Otec syna v bdelej kóme: Neraz som už Boha vyzval na férovku (rozhovor)

Bola Biela sobota podvečer a dvojročného syna Matejka, ktorý bol v jednej chvíli s rodinou v kuchyni, zrazu doma nebolo. Do hľadania sa pustila celá rodina aj známi. Čas bežal rýchlo. Mateja napokon našiel sused. Jeho telo ležalo bezvládne v závlahovom kanáli. Nasledovalo oživovanie, privolanie záchranárov, prevoz vrtuľníkom, hospitalizácia na bratislavských Kramároch a diagnóza lekárov – bdelá kóma. 

Od týchto udalostí, ktoré nadobro zmenili rodinu Chovančákovcov, ubehlo už sedem rokov. Aký je ich život dnes? Dá sa s takouto ranou zmieriť? Čo s pocitom bezmocnosti? A kde má v tom všetkom miesto radosť, vďačnosť a viera? Aj o tom sme sa zhovárali s otcom štyroch detí Viktorom Chovančákom.

Keď som ťa oslovila s ponukou na rozhovor, zareagoval si veľmi promptne a otvorene. Napadlo mi, či si mal vôbec niekedy problém hovoriť o vašej rodinnej situácii, o tom, aký je život otca veľkej rodiny, kde je navyše jedno z detí v bdelej kóme…

Myslím si, že som od začiatku nemal problém hovoriť o tom, čo sa u nás stalo. Skôr mám pocit, že to nebolo komu povedať. Vnímal som, že mnohí ľudia sa nás po Matejovej nehode báli opýtať, čo sa doma deje a ako sa cítime. Pamätám si, ako nám raz sused asi po trištvrte roku, keď sme sa z toho najhoršieho ako-tak dostali, povedal: „Viktor, ale vy veľmi dobre vyzeráte.“ Spýtal som sa ho, čo tým chcel naznačiť. Odpovedal: „Vieš, všetci očakávali, že budete trpieť, plakať, že pri pohľade na vás bude jasné, že sa takto nedá žiť.“

A čo ty na to?

Spýtal som sa ho, čo by robil on. Človek predsa musí aj v takejto situácii plávať, hoci nevie ako. Mal by som teraz celý život plakať? Je to náročné, ale nie tak, že by sa to nedalo nejako riešiť. Všetko je to o postoji. V tomto je moja manželka pre mňa veľkým vzorom. Ona sa ráno zobudí ako taká lastovička. Má v sebe prirodzenú chuť žiť a bojovať so životom. Ja som frfloš. (Smiech.) Často mnohé veci ofrflem, ale nakoniec ich spravím. Keď sa teda vrátim k tvojej otázke, nemám problém hovoriť o týchto veciach, ale nezaťažujem tým ľudí. Mnohí to nechcú počuť a mnohí ani nevedia, čo na to povedať. Nemajú naše topánky, a teda nevedia, ako v tom chodiť. 

Určite však máš pár ľudí, ktorým sa dokážeš zveriť s tým, čo prežívaš. Spája ich niečo?

Áno, podobná skúsenosť s utrpením. Či už je to tragédia v rodine, smrť nejakého člena rodiny, alebo sú to ľudia, ktorí majú dieťa s mozgovou obrnou, prípadne pracujú s takýmito prípadmi. A potom je tu ešte skupina veriacich ľudí, hoci ani medzi nimi sa všetci s tebou na túto tému nebudú rozprávať. 

Prečo?

Častokrát nám ľudia povedia, že to máme ťažké a že sa s nami nemôžu porovnávať. Sčasti je to pravda, na druhej strane si myslím, že pre každého človeka môže byť nejaký okamih života, kde stojí a bojuje, tým najťažším, čo práve prežíva a nevie to vyriešiť. Neexistuje podľa mňa nejaký vzorec, podľa ktorého sa dá povedať, že niečia situácia je ťažšia ako situácia iného. Niekto má možno viacej sily uniesť nejaké ťažkosti a iný ich nevie uniesť ani riešiť. 

Je to len tým, že svoj život vnímajú ako niečo neporovnateľné s tým vaším, alebo sú za tým aj iné motívy? 

