Prečo by ani vypovedanie Vatikánskej zmluvy nič nezmenilo na spovednom tajomstve

SaS chce modifikovať Vatikánsku zmluvu spôsobom, ktorý by zrušil spovedné tajomstvo. „Vatikánske zmluvy sú problémom pri utajovaní trestných činov duchovným z dôvodu spovedného tajomstva a pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti z dôvodu výhrady vo svedomí,“ píše strana vo svojom novom programe. Zmluvy chcú pozmeniť spôsobom, aby „neumožňovali utajenie trestných činov z dôvodu spovedného tajomstva“.

Argument znie na prvý pohľad jednoducho a presvedčivo – spovedné tajomstvo údajne „stavia cirkevné zákony nad štát“. Táto argumentácia je taká jednoduchá, že by sa mohla javiť elegantná, keby pre svoju neinformovanosť nebola skôr prostoduchá.

Štát totiž (nielen na Slovensku, ale v celej Európe) síce skutočne ponúka výnimku, ktorá sa prelína s katolíckymi predstavami o spovednom tajomstve, ale z úplne iných dôvodov, než je kánonické právo Rímskokatolíckej (či ktorejkoľvek inej) cirkvi.

Hoci ľudovo je spovedné tajomstvo vysvetľované ako akási vymoženosť kňaza, ústavnoprávna argumentácia je úplne iná a cirkevné právo pri nej nehrá žiadnu rolu.

Nie kňaz má právo nevypovedať – ale občan (v duchovnom jazyku veriaci) má právo na diskrétny rozhovor.

Hlavným beneficientom totiž nie je kňaz, ale individuálny občan – práve ten jednotlivec, ktorého práva SaS údajne chce chrániť. Ten totiž má právo na výkon svojej náboženskej slobody, do ktorého spadá aj dôverný rozhovor s duchovným.

Inými slovami, nie kňaz má právo nevypovedať – ale občan (v duchovnom jazyku veriaci) má právo na diskrétny rozhovor.

Tu sa oplatí aj pohľad za hranice Slovenska: „Spolkový ústavný súd [v Nemecku] odvodil uvedené nariadenia priamo z osobnostných práv ústavy v súvislosti so zárukou ľudskej dôstojnosti,“ hovorí profesor Gregor Thüsing pre nemecké Domradio.

„Zákon je menej o duchovných a viac o tých, ktorí hľadajú radu a pomoc. Tí by mali mať tzv. možnosť zapojiť sa do rozhovoru s duchovným bez obáv, že bude musieť prezradiť skutočnosti a okolnosti, ktoré mu boli ako svedkovi oznámené,“ píše nemecké médium.

Výnimku na „individuálnu pastoračnú činnosť“ preto štát udeľuje všetkým náboženským organizáciám, nezávisle od toho, či tak ako katolíci poznajú inštitút spovedného tajomstva, alebo nie (napríklad evanjelikom, kalvínom či židom).

Preto aj v európskych ústavách možno nájsť náboženskú slobodu medzi základnými ľudskými a občianskymi právami, v prípade Slovenskej a Českej republiky to je Listina základných práv a slobôd z 9. januára 1991, ktorá má dokonca nadústavný charakter – na rozdiel od bežných ústavných zákonov ju teda parlament nemôže zrušiť ani vtedy, keby sa na to našla ústavná väčšina.

Ani vypovedanie Vatikánskej zmluvy by tak nič nemenilo na nároku občanov na ochranu svojich rozhovorov počas „individuálnej pastoračnej činnosti“.

Aj štát musí mať medze

Ochranu spovedného tajomstva môžeme navyše nájsť aj v štátoch, v ktorých Katolícka cirkev nikdy dominantnú pozíciu nemala.

Príkladom tu môžu byť napríklad USA, kde sa odvádza od Prvého doplnku Ústavy Spojených štátov amerických, ktorý garantuje nielen náboženskú slobodu, ale aj slobodu prejavu či slobodu zhromažďovania. Túto interpretáciu viackrát potvrdili rôzne súdy, naposledy v Louisiane. Podobne dôsledne chráni rozhovory medzi veriacimi a duchovnými napríklad aj Švédsko.

