Proces premeny (pôstna úvaha)

Keď chce učiteľka ohodnotiť žiaka, má možnosť napísať jednotku – znak usilovnosti. Naopak, päťka je znakom lenivosti.

V živote používame mnoho znakov. Ak niekto pri našich dverách zazvoní, otvoríme a podáme mu ruku ako znak privítania a priateľskosti. Mohli by sme odpovedať aj zovretou päsťou – znakom nenávisti.

Ak vidíme človeka v čiernych šatách, vieme, že mu niekto zomrel. Vonkajší znak má svoj vnútorný obsah, ktorý nám zíde na um, hoci obsah je neviditeľný.

Jedným z obradov Popolcovej stredy je poznačenie popolom. Ide o vonkajší znak, ktorému zodpovedá vnútorný význam. Popol vznikol procesom premeny – drevo zhorelo. Ak sa necháme označiť popolom, dávame tým najavo: drevo prešlo premenou, Bože, daj, aby sa môj život premenil – od sebectva k láske, od hriechu k čnosti.

Okrem liturgického znaku popola je správne dať si na obdobie Pôstu iný znak – osobné cvičenie alebo sebazaprenie. Vždy však musí byť za vonkajším znakom vnútorný obsah. Keby sa niekto rozhodol, že sa zriekne fajčenia alebo kávy, alkoholu, sladkostí, jeho vonkajší znak by mal byť sprevádzaný postojom: Bože, pomôž mi, aby som si vedel tak odrieknuť aj zlosť, hnev, aby som sa menil z človeka sebeckého na milujúceho.

Bolo by málo zriekať sa príjemností a celé Pôstne obdobie chodiť nervózny, nespokojný, zlostný a smutný. Na čo by bol taký pôst? Bol by iba znakom, ktorý nie je sprevádzaný vnútornou premenou. Znak bez obsahu je odrezaný od života.

Význam Pôstneho obdobia je v tom, aby sa človek prostredníctvom vonkajších znakov sebazaprenia posunul na ceste k Bohu.

Presne toto kritizoval Ježiš z Nazareta, keď hovoril: Keď sa postíte alebo modlíte, alebo dávate almužnu, nebuďte ako pokrytci (porov. Mt 6, 1 – 6). Keď farizeji stáli na rohoch ulíc a modlievali sa alebo keď vytrubovali pred sebou, že dávajú almužnu, prejavovali sa síce nejakým znakom, ale chýbal obsah lásky k Bohu. V ich vnútri nenastala zmena k lepšiemu, svoj život neposunuli bližšie k Bohu.

Preto je dôležité dať si také cvičenie, v ktorom bude obsiahnutý aj postoj: Bože, preto to robím, aby som sa posunul na ceste dokonalosti, aby som ťa mal viac rád. Každé cvičenie má viesť k láske. Rieka potrebuje brehy, ktoré ju usmerňujú. V toku života človek potrebuje vonkajší viditeľný znak.

Samozrejme, že platí aj opak: ak si niekto nedá cvičenie, darmo rozpráva, že sa v svojom vnútri mení a zlepšuje. Keď si už ani len vonkajší znak nedá, nezmení sa ani jeho vnútro.

Čínsky filozof Konfucius (551 – 479 pred Kr.) povedal: „Pracuj na tom, aby sa tvoje myšlienky očistili. Ak nebudeš mať zlé myšlienky, nebudeš ani konať zlé skutky.“ Vždy je najprv myšlienka, nápad, potom túžba a nakoniec skutok. Keď je vnútro človeka plné žiadostivosti, chamtivosti, nežičlivosti, podvodníctva, dostane sa to i do vonkajších znakov, do správania, do reči atď.

Ale keď sa snaží, aby jeho vnútro bolo plné Božej lásky a pokoja, potom sa to odrazí aj vo vonkajšom konaní. Medzi vnútorným svetom myšlienok a vonkajšími znakmi, skutkami je vzájomná súvislosť. Ako spojené nádoby: vonkajší znak a jeho vnútorný význam. Význam Pôstneho obdobia je v tom, aby sa človek prostredníctvom vonkajších znakov sebazaprenia posunul na ceste k Bohu.

Potrebnosť procesu vnútornej premeny ukazuje aj nasledujúci príbeh. Jej traja synovia boli najmilší, najlepší chlapci na svete, nikdy nedopustila zlé slovo o nich a nikdy si nemyslela, že by ju niekedy dali do domova dôchodcov. Lenže chlapci sa poženili, dostali byty v novostavbách, iba najmladší Miško býval s ňou. Keď jeho manželka čakala dieťa, bývanie s mamou sa im zdalo pritesné, poprosili ju: „Mami, nemohla by si zájsť na sociálny úrad a požiadať o nejakú garsónku? Tebe skôr dajú garsónku ako nám byt.“

Hoci bola prekvapená požiadavkou mladých, povedala si: Chcú byť sami. Keď sa presťahovala do peknej, slnečnej garsónky, syn ju chlácholil: „Tu ti bude lepšie, je tu lekárska starostlivosť, rôzne kultúrne podujatia, možnosť chodiť na výlety.“

Keď zmeníte zmýšľanie, zmeníte aj správanie a naopak.

Synovia prichádzali – ako sa na slušné deti patrí – na návštevy aj s poriadne veľkými balíkmi. Ale nie darčekov: „Vieš, mami, Vierka nemá absolútne na nič čas. Čo keby si nám to vyprala a vyžehlila?“

Prišiel druhý: „Mami, Tánička robí atestáciu, pozri, v akých nohaviciach chodím už polroka, mohla by si mi ich trošku opraviť?“ Starenkin čas bol na roztrhanie. Stretli by ste ju upachtenú na chodbe, ako hovorí: „Miško má problémy s obličkami, musí držať diétu, tak mu idem dačo uvariť.“

Lenže to tempo dlho nevydržala, prišiel deň, keď si musela ľahnúť. Keď sama potrebovala opateru, jej synov zrazu akosi nebolo. Prišli až potom, keď dostali správu: Vaša matka zomrela.

Tak je to v človeku: len brať, využívať, mať čo najviac pre seba. Zobrať od mamy byt, čistú bielizeň, vyžehlenú košeľu, nohavice – toto všetko sa stalo znakom ich veľkého sebectva. Jej služba a práca boli znakom materinskej láskavosti s zhovievavosti. Nepovedali by sme trom synom: zmeňte svoje zmýšľanie, naučte sa s úctou správať k svojej matke?! Keď zmeníte zmýšľanie, zmeníte aj správanie a naopak.

Ďakujme Bohu za silu k vnútornej premene skrze vonkajšie znaky. Nech je štyridsaťdňové Pôstne obdobie príležitosťou na vyjadrenie ochoty byť láskavejší.

Z knihy Studňa pod pavučinou: Úvahy inšpirované evanjeliom, cyklus B. Vydavateľstvo Michala Vaška, 2017. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.