Poviem to skrz jeden príklad. Máme nového psa a pred niekoľkými týždňami sme boli na Zobore. Keď sme vystupovali a zostupovali z kopca, všetci, ktorí videli nášho Buddyho, sa zastavili a kochali sa ním. Ani jeden sa však nepristavil pri Matejovi. Všetci sa pozrú, ale ani jeden sa neopýtal: ,Vidíme, že toho máte veľa, nepotrebujete náhodou pomôcť?‘

Vnímam teda, že je pre ľudí jednoduchšie a ľahšie nevnímať tieto ťažké veci, kríž… Mnohí toho už beztak majú v živote veľa. Doba je rýchla, každý má svoje stresy a ešte sa zapliesť s nejakým človekom na vozíčku? Zvieratko je omnoho krajšie. Nič nežiada, iba ak pohladkať. Jednou z odpovedí je možno teda otupenosť. 

Druhá odpoveď je strach. Ľudia sa boja ozvať, lebo naozaj nevedia, o čom to je. Možno sa boja, že by nejakou otázkou ublížili, nechcú otvárať ťažké témy. Prihovoria sa, ale väčšinou, keď sa o niečom rozprávame, tak je to o bežnom živote. Občas Mateja pozdravia, niektorí sa mu aj prihovoria, ale o čom by sa s ním dlhšie zhovárali? Rozumiem tomu.

S Matejom sa nám otvárajú veľké obzory a aj my sa stávame lepšími.

Stretol si sa niekedy aj s reakciou, ktorá ťa prekvapila?

Pamätám si, ako mi raz, keď to bolo ešte čerstvé, jedna osoba povedala, či by nebolo lepšie, ak by to Matej neprežil, mali by sme menej starostí. Opýtal som sa toho človeka, či by on chcel niečo také pre svoje dieťa. 

A nikdy ti to nenapadlo?

Je to ťažká otázka. Veľakrát som uvažoval, o koľko by bolo jednoduchšie nemať Mateja. Už len tá predstava, keď niekam ideme a čo všetko k tomu potrebujeme – vozík, odsávačku, dýchacieho asistenta, lieky… Kedysi sme so sebou nosili aj mixér kvôli sonde, cez ktorú Matej prijímal potravu. Keď bol niekto z nás s Matejom sám, po štyroch dňoch bol psychicky na dne. Všetko to bolo o maličkostiach. Od istého momentu som preto manželke povedal, že budeme chodiť všade spolu. Musíme si pomáhať, inak to nemá zmysel. 

O všetky tieto veci by teda bol náš život jednoduchší. Na druhej strane sme vďaka svojej situácii našli ľudí a kamarátov, ktorí stoja za to. Dá sa povedať, že tie plevy odišli, niektoré vzťahy sa stratili, ale našli sa nové. Otvárajú sa nám veľké obzory. Môžeme cestovať. Naučili sme sa fungovať tak, že keď sme niekam šli na terapiu, vždy sme si popri tom spravili nejaký výlet. Zistili sme, že toto paradoxne Mateja najviac baví. Nehovoriac o tom, že človek sám zisťuje, že ho takáto situácia robí lepším. 

V čom táto situácia spravila lepším teba?

Človek začne byť citlivejší na ľudské osudy okolo seba. Zrazu zistí, že nepotrebuje toľko vecí. Zmení ho to zvnútra. Pred touto nehodou sme mali s manželkou tiež dosť veľké problémy v manželstve. Často sme sa hádali a ja som mal už všelijaké myšlienky. Potom, ako sa Matej utopil, sa však zrazu naše manželstvo nakoplo a začalo fungovať. Neviem ale povedať, či to, čo sa stalo, bola v našom prípade záchrana nášho manželstva, určite nás to však veľmi zmenilo.

