Pokora znamená priznať si, že pravdu nevlastníme. Môžeme jej iba patriť, zaznelo na ekumenickej bohoslužbe (sumár)

V rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý dnešným dňom vrcholí, sa konali ekumenické modlitby naprieč celou krajinou. Dve bohoslužby sa konali aj v Bratislave. Celoslovenskú ekumenickú bohoslužbu hostil tento rok reformovaný kresťanský cirkevný zbor a druhá sa konala v katolíckom kostole u františkánov. Viedol ju kňaz Ľudovít Pokojný spoločne s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom, evanjelickým duchovným Martinom Šefrankom a farárkou Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku Zuzanou Perešovou. Prinášame vám prehľad najsilnejších myšlienok, ktoré na bohoslužbe zazneli.

Keď sa Ježišova modlitba, aby všetci boli jedno, stáva realitou. Aj tak by sa dal opísať Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa už tradične koná v týždni medzi 18. a 25. januárom. Tento dátum navrhol v roku 1908 reverend Paul Wattson, ktorý chcel, aby modlitby prebiehali symbolicky medzi sviatkami svätých apoštolov Petra a Pavla.

Pri tejto príležitosti sa kresťania rôznych denominácií na celom svete stretávajú na ekumenických bohoslužbách, modlitbách, konferenciách či koncertoch. A inak to nie je ani na Slovensku, kde sa do tejto ekumenickej iniciatívy zapojili mnohé kresťanské spoločenstvá.

Prípravy materiálov na tohtoročný Týždeň modlitieb sa zhostil ekumenický tím z Burkiny Faso v spolupráci s katolíckou komunitou s ekumenickým presahom Chemin Neuf. V tejto krajine zmietanej konfliktmi, kde je kresťanstvo sústavne krvavo potláčané, organizujú jednotlivé cirkvi každodenné modlitby a pôsty. Ako sa ďalej v správe uvádza, zintenzívnili sa aj aktivity rôznych katolíckych a protestantských cirkví na pomoc vysídleným osobám.

Osobitný kontext Burkiny Faso ukazuje na potrebu postaviť lásku do stredu záujmu pri hľadaní mieru.

Spoločne organizujú stretnutia zamerané na zvyšovanie povedomia o hodnote bratstva a lepšie pochopenie situácie aj tejto hodnoty. Osobitný kontext Burkiny Faso ukazuje na potrebu postaviť lásku do stredu záujmu pri hľadaní mieru. Toto úsilie bolo často zmarené stratou spoločného zmyslu pre ľudskosť, ako aj oslabením záujmu o spoločné dobro, čestnosť a vlastenectvo.

Za ústrednú tému tohtoročných modlitieb boli vybrané verše z evanjelia svätého Lukáša o Kristovom prikázaní lásky: „Milovať budeš Pána, svojho Boha,… a svojho blížneho ako seba samého.“ Na tento úryvok Písma nadviazali aj zástupcovia jednotlivých denominácií vo svojich príhovoroch.

Daniel Pastirčák vo svojom príspevku pripomenul svetové udalosti, ktoré tohtoročné modlitby sprevádzajú. „Už druhý rok vedie Rusko svoju agresiu na Ukrajine v mene boja čistého kresťanstva proti údajne skazenému, nekresťanskému Západu. Akoby sa znova vynárali tiene starého rozdelenia sveta,“ vyslovil svoje obavy Pastirčák.

Úsilie kresťanov o ekuménu vníma v prvom rade ako akt pokánia. Pripomenul, že to bolo práve kresťanstvo, ktoré rozdelilo starú Európu. „Kristus sa za nás modlil, aby sme boli jedno, my sme sa však vierolomne preklínali, zabíjali a viedli náboženské vojny,“ priblížil neslávnu kresťanskú minulosť kazateľ Cirkvi bratskej.

Pokánie opísal ako metanoiu, ktorá si vyžaduje bytostnú premenu zmýšľania. Vo svojom myslení musíme podľa neho zmeniť to, čo nás viedlo k nášmu zlyhaniu, a tým je presvedčenie, že vlastníme absolútnu pravdu. Pritom sme zatracovali všetkých, ktorí zmýšľajú inak.

„Pokora znamená priznať si, že pravdu nevlastníme. Môžeme jej iba patriť, a to v pokornom, otvorenom dialógu s inými.“ Svoje presvedčenie oprel o slová cirkevného otca Justína Martýra, ktorý povedal, že každá pravda je Božia, nech už prichádza od kohokoľvek.

