Politická sloboda nestačí, k tej pravej vedie ešte dlhá cesta (+podcast)

Rozhovor je dodatočne upravený a celý si ho môžete vypočuť ako podcast.

Tento rok si gréckokatolíci na Slovensku pripomenuli 73. výročie násilnej likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu. Pri tejto príležitosti sa stretli aj potomkovia prenasledovaných kňazov. Vy ste tiež jedným z týchto potomkov – vášho otca poslali do českého pohraničia na nútené práce ešte počas študentských rokov. Rozprávali ste sa s ním niekedy o tejto náročnej etape jeho života?

Paradoxne, môžem povedať, že veľmi málo. Nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale otec nerád spomínal na tie trpké roky. Našťastie bol veselej povahy a môžem povedať, že ten čas prežil vo viere. A keď žijeme vo viere, nesťažujeme sa na nejaké okolnosti, vieme, že Boh je stále s nami. 

Ako ho vtedajší systém potrestal?

V druhom-treťom ročníku jeho formácie v prešovskom seminári došlo k rozpusteniu seminára a k povolaniu bohoslovcov povolávacím rozkazom do českého pohraničia na nútené práce. Ako mladých ľudí ich to až tak fyzicky ani politicky nezaťažilo. Nie že by som to zľahčoval, ale brali to ako súčasť svedectva o svojom presvedčení a viere, a pretože nič zlé neurobili, mali spokojné svedomie. Navyše sa tam stretávala inteligencia, výkvet českého aj slovenského národa. Na jednej strane to bol teda pre nich ako politicky nespoľahlivých ľudí trest, na druhej strane škola života. Z otcových spomienok viem, že tam stretli vynikajúcich kňazov, profesorov, disidentov, ktorí ich udržiavali v atmosfére nenásilného odboja, modlitby a ďalšej intelektuálnej formácie. Otcov spolubrat monsignor Jozef Tóth nazval PTP (pomocné technické prápory) „čiernou univerzitou“, pretože sa tam stretávali špičky katolíckeho disentu. 

Paradoxne sa teda perzekúcia stala pre týchto ľudí zdrojom poznania a života.

Áno, ľudskú skúsenosť nemôžete nadobudnúť z kníh. Ľudská skúsenosť a vzťahy, ktoré tam nadobudli, z nich vyformovali zrelých kresťanov. Zrelí kresťania sme vtedy, keď vieme pre vieru aj niečo vytrpieť. Pokiaľ nepríde skúška, zdá sa, že sme zrelí. Keď však príde – a ona v nejakej podobe vždy prichádza, také sú dejiny Cirkvi – vo forme nejakého vonkajšieho alebo ideového prenasledovania, môžeme sa osvedčiť, a to väčšinou cez ujmu na našich vlastných snoch a plánoch. 

Veď títo študenti, ku ktorým patril aj môj otec, mali niečo vyše dvadsať rokov. Bolo to teda silné pozvanie – vydať svedectvo, keď máte ako mladý človek svoje plány a naraz priamo musíte robiť čosi iné. Otec na to nikdy nespomínal trpko. Spomínal na to ako na súčasť života, keď sa vložil do rúk a vôle Boha. Na tom českom pohraničí staval tri a pol roka letiská, železnice, mosty… Išlo teda o ťažkú manuálnu prácu, ale bola to zároveň nenahraditeľná, dobre prežitá škola života.

Až v skúškach sa človek oslobodzuje od seba samého.

My dnes žijeme v slobode a ľudia v našich končinách nie sú za svoju vieru prenasledovaní. Je podľa vás potrebné zažiť takúto skúsenosť neslobody, aby si veriaci človek vypestoval hlbokú vieru?

Ťažko povedať, či je to absolútna podmienka, ale je to istá cesta spravodlivého kritéria na osvedčenie postojov človeka a hĺbky jeho viery a presvedčenia. Dnes hovoríme, že máme slobodu, na druhej strane mladá generácia je dosť zmäkčilá. Pôsobím na teologickej fakulte a často vidím, ako mladý človek namiesto toho, aby zápasil o existenciálne otázky svojho života, sleduje na mobile tých, ktorí sa stávajú v tomto svete známymi a slávnymi. To však nie je hĺbka. To je šírka, ktorú je určite zaujímavé poznať, sledovať život, vývoj a byť „in“, ako sa hovorí, ale kresťanstvo je viac o tej hĺbke ako o šírke pozemských skutočností a ich poznania. 