Či som za to Bohu vďačný? Ja som rebel, vždy som ním bol a rebelujem aj voči Bohu. Hocikedy som mu vynadal a hocikedy mu poviem, čo si myslím. Keď bolo s Matejom veľmi ťažko, zopárkrát som mu povedal: ,Vieš čo, príď na férovku.‘ Pobijeme sa a potom sa môžeme porozprávať. Viem, že je Otec a že mu môžem povedať hocičo, hoci niekedy aj s hnevom. Keď mu to takto poviem, mne sa uľaví. Aj pozemskému otcovi povie človek hocičo, a keď ho to potom zabolí, že mu povedal niečo zlé, tak sa mu ospravedlní. Je dôležité povedať aj Bohu: ,Vieš čo, prehnal som to.‘ 

Si veriaci človek. Ako si vysvetľuješ prítomnosť tohto kríža vo vašom živote?

Ľudia často povedia, že Boh dáva najťažšie skúšky tým najsilnejším bojovníkom a že s vierou sa dá všetko zvládnuť. Nesúhlasím s tým. Takému človeku by som povedal: ,Vezmi si takéto dieťa a skús to zvládnuť.‘ Je to uhol pohľadu. 

Matej bol úžasné dieťa, radostné. V kostole pri modlitbe Otčenáš stále veselo rozťahoval rúčky. O to bola tá strata horšia. Preto si myslím, že tento úder mohol prísť pokojne aj od Zlého, ktorý nás chcel zničiť, aby sme sa celkom odvrátili. Neodišli sme však ani jedenkrát, hoci niekedy bola aj naša viera slabšia. V ťažkých chvíľach, keď Matej nemohol niekoľko mesiacov poriadne spať a ja som ho celé noci držal na rukách a potom som ešte fungoval počas celého dňa, som sa často samého seba pýtal, odkiaľ je tá sila. Som si istý, že sám od seba by som nedokázal takto od rána do večera fungovať. Je to niečo, čo ma presahuje.

Mal si niekedy chuť to s vierou aj úplne zabaliť?

Áno, bol som už takmer v takejto situácii. Čím viac som však nad tým všetkým rozmýšľal, tým viac som si uvedomoval, že nad tým všetkým musí existovať Boh. Ak niekto žije toľko rokov s človekom v bdelej kóme, v situácii, ktorá zasiahne všetky oblasti jeho života, musí to mať nejaký väčší zmysel a ja verím, že ho raz určite pochopím. Hoci ešte musí pretiecť veľa vody, kým zo mňa bude dobrý človek. Chcel by som ešte veľa vecí zmeniť a hlavne získať pokoj, aby som sa vedel prijať ako človek. Pretože keď sa človek prijme, má aj druhých radšej.

Pocit bezmocnosti, fakt, že nemáme veci pod kontrolou, sú asi jedny z najťažších skúseností ľudskej existencie. Zvlášť v živote muža, ktorý je aj otcom, musí ísť o intenzívny vnútorný boj. Ako sa s týmto snažíš vyrovnávať?

Áno, pocit bezmocnosti je veľmi veľký. Mnohí ti pritom poradia, že to musíš prijať. Ja však neviem, čo to znamená prijať. Chcú tým povedať, že to mám zobrať so všetkým, ako to je, a ísť ďalej? Možno som to akceptoval, neviem, či je to jednoduchšie slovo, ale zmieriť sa s tým neviem. To, čo viem, je, že sa ráno musím zobudiť, Mateja treba nakŕmiť a byť s ním 24 hodín. 

Berieme ho ako zdravého člena rodiny, preto robíme všetky veci, ako keby bol zdravý – chodíme spolu na prechádzky, a to aj v daždi či vetre. Manželka sa stará o jeho vzdelanie, číta mu knihy, hrá sa s ním. Ja s ním idem na túru alebo do vírivky. Ale tá bezmocnosť je v tom, že si každý deň uvedomuješ, že zajtra to bude o tom istom, hoci čakáš a veríš, že ten zázrak jedného dňa príde. Preto to asi aj človek robí, lebo potrebuje nejaký cieľ, aspoň tú vieru, že to má zmysel. 

Mám ďalšie tri deti, za ktoré musím bojovať. Nemôže byť všetko len o diagnóze bdelá kóma.

Takto to máme už sedem rokov, stále to isté, kde človek nevidí východisko. Ostatné deti rastú a je potrebné postarať sa aj o ne. Možno toto je to, čo mi nejako pomáha aj v tej bezmocnosti, keď viem, že mám ďalších troch, za ktorých musím bojovať, ktorí potrebujú niečo zažiť. Nemôže to byť všetko len o diagnóze bdelá kóma. 