To, čo ako kresťania podľa neho potrebujeme, je viesť otvorený dialóg s predstaviteľmi iných kresťanských konfesií, náboženstiev, ako aj s ateistami a agnostikmi. V pápežovi Františkovi vidí prototyp človeka dialógu, ktorý môže byť pre nás inšpiráciou, ako prijímať ľudí s úplne inou hodnotovou orientáciou.

V súčasnosti nie je ľahké hovoriť o Bohu. Ľahšie sa nám hovorí o tolerancii, vzájomnom prijímaní sa, slobode prejavu, o pokoji či o mieri.

Na záver kázne Pastirčák citoval slová zakladateľa francúzskej komunity Taizé brata Rogera, ktorý podstatu svojej misie vyjadril nasledovne: „Prečo sa ľudia, dokonca aj kresťania, neustále snažia navzájom potierať, prečo proti sebe bojujú? Neexistuje na našej zemi nejaká cesta, ktorá by nás priviedla až tam, kde by sme jeden o druhom všetko pochopili? Ak taká cesta existuje, musím začať sám od seba, sám sa po nej musím vydať.“

Katolícky kňaz Ľudovít Pokojný vo svojom príspevku priblížil, že v súčasnosti nie je ľahké hovoriť o Bohu. Ľahšie sa nám hovorí o tolerancii, vzájomnom prijímaní sa, slobode prejavu, o pokoji či o mieri. Hoci, ako ďalej doplnil, sú tieto témy nesporne dôležité pre naše spolužitie, no ľudia, ktorí ich otvárajú, často zabúdajú pridať aj to B. Že skutočným zdrojom týchto hodnôt je Kristus, ktorý je Kráľom pokoja.

Práve keď sa ukazuje, že nie je vhodné, aby sme sa vierou zaoberali, je na to ten správny čas. „Lebo Boh sa práve vtedy k nám približuje. Vianoce boli napokon o tom, že Boh, na ktorého ľudia nedbali, sa priblížil a začal stretať ľudí a rozprávať sa s nimi.“

Boh nás posiela do sveta, aby sme mu dokázali pomôcť. Aby sme pozdvihovali ľudskosť, prítomnú všade okolo nás.

Boh, ako kňaz Pokojný dopĺňa, je ten, ktorý nás tam pozýva, aby sme sa nebáli reagovať na Božie volanie a úplne sa odovzdať do jeho vôle. ,Ako sa to stane?‘ pýtala sa Mária v Nazarete po vypočutí Slova. Odpoveď je len jedna: zostať v tieni Ducha a nechať sa obklopiť jeho mocou.

Čo však znamená zostať v jeho tieni? Ľudovít Pokojný hovorí o prebývaní v atmosfére jednoty, bratstva a pokoja, ktorú vytvára Duch Svätý, ktorý je protagonistom celých dejín. On by nás mal sprevádzať, aby sme sa mohli stále tešiť jeden na druhého a spolupracovať. „Prečo je to také dôležité?“ položil si rečnícku otázku rímskokatolícky duchovný. „Práve preto, lebo to svet potrebuje. Boh nás posiela do sveta, aby sme mu dokázali pomôcť. Aby sme boli rybármi, ktorí zdvíhajú siete. Posiela nás, aby sme pozdvihovali ľudskosť, prítomnú všade okolo nás.“

Ja toho druhého nemusím iba tolerovať. Môžem ho mať aj rád a toto je posun na úplne inú kvalitatívnu úroveň.

Pokojný zdôraznil, že svet nás pozná podľa toho, ako sa dokážeme mať radi napriek tomu, že sme úplne rôzni. „Ja toho druhého nemusím iba tolerovať. Môžem ho mať aj rád a toto je posun na úplne inú kvalitatívnu úroveň,“ vysvetlil. Láska je podľa neho zároveň aj cestou k jednote, ktorá nie je ničím iným, len darom od Boha. „Nie je to nejaký náš výtvor. No my musíme vytvoriť podmienky, aby nám Boh tento dar dal. A tie vytvárame tým, ak dokážeme jeden druhého milovať,“ zhrnul svoju úvahu rímskokatolícky duchovný.

Na záver svojho príhovoru pripomenul náročnú spoločenskú situáciu kresťanov v Burkine Faso, kde sa kresťania za túto bohoslužbu modlia, ale zároveň nás takto tichým a tajomným spôsobom pozývajú, aby sme sa všetci spojili v modlitbe za nich a za všetky miesta, kde je vojna. Aby všetci ľudia mohli zažívať to, čo my tak často berieme za samozrejmosť – a to je mier a pokoj vo svete.