Kupovanie hlasov aj povinná účasť – ako (ne)vrátiť voličov k demokracii

Nízka volebná účasť

Aj keď to expremiér popiera, podľa všetkých prieskumov sa OĽaNO zatiaľ nedokázalo vyhrabať z preferenčnej jamy, do ktorej po voľbách spadlo. Napriek veľkolepým plánom na záchranu svojej politickej budúcnosti, v prvom rade rodinného balíčka, vyhliadky Matovičovho hnutia nie sú práve ružové.

Keď odhliadneme od toho, že nápad platiť voličom za účasť vo voľbách možno s étosom boja proti korupcii spájať len za použitia najvyššieho možného množstva irónie, takýto návrh je aj pomerne zvráteným videním demokracie. Možnosť voliť v slobodných a férových voľbách je predsa tvrdo vybojované privilégium, ktoré sa ešte aj dnes mnohým upiera, a nie akási zbytočná záťaž, ktorú štát nanucuje poddaným.

Navyše zväčša nie je znakom prílišnej demokratickosti, ak štát systematicky sleduje, ktorý z jeho občanov sa na voľbách zúčastnil a ktorý nie.

No ak odhliadneme od tohto neokrôchaného spôsobu, ako zmobilizovať voličov, naozaj existujú dobré dôvody pýtať sa, prečo je spoločenská diskusia o nízkej volebnej účasti namieste.

Ibaže riešením, samozrejme, nie je rozhadzovanie peňazí. A na vine nie sú len voliči, ktorým sa voliť nechce, ale aj súčasný stav politiky naprieč politickým spektrom, ktorý mnohým voličom dáva pocit, že nikto z kandidujúcich si nezaslúži ich hlas.

V štátoch strednej a východnej Európy je nízka volebná účasť aj trvalým následkom politickej a ekonomickej transformácie po roku 1989. Po páde socializmu mnohí ocenili možnosť zúčastniť sa na slobodných voľbách, no nespokojnosť vyvolaná ekonomickými ťažkosťami pri odstraňovaní socialistických deformácií ekonomiky túto eufóriu postupne pochovala. Na Slovensku totiž volebná účasť klesla z 95,4 % v roku 1990 na 84,2 % v roku 1992 a na 54,7 % v roku 2006. Odvtedy opäť stúpa, no až v roku 2020 znovu prekonala hranicu 60 % (65,8 %).

Na Slovensku rezignujú na účasť vo voľbách najmä voliči z regiónov, ktoré by najviac potrebovali pozornosť štátu, ako sú časti južného či východného Slovenska.

Nápad platiť voličom za účasť vo voľbách možno s étosom boja proti korupcii spájať len za použitia najvyššieho možného množstva irónie.

Povinná účasť

Nízka volebná účasť nie je exkluzívnym problémom postsocialistických štátov. Niektoré štáty kvôli nej siahli po pomerne drakonickom nástroji – povinnosti zúčastniť sa na voľbách. Obzvlášť pre štáty, ktoré nemajú dlhú tradíciu demokracie, to je možnosť, ako integrovať masu spoločnosti do tohto mechanizmu. Účasť na voľbách bola preto povinná napríklad v prvej Československej republike a tiež v prvých rokoch po druhej svetovej vojne.

Kým v Belgicku či Grécku povinná volebná účasť síce na papieri existuje, ale nie je reálne vynucovaná, v Austrálii hrozí nevoličom pokuta vo výške dvadsiatich dolárov, ktorá dokáže narásť na takmer desaťnásobok pri opakovanom nevolení.

Podľa zástancov povinnej účasti by stačili už symbolické pokuty, aby dokázali výrazne zvýšiť politickú participáciu. Napríklad v už spomínanej Austrálii sa volebná účasť pohybuje okolo 95 %.

V Európe by však reálne presadenie mohlo naraziť na väčší počet praktických problémov. Oproti Austrálii napríklad omnoho väčší počet občanov žije v zahraničí, pričom najmä v štátoch strednej a východnej Európy mnohí nezrušia svoj trvalý pobyt v domovskej krajine.