Keď sa však ešte vrátim k tomu pocitu bezmocnosti, snažím sa ho veľmi neriešiť. Keď to na mňa niekedy príde a nedá sa so mnou rozprávať, sadnem si nadránom do auta, pustím si hudbu na plné pecky, naštartujem motor a idem, až kým sa neozve myšlienka: ,Čo tým chceš dokázať?‘ Potom spomalím, dvadsať minút sa vozím, občas buchnem dverami, občas poviem manželke, že končím a odchádzam, čo je pre ňu asi to najťažšie, ale vždy sa vrátim a viem, že to, čo robím, je hovadina.

Plačeš?

Keď to na mňa príde, tak áno a veľa. Niekedy to na mňa príde vo chvíli, keď vidím Mateja a nejakého jeho rovesníka. Vtedy sa pýtam: ,Prečo, Bože?‘ Kladiem otázky, hoci nedostávam odpovede. Možno prídu niekedy v budúcnosti. Niekedy si s Matejom sadnem do vírivky, pustíme si Eldorádo od Walda Gangu, ja pri tom hučím a kričím, všetci sa smejú a Matej sedí pri mne a pozerá. Pri bdelej kóme by mal byť človek ticho, ja však aj tu rúcam všetky múry, inak to neviem. Ak by sme mali ísť podľa všetkých pravidiel, tak tu asi už nie som. Tie pravidlá sa musia rúcať práve preto, aby mohol človek skúšať niečo nové. Pokiaľ je Matej spokojný, tak je to v poriadku. Vtedy mu zvyknem povedať: „Doteraz si hučal ty, teraz idem hučať ja.“ Po tom plači je však človeku akosi lepšie na srdci. 

Nevnímaš to ako prejav slabosti?

Nie je slabosťou, keď chlap plače, slabošstvom je, keď chlap niekoho bije, keď sa robí chlapom, len keď má pri sebe ďalších štyroch-piatich. Mojej manželke raz iné ženy povedali: „Máte šťastie, že máte chlapa pri sebe, nám tí naši zdrhli.“ Toto je podľa mňa slabosť, keď chlapi utečú. My chlapi by sme mali byť chlapmi aj vtedy, keď je to ťažké. Každý deň by sme mali stáť pri svojich rodinách, nielen keď treba napríklad vziať zbraň a ísť bojovať. 

Máš dojem, že muži dnes často nie sú poriadnymi mužmi?

Mám dojem, že sme v niečom zženštilí, stratili sme tiež zodpovednosť a chlapské slovo už akoby nemalo váhu. Na všetko majú dnes mnohí muži svoj názor, svoju pravdu. Vnímam tiež, že sú tu na jednej strane tí namakaní muži, ktorí chodia do posilky, a potom muži, ktorým stačí telka a pivo. Poznám tiež mužov, ktorí majú manželky a deti, ale chceli by žiť iný život, niečo im stále nevyhovuje. Viem, že sú v manželstve aj ťažké veci, ale pokiaľ existuje nejaká možnosť, treba sa to vždy snažiť zachrániť. Najjednoduchšie je sa niečoho vzdať, povedať, že mi vadí partnerka. 

Mnohí chlapi sa tiež uzatvárajú do seba, stačí im zavrieť sa doma a päť hodín hrať nejakú počítačovú hru, alebo si zvyknú na mamahotel. Neviem, čím to je. Žije sa rýchlo? Svojmu synovi často prízvukujem, že treba niečo spraviť, pridať ruku k dielu. Keď sa ma pýta, aký to má zmysel, poviem mu, že ani burinu nemá zmysel trhať, lebo zase narastie, ale takéto drobné každodenné veci nás učia trpezlivosti.

Častokrát sú však dospelí, nielen muži, odrazom toho, čo dostali alebo nedostali sami od svojich rodičov. 

Áno, beriem, že naši rodičia mali v niečom ťažší život, sami nedostali toľko lásky a možno ju nevedeli prejaviť ani svojim deťom. V tomto by som ja chcel byť iný. Treba už konečne urobiť v tomto čiaru za minulosťou a vychovávať a naučiť naše deti žiť inak. Asi je to hlavne o výchove a my muži, otcovia, potrebujeme svojim deťom dnes ukazovať správne hodnoty.