Aj keď štátny aparát hľadá údajné verejné blaho, ako napríklad spravodlivosť, toto verejné dobro nikdy nie je absolútnou hodnotou.

Výnimka pre rozhovory s duchovnými navyše nie je jedinou, ktorú štát udeľuje rozhovorom s istými povolaniami. Rovnako tak napríklad štát z povinnosti vypovedať úplne alebo čiastočne vyníma aj právnikov (kvôli právu na spravodlivý proces), lekárov, psychológov či blízkych príbuzných.

Autori západných ústav boli totiž dostatočne rozumní, aby si uvedomili, že aj keď štátny aparát hľadá údajné verejné blaho, ako napríklad spravodlivosť, toto verejné dobro nikdy nie je absolútnou hodnotou.

Z tohto dôvodu nesmie štát podozrivých mučiť (v logike zástancov zrušenia výnimiek – prečo nie, veď to len zväzuje ruky úradov), pristupovať bez dovolenia k zdravotnej dokumentácii občanov alebo odpočúvať rozhovory s právnikmi.

Právnici varujú

Aj pri iných ľudských právach by si štát potom mohol položiť otázku, prečo ich vlastne má chrániť. Čo je napríklad s takým vlastníckym právom? Ak už rušíme ľudské práva, prečo nezoštátniť ten Sulíkov ranč v Austrálii? To, samozrejme, nie je vážne myslený návrh, ale ukazuje krátkozrakosť nápadu podľa módy začať obmedzovať občianske či ľudské práva a slobody. Ak sa už raz ruší, kto vie zaručiť, že to bude práve spôsobom, aký sa našim sulíkovcom páči?

Rakúsky právnik Patrik Piccolruaz je presvedčený: „Ak je pečať priznania prederavená, potom sú dvere otvorené a cesta nie je ďaleko k oslabeniu ochrany iných služobných tajomstiev: bude ďalším krokom povinnosť právnikov hlásiť podozrivých z určitých závažných trestných činov, ktorí hľadajú u nich právnu radu?“

Piccolruaz pokračuje: „Vyšetrovanie trestných činov je dôležité, ale nie za každú cenu. V ústavnom štáte existujú nedotknuteľné limity: podozrivé osoby nesmú byť mučené, aby sa získalo priznanie, a tiež musia byť absolútne rešpektované určité oblasti utajenia.“

Právnici navyše varujú, že by bolo ťažké stanoviť hranicu, kedy by kňaz musel (z pohľadu štátu) svoje mlčanie prelomiť a zločin nahlásiť.

„Ak by sa zrušila prísna ochrana a dotyční páchatelia by museli rátať s prezradením tajomstva, kto by potom išiel na spoveď alebo za právnikom? Krátkodobý ,prínos‘ pre právny štát, ktorý by mal za následok dlhodobé škody. Napríklad právnická profesia by pravdepodobne stratila dôležité časti svojich funkcií v právnom systéme,“ nazdáva sa Piccolruaz.

Ak by veriaci musel počítať s tým, že kňaz môže jeho zločin nahlásiť polícii, najjednoduchším riešením by preňho predsa bolo, aby čin zamlčal alebo jednoducho na spoveď nešiel.

Pochybnosti možno mať aj o tom, či by bol vôbec dosiahnutý cieľ lepšieho objasnenia trestných činov, alebo či by, naopak, nemal protikladný účinok. Ak by veriaci musel počítať s tým, že kňaz môže jeho zločin nahlásiť polícii, najjednoduchším riešením by preňho predsa bolo, aby čin zamlčal alebo jednoducho na spoveď nešiel.