Štát pritom často ani nemá záujem vyvíjať prílišný nátlak na nich, keďže formálne zrušenie trvalého pobytu by mohlo znížiť šance, že sa jeho občania skôr či neskôr vrátia, a mohol by ich podnietiť natrvalo zostať v Nemecku, Rakúsku či vo Švajčiarsku. Preto napríklad aj sčítania obyvateľstva v juhovýchodnej Európe pravidelne zahŕňajú státisíce občanov, ktorí už roky žijú v zahraničí, no teoreticky by sa jedného dňa mohli vrátiť domov.

Nízka volebná účasť nie je exkluzívnym problémom postsocialistických štátov.

Paradox voliča

Jedným z argumentov v prospech povinnej účasti na voľbách je takzvaný paradox voliča, alebo Downov paradox. Ten hlása, že potenciálny volič ako racionálna bytosť by sa v skutočnosti nemal na voľbách zúčastniť. Váha jeho hlasu je totiž taká malá, že výhody tejto politickej participácie neprevyšujú cenu – teda úsilie vynaložené na to ísť voliť.

Už na začiatku 19. storočia nemecký filozof Hegel tvrdil: „Pokiaľ ide o hlasovacie právo, možno ďalej poznamenať, že najmä vo veľkých štátoch nevyhnutne vedie k volebnej ľahostajnosti, pretože odovzdanie jediného hlasu nemá význam tam, kde je veľa voličov.“

To platí ešte viac v prípade marginalizovaných komunít, napríklad, keď ide o ľudí s nižším vzdelaním alebo socioekonomickým statusom. Ešte výraznejšie to badať v prípade ľudí s postihnutím, napríklad pre ľudí s obmedzenou mobilitou môže byť už cesta do volebných miestností neľahkým podujatím, iní môžu mať v dôsledku zrakových ochorení ťažkosti vôbec prečítať nápisy na volebných lístkoch.

V prípade Spojených štátov preto bola účasť voličov s postihnutím v prezidentských voľbách 2016 a 2020 približne o 6 % nižšia než v celospoločenskom priemere. Na druhej strane badať zmenu k lepšiemu. Oproti roku 2012 výrazne poklesol podiel ľudí s postihnutím, ktorí hlásili ťažkosti pri prístupe k voľbám.

Rolu hrá vzdelanie aj zamestnanosť

Podľa nemeckej štúdie z roku 2013 sa „bašty nevoličov takmer bez výnimky nachádzajú v okresoch ako Köln – Chorweiler (miera nezamestnanosti 19,3 %, volebná účasť 42,5 %), Leipzig – Volkmarsdorf (nezamestnanosť 17,8 %, volebná účasť 46,7 %) či Bremen – Tenever (nezamestnanosť 23,4 %, volebná účasť 50,1 %), ktoré čelia množstvu sociálnych problémov. V niektorých mestských častiach hlasoval v obecných voľbách len každý tretí obyvateľ.“

Autori pokračujú: „Oproti tomu stoja voličské bašty v dobre situovaných okresoch s extrémne nízkou nezamestnanosťou a nadpriemernou účasťou voličov. Príklady takýchto volebných bášt sú okresy ako Düsseldorf – Volmerswerth (miera nezamestnanosti 2,9 %, volebná účasť 91,8 %), Köln – Hahnwald (miera nezamestnanosti 1,0 %, volebná účasť 88,7 %) a Hamburg – Nienstedten (miera nezamestnanosti 1,4 %, volebná účasť 86,9 %). Typicky sú to okresy s malým podielom cudzincov, ktorí nemajú právo voliť, takže rozdiely v účasti a tým aj v zastupiteľských kvótach týchto okresov sa ešte zreteľnejšie líšia od bášt nevoličov.“

S voličským správaním je úzko späté aj vzdelanie: „Napríklad v Braunschweigu má 15 % obyvateľov štvrte Weststadt maturitu, ale takmer 35 % v okrese Volkmarode. Volebná účasť v roku 2013 tam bola 85 %, o vyše 25 percentuálnych bodov viac ako v západnej časti mesta. Rovnaký vzor pretína 28 tu preskúmaných miest,“ píše nemecká štúdia.