Kresťanstvo je o hĺbke vzťahu a ten sa osvedčí práve v skúškach. Až v skúškach sa človek oslobodzuje od seba samého. Pekne to povedal jeden vietnamský kardinál, ktorý bol takmer tridsať rokov väznený, a keď potom z väzenia vyšiel, povedal: „Ďakujem za túto skúšku, dokonale som sa oslobodil od svojich predstáv, ako má Boh riadiť môj život, dokonale som sa očistil a som ako zrno pripravené na zomletie, aby sa vyrobil Boží chlieb.“

Váš otec bol tajne vysvätený a tajne pôsobil až do revolúcie. Čo znamenal takýto život v utajení pre vašu rodinu. Ako vás to ovplyvnilo?

V období totality existovala tzv. katakombálna alebo podzemná cirkev. Bol som malý chlapec, keď sa u nás stretávali ľudia, ktorí mali cirkevné poverenie, aby dávali dokopy potenciálnych kňazov, a aby sformovali podzemnú cirkev pre prípad, že to prenasledovanie bude tvrdé a dlhé. Takéto stretnutia sa konali aj u nás v rodnom Trebišove. Boli to apoštolské časy a krásne zážitky. Často šlo o ľudí z výroby, budovali však svoju vieru a svoj kňazský étos, formovali sa prednáškami, povzbudeniami, spoločenskými stretnutiami. 

Potom prišiel čas vysviacok a tajného slúženia bohoslužieb doma. My sme doma spočiatku ani nevedeli, že je otec vysvätený. Ja osobne som dokonca na vysviacke bol, mal som štyri-päť rokov, nevedel som však, o čo ide. Vnímal som, že je to zvláštna situácia, aj tí páni v čiernom boli zvláštni. Konalo sa to vtedy paradoxne na Leninovej ulici v rodinnom dome. Neskôr, keď sme boli starší a už sme vedeli, že je otec vysvätený, častokrát sme mu asistovali pri bohoslužbách v chráme alebo aj doma na jeho súkromnej liturgii. Otec však žil obyčajným civilným životom až do roku 1989. Snažil sa však byť vnútorne slobodný, usmievavý, nechcel vyzerať ako strnulý kňaz. 

Keď ste rástli a vnímali ste už rolu svojho otca a jeho poslanie, ako to na vás vplývalo?

Vedeli sme, že túto vec nebudeme rozoberať pred nikým, a to ani pred najlepšími kamarátmi, ani pred príbuznými, ktorí nás chodili navštevovať. Takto vznikali rôzne komické situácie, keď sme napríklad museli rýchlo zbaliť oltár, lebo prišla návšteva, alebo zmeniť atmosféru, ked otec sem-tam šiel aj na služobnú cestu. My sme však vrastali do toho, že je to tak, že je to otcovo povolanie, a ja som sa aj preto pravdepodobne stal kňazom. 

Vnímal som, že kňazstvo je nezastupiteľné. A keď sa to úplne nepodarilo otcovi, dostal som ja tú túžbu, aby som sa pokúsil prihlásiť do vtedy jediného seminára v Bratislave, čo sa mi aj na prvýkrát podarilo. Usiloval som sa teda ísť v otcových šľapajach a stal som sa kňazom ešte počas totality. Zrazu sme teda boli dvaja a rozumeli sme si po tejto stránke. Nakoniec si veľmi vážim aj tú milosť, že som mohol byť pri otcovi a synovsky, bratsky aj kňazsky som mu mohol poslúžiť, keď odchádzal z tohto sveta. 

Keď prišla sloboda, bol som už kňazom. Pozerali sme sa na to v televízii, pýtali sme sa, čo sa to deje. Naozaj po 40 rokoch padá jeden veľký systém, uvidíme teda, čo to bude. 