Týmto spôsobom by kňaz stratil akýkoľvek vplyv na páchateľa, aby ho mohol priviesť k ochote sám sa priznať polícii (podmienkou pre platnosť spovede je „účinná ľútosť“, teda zahŕňajúca aj vyvodenie dôsledkov činu).

Ešte horší dosah by to mohlo mať na ľudí, ktorí napríklad pre problémy so psychickým zdravím môžu mať násilné fantázie, ktoré konzultujú so svojím kňazom, farárom či rabínom. Ak by sa títo (zatiaľ nevinní) ľudia museli obávať prezradenia, zrejme by za kňazom nešli. Namiesto očakávania, že štát reálne odhalí viac plánovaných zločinov, by sa pravdepodobnejšie dosiahlo to, že mnoho samovrahov by sa rozhodlo zamlčať svoje ťažkosti, než aby riskovali, že sa ich problémy dostanú na verejnosť. Výsledky si možno ľahko predstaviť – viac vrážd, samovrážd a ďalších incidentov len preto, lebo časť psychicky chorých sa nebude mať na koho obrátiť.

Pozitívna a negatívna náboženská sloboda

No aj samotné obmedzenie náboženskej slobody by malo byť pre všetkých vrátane predkladateľov niečím fundamentálnym. Znovu teda platí: Ak štát už raz smie obmedzovať základné občianske práva a slobody, kto vraví, že to bude robiť presne takým spôsobom, aký sa SaS pozdáva?

Náboženská sloboda predsa nie je len pozitívna, teda právom na výkon svojho náboženstva (slovo pozitívna tu nie je hodnotiacim pojmom, ale iba popisom princípu slobody pre niečo), ale aj negatívna (opäť deskriptívne vyjadrenie slobody od niečoho). Inými slovami, náboženská sloboda neznamená len slobodu praktizovať svoje náboženstvo, ale aj slobodu nemusieť praktizovať žiadne náboženstvo.

Ak sa raz tento dôležitý princíp pošliape, niet dôvodu, prečo by napríklad niekto nemohol obmedzovať nielen tú pozitívnu slobodu, ale aj tú negatívnu. Na celoštátnej úrovni je to síce vysoko nepravdepodobné (hypoteticky však nie nemožné), ale ak už neplatia ústavné normy a princípy, kto garantuje, že tu jedného dňa ktosi nezavedie štátne náboženstvo a nezačne perzekvovať údajných „heretikov“ a „kacírov“?

Alebo, trochu menej nepravdepodobné, čo ak potom nejaká drobná katolícka, kalvínska, evanjelická či iná obec vyhlási, že ich náboženstvo je to jediné správne a na území obce jediné legálne?

Aj bez obmedzenia negatívnej slobody by sa však aj obmedzenie pozitívnej náboženskej slobody stalo nebezpečným precedensom. Nie je, žiaľ, vôbec vylúčené, že ak by návrh SaS prešiel, nejaká extrémistická obec či župa (pripomeňme si, že Marián Kotleba celé roky šéfoval Banskobystrickému kraju) by mohla zakázať výkon islamu, judaizmu či nejakého iného menšieho vierovyznania.

Najväčší úder proti občianskym právam a slobodám nevedie extrémna ľavica ani premnožení neofašisti, ale strana, ktorá sa sama hrdí tým, že údajne chce čo najväčšiu mieru slobody pre každého jednotlivca.

Už pred pár rokmi v imigrantských štvrtiach v Nemecku vznikol trend takzvanej šaría-polície – uniformovaných skupín mladých mužov, ktorí obyvateľov upozorňovali na ich správanie, z právneho hľadiska síce úplne legálne, ale v ich očiach neislamské, ako napríklad konzum alkoholu či návštevy diskoték.

Pomerne smutným vyvrcholením súčasného stavu slovenskej politiky tak je, že najväčší úder proti občianskym právam a slobodám nevedie extrémna ľavica ani premnožení neofašisti, ale strana, ktorá sa sama hrdí tým, že údajne chce čo najväčšiu mieru slobody pre každého jednotlivca.