Prečo by sa už deti mali snažiť porozumieť svojim emóciám?

Zdroj: Pexels
Emócie sú prirodzené reakcie každého z nás, aj tých najmenších. Nemožno ich „vypnúť“, neoplatí sa ich ani ignorovať. Psychologička odporúča emócie u detí nepotláčať, ale naopak im porozumieť a správne ich nasmerovať.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku rodičov. Exkluzívne pre vás, čitateľov nm.sk, odpovedá Lucie Kotková, psychologička a psychoterapeutka z Brna.

Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Dnes sa veľa hovorí o emocionálnej inteligencii, niektorí ju dokonca stavajú pred IQ. Prečo je také dôležité viesť deti už od útleho veku k poznaniu a usmerneniu emócií? Keď som ja bola malá, skôr ma učili emócie potláčať, alebo o nich nehovoriť.
čitateľka Jana

Milá Jana,

ďakujem za vašu otázku. Podobnú si kladú mnohí rodičia, je to skutočne dôležitá téma.

Emócie sú úplne prirodzené reakcie nášho tela a duše na všetko, čo sa nám deje. A sú signálom toho, ako sú alebo nie sú naplnené naše potreby. Napríklad keď sa bojím, nie je naplnená moja potreba cítiť sa v bezpečí. Keď sa hnevám, pravdepodobne niekto narušil moje hranice.

Emócie sa nedajú „vypnúť“ a snaha ignorovať ich, o ktorej píšete v súvislosti s predošlými výchovnými prístupmi, nie je vhodná. Potlačené, nespracované emócie v nás môžu zostávať a objaviť sa neskôr v oveľa väčšej sile a v často neadekvátnej situácii. Napríklad si dlho nevšímam napätie, mrzutosť, hnev, až napokon vybuchnem pred niekým, kto mi nič neurobil, kvôli maličkosti, ktorá je pre mňa tou poslednou kvapkou v naplnenom pohári.

Emócie prijmime bez toho, aby sme ich hneď nejako hodnotili či dokonca odsúdili.

Zdravšie je preto všímať si emócie a dovoliť si ich prežiť. Nezakazujme ich sebe ani svojim deťom, nesnažme sa ich rýchlo vypnúť („okamžite sa prestaň zlostiť“) alebo prepnúť („pozri sa, tam letí lietadlo“). Prijmime to, čo sa s nami alebo s dieťaťom deje, popíšme, čo vidíme, veďme dieťa k tomu, aby si emócie uvedomovalo. („Zdáš sa mi smutný, deje sa niečo?“ „Vidím, že si nahnevaný, asi sa zlostíš, že ti nedovolím vziať si ďalšiu sladkosť.“). Keď emócie prijmeme bez toho, aby sme ich hneď nejako hodnotili či dokonca odsúdili, je to to najlepšie, čo môžeme urobiť.

Podporme dieťa pri prežívaní emócií, čo však neznamená, že mu dovolíme reagovať vždy iba na základe emócií.

Je dôležité, aby dieťa malo podporu pri prežívaní svojich emócií, pretože keď mu ju zakážeme, neprestane ju cítiť. Len sa na ňu bude cítiť samo, bude si pripadať nepochopené, často až nemilované.

Neznamená to však, že dovolíme sebe i deťom reagovať vždy iba na základe emócií. Nemôžem niekoho udrieť len preto, že ma naštval. Môžem si uvedomiť, že som nahnevaná, prijať svoj hnev a potom sa rozhodnúť, ako zareagujem. Či a akým spôsobom vymedzím hranicu – poviem druhému, čo so mnou jeho správanie robí, odídem, začnem zhlboka dýchať či robiť nejakú činnosť, pri ktorej sa upokojím a podobne. Poznať, čo na mňa funguje, keď som naštvaný, smutný, bojím sa, je veľmi užitočné.

Vo výchove je potrebné nastavovať hranice.

Vo výchove je potrebné nastavovať hranice. Prijať hnev neznamená prijímať skutočnosť, že dieťa niekomu ubližuje, ničí veci. Musím mu pomôcť nájsť menej deštruktívny spôsob, ako emóciu prežiť. Namiesto bitia súrodenca udierať do vankúša. Namiesto ničenia drahých vecí roztrhať papier vytriedený do zberu. Možností je veľa a pre deti býva úľavou, keď ich budeme spoločne hľadať a skúšať. Hnev je často o silnej energii, ktorá sa potrebuje uvoľniť. Môžeme sa pokúsiť vybehať ho alebo vydupať, pretože s fyzickým uvoľnením prichádza i to psychické.

Malé deti majú veľmi nízku schopnosť regulovať svoje správanie, sú impulzívne a nezvažujú dôsledky svojho správania. Je preto úlohou výchovy, aby sme im pomohli túto reguláciu rozvíjať. Najlepšie sa deti učia napodobňovaním. Takže keď popisujem svoje emócie a spôsob, ako s nimi zaobchádzam, je to pre dieťa užitočné. Povedať dieťaťu „teraz si ma naštval a ja sa potrebujem ísť vedľa upokojiť, pretože na teba nechcem kričať“ je pre dieťa omnoho lepší spôsob ako hrať večne pokojného rodiča, ktorého nič nevyvedie z rovnováhy (a škrípať pri tom zubami). Autenticita je veľmi dôležitá.

Hovoriť o emóciách by malo byť súčasťou nášho bežného rozprávania s deťmi.

Hovoriť o emóciách nie je vhodné len vo chvíľach, keď nás pohlcujú. Malo by to byť súčasťou nášho bežného rozprávania s deťmi. Napríklad večer po spoločnom čítaní si môžeme povedať, čo nám dnes urobilo radosť, čo nás naštvalo, či sme sa niečoho báli a podobne. Ak dieťa samo nevie nájsť situácie, ktoré v ňom dané pocity vyvolali, nevadí. Môžeme povedať za seba a možno sa dieťa časom pridá.
Rozvíjať stratégie ako narábať s emóciami môžeme aj „teoreticky“, keď sa to netýka priamo nás, napríklad sme svedkom nejakej sociálnej situácie na ihrisku, v príbehu, ktorý čítame. V takom prípade je vhodné hovoriť s dieťaťom o tom, ako sa ľudia cítia, ako reagujú, aké iné spôsoby by mohli zvoliť, ako by sme napríklad reagovali my.

Myslím, že je dôležité vychovávať dieťa k láskavosti a porozumeniu – k sebe, k druhým i k vlastnému prežívaniu.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články