Trest vyhnanstva, ktorý si musel odkrútiť aj váš otec, bol jednou z mnohých foriem prenasledovania. Čím všetkým trpeli gréckokatolícki kňazi a ich rodiny?

Rodiny trpeli napríklad tým, že mali v registri zapísané, že otec sa usiloval o nejaké teologické vzdelanie. Nemohli teda rátať s nejakou kariérou. Ďalej to boli často zhoršené známky už na strednej škole, sťažený postup na vysokú školu. My sme to však nebrali tragicky. Aspoň za seba poviem, keďže som sa už od detstva pripravoval postupne na teologickú formáciu, nebral som to tak, že mi ujdú nejaké školy. Bol som v tom prostredí vychovávaný a bol som zameraný na to, ako som chcel aj celý život žiť. Toto mi nemohol zobrať ani režim. Samozrejme, nie každý išiel za kňaza a mohli pri tom vzniknúť mnohé ťažkosti, nehovoriac o spoločenskom výsmechu, ktorý trošku poznačil náš život. Nebolo to však nič, čo by sme neprekonali, pretože radosť z viery bola ďaleko silnejšia. 

Aj tá naša opozícia voči systému, keď sme boli desiati prihlásení na náboženstvo na základnej škole, ale bolo nám fajn. Dnes sa tým môžem pochváliť a potešiť, že rodičia dali to Božie na prvé miesto. Ani oni po civilnej stránke nedosiahli kariéru, ani my sme sa ju nenádejali dosiahnuť. Ale mali sme vieru, radosť a dobré základy a dnes môžem povedať, že v tomto smere môžem posilňovať ostatných, napríklad aj mnohých tých, ktorí vyšli kariérne a spoločensky vyššie, ale v živote riešia mnohé iné problémy.

Ako ste doma prežívali spoločenskú zmenu po revolúcii a otvorenie sa pre nové možnosti aj v súvislosti s rozvojom vašej cirkvi?

Počas totality sme sa politicky veľmi nezaoberali situáciou. Bol to jeden systém, jedny formálne voľby a obmedzenia na politickej a spoločenskej úrovni, hlavne čo sa týkalo slobody cestovania či vyjadrovania. Keď prišla sloboda, bol som už kňazom. Pozerali sme sa na to v televízii, pýtali sme sa, čo sa to deje. Naozaj po 40 rokoch padá jeden veľký systém, uvidíme teda, čo to bude. 

Mal som veľa pekných zážitkov, ako sa ľudia – či už boli spoločensky angažovaní, pedagógovia, bývalí straníci, príbuzní, alebo ľudia, s ktorými som spolupracoval – obracali k Bohu a cirkvi. Pamätám si na jednu obyčajnú pani, ktorá mala prejav na cintoríne počas pohrebu. Vždy sa na mňa pozerala, keď som povedal, že život sa nekončí, a ona hovorila, že život sa končí. Po páde totality sa pridala a modlila sa so mnou. Vtedy mi povedala, že bola platená za to, aby mi odporovala, ale nakoniec priznala, že sa modlí a verí, že život ide ďalej. Pominula naša priepasť rozdielnosti. 

Zažil som tiež mnohé spovede a celoživotné vyznania. Lenže tá politická sloboda nestačí, a to ani pre cirkev, ani pre štát. Za nami a pred nami je ešte dlhá cesta učiť sa tej slobode. O to viac ide o prácu vychovávať človeka a učiť ho, aby zvládol vonkajšiu slobodu vnútornými darmi a hodnotami. Aby nepovažoval vonkajšiu slobodu za limit, ktorý keď sa dosiahne, tak sa dosiahlo všetko. Je to totiž tiež len istý prostriedok na to, aby sme ako ľudia vyrástli do pravej slobody. Do slobody, keď nám budú vlastné hodnoty ako konanie a predbiehanie sa v dobrom, spolupráca, úcta, bratstvo a láska. A presvedčenie, že dobro sa oplatí konať, nech je vonkajšia situácia akákoľvek. O to viac, keď je tu sloboda.