia, aby si pestúnstvo získalo väčšiu podporu?
Okolie by malo prestať pozerať na pestúnov s podozrením. Nie každý môže prijať dieťa, ale každý môže prispieť svojou troškou – napríklad neodsudzovať, ak pestúnski rodičia na dieťa zvýšia hlas, alebo zobrať ich deti na ihrisko, aby si rodičia mohli oddýchnuť. Ľudia si často myslia, že pestúni dostávajú veľké peniaze, ale to nie je pravda.
Pestúni sú navyše pod väčším drobnohľadom než biologickí rodičia. Ak biologický rodič zakričí, povie sa, že dieťa neposlúcha, ale ak zakričí pestún, hneď je to „chúďatko dieťa“. Keď má dieťa biologického rodiča v škole trojky, je to „slabší žiak“, ale pri pestúnskom dieťati sa špekuluje, či sa mu doma venujú. Treba zmeniť tieto predsudky, prestať pestúnov podozrievať a viac sa zaujímať o ich príbeh – pretože za každým pestúnom stojí rozhodnutie prijať a milovať dieťa s neľahkým životným osudom.
Foto: Archív Oľgy Hátašovej.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