Ako za tie roky vnímaš svoju rolu otca? Menila sa nejako?

Nemyslím si, že som sa nejako zmenil, len si viac uvedomujem, že môžem svojim deťom aj ublížiť. Otec je podľa mňa ten, ktorý odovzdáva deťom určité vzorce správania. Nie som rád, že som spravil niektoré veci, pretože viem, že to moje deti videli a že to vedia. Snažím sa však svoje deti aj dnes, keď mi niečo nevyjde, požiadať o odpustenie. To, čo im chcem odovzdať, je trpezlivosť vo veciach, to, že keď niečo začnem, tak to aj dokončím, že sa nevzdávam a že som húževnatý.

Vravel si, že k Matejovi sa snažíte pristupovať ako k zdravému. Ako teda vnímaš svoje otcovstvo vo vzťahu k nemu? Pozeráš sa na neho stále ako na toho dvojročného Mateja? 

Určite nie a ani nemám pocit, že Matej zostal v tých dvoch rokoch. Snažíme sa ho brať naozaj ako člena rodiny v tom veku, ktorý má. Už napríklad nepozerá rozprávky, prechádza na iné veci, iné knihy. Manželka si s ním teraz číta o pirátoch, o lietadlách, pozerá s nami formulu. Už mu nevyberáme atrakcie ako pre dvojročné dieťa, naše správanie sa snažíme prispôsobovať úrovni deväťročného dieťaťa. Často si ho doma tiež doberáme. Cítim k nemu veľkú lásku a on mi tiež dodáva veľkú silu. Niekedy mu už aj poviem veci ako chlap chlapovi a niekedy sa s ním rozprávam ako s bútľavou vŕbou. Poviem mu, čo cítim, ako to celé vnímam. 

Dostal si niekedy od niekoho napríklad nejakú užitočnú radu, ktorá ti pomohla byť lepším rodičom?

Áno, keď nám jeden lekár povedal, aby sme sami spomalili. Na začiatku to bolo totiž pre všetkých veľmi psychicky náročné. S Matejom sme chodili z jednej rehabilitácie na druhú. Táto rada, že ak spomalíme my, bude sa aj Matej cítiť lepšie, nám veľmi pomohla. Jeho stav naozaj najviac závisí od toho, ako sa máme my dvaja s manželkou i celá naša rodina. 

Modlím sa, aby som v sebe našiel dobro.

Spomínal si, že pokiaľ ide o vďačnosť Bohu za to, aký život žiješ, vždy mu na rovinu povieš, čo si myslíš. Ako sa vlastne pozeráš na vďačnosť?

Dnes oveľa viac ďakujem za každú maličkosť. Ďakujem v modlitbe. Nemám silu modliť sa ruženec, skôr sa modlím svojimi vlastnými slovami alebo si niečo prečítam z Biblie. Ďakujem a aj prosím o pokoj, aby som daný deň vedel zvládnuť, aby som v sebe našiel dobro, aby som nebol zlý na ľudí, aby som chápal, že nielen ja, ale aj druhí majú svoje problémy.

Dokáže človek v takejto situácii nájsť šťastie? Našiel si ho ty?

S týmto stále bojujem. Pokiaľ ide o to, že mám dobrú rodinu, tak áno, z tohto hľadiska som šťastný. Chýba mi však ten vnútorný pokoj. V tomto je opäť moja manželka úžasná. Ona povie na rovinu, že je šťastný človek. Ja som však búrlivák, stále ma vo vnútri niečo trápi. Netúžim po peniazoch ani materiálnych veciach, menil by som len jednu vec, keby Matej aspoň vedel niečo povedať. Takto je to všetko o jednej veľkej neznámej.

Viktor Chovančák 

Je otec štyroch detí, pochádza z Oravy a podniká v oblasti logistických služieb. Vyštudoval Strojnícku fakultu na Žilinskej univerzite. Myšlienka – je život pekný iba bez kríža? – je tá, o ktorej v posledných rokoch najviac uvažuje.