Autori však poukazujú na to, že podiel voličov s maturitou v žiadnom okrese nepresahuje 50 % obyvateľov, rozdiely v účasti teda presahujú rozdiely v počte voličov s maturitou. Dôvodom podľa nich je, že sociálny kontakt s inými voličmi alebo nevoličmi podmieňuje ochotu zúčastniť sa na voľbách – teda v baštách nevoličov sú aj lepšie vzdelaní menej ochotní ísť voliť, kým, naopak, v baštách voličov stúpa ochota zúčastniť sa na voľbách zo strany menej vzdelaných voličov.

Začarovaný kruh

Rovnaký problém existuje aj na Slovensku. Kým trebárs v bratislavských okresoch, ale aj v Trenčíne, Žiline či Tvrdošíne volebná účasť zväčša presahuje 70 % či dokonca 75 %, v okrese Revúca v posledných voľbách volilo len 51,3 % voličov. Podobná situácia je aj v okresoch Rimavská Sobota, Michalovce, Komárno, Medzilaborce či Trebišov. Práve regióny, ktoré sa beztak nachádzajú na periférii, majú ešte menší vplyv, než by podľa svojho počtu obyvateľov mohli mať.

Vzhľadom na uvedené faktory je nepravdepodobné, že sa krátkodobo na tom niečo zmení. Práve naopak, v rodinách, ktoré sa nezúčastňujú na voľbách, vyrastajú deti, ktoré preberú návyky svojich rodičov. To ukazuje porovnanie volieb do Národnej rady v rokoch 2016 a 2020. Hoci v celoslovenskom pomere vzrástla volebná účasť o 5 percentuálnych bodov, v niektorých obciach účasť poklesla. Takmer všetky z nich sa nachádzajú na južnom alebo východnom Slovensku – teda tam, kde už predtým bola volebná účasť najnižšia.

Táto divergencia je problém. Ak čoraz viac občanov prestane riešiť svoje problémy demokratickou cestou, čiže prostredníctvom parlamentu, vzrastie popularita nedemokratických či rovno antidemokratických ciest.

Na druhej strane je právo na voľbu svojej politickej reprezentácie. Ak napríklad volič nemá pocit, že chce legitimizovať ktoréhokoľvek kandidáta, bolo by nesprávne voľbu vynucovať. Jeho neúčasť tiež niečo vypovedá o legitimite volieb a kandidátov.

Ak čoraz viac občanov prestane riešiť svoje problémy demokratickou cestou, čiže prostredníctvom parlamentu, vzrastie popularita nedemokratických či rovno antidemokratických ciest.

Čo by teda mohlo byť riešením problému? Jednou z možností je väčší dôraz štátu na kvalitnú občiansku výchovu. Finančne nákladnejšia možnosť by bola, ak by podľa vzoru nemeckej Spolkovej centrály pre politické vzdelanie (BPB) vznikla akási nadácia zameraná na vzdelávanie v oblasti politiky.

BPB napríklad vydáva pravidelné informačné materiály o rôznych politických témach, ako je energetická politika, dane, právny štát, bezpečnostná politika, inflácia alebo politika Číny. Okrem kratších brožúr a časopisov vydáva aj odborné knihy politológov či historikov, čím sa široká verejnosť môže za málo peňazí dozvedieť najnovšie poznatky o ruskej propagande, Afganistane, nemeckej okupácii Poľska či Weimarskej republike.

Tu si, samozrejme, musíme položiť otázku, či by takáto inštitúcia mala na Slovensku šancu plniť svoje poslanie. Dôverujeme nejakej štátnej inštitúcii, že bude v slovenských podmienkach fungovať dostatočne nezávisle, aby informovala žiakov a študentov bez toho, aby sa z nej stal nástroj tej-ktorej politickej garnitúry?

Isté však je, že súčasný stav potrebuje zmenu. Ak občania hľadia na politiku len ako na akési „panské huncútstvo“, ako hlása na Slovensku obľúbený bonmot, len zriedkakedy budú vidieť zmysel aktívne sa na nej podieľať. A omnoho ochotnejšie prenechajú svoje politické rozhodnutie niekomu inému.