Prečo Európa v posledných storočiach vytvorila kultúru, ktorá urobila z Boha nie tajomstvo, ale neriešiteľný problém?

„Boh zomiera. V Európe je dokonca už mŕtvy. […] Pýtame sa: Prečo Európa? Prečo iba Európa? Jediná, v rámci planéty a v histórii ľudstva, ktorá vytvorila civilizáciu bez Boha?“ Tieto slová filozofa André Glucksmanna, nedávno zosnulého, sú tvrdé a kladú nevyhnutnú otázku, na ktorú je potrebné odpovedať, inak budeme ťažko čeliť obrovským výzvam, ktoré nás oslovujú ako jednotlivcov aj ako spoločenstvo.

Prečo Európa v posledných storočiach vytvorila kultúru, ktorá urobila z Boha nie tajomstvo, ale neriešiteľný problém? A následne urobila z človeka neprekonateľný problém vo vzťahu k sebe samému, k ostatným, k vesmíru, k Absolútnu?

Osud spoločností do veľkej miery závisí od tvorivých menšín.

Táto otázka je o to viac „škandalózna“, keď vezmeme do úvahy históriu európskeho kontinentu, ktorý počas storočí vytvoril silný a originálny duchovný, umelecký, filozofický, vedecký, právny a politický humanizmus. Uprostred druhej svetovej vojny sa významný interpret európskej kultúry Bonhoeffer pýtal: „Ako hovoríme o Bohu bez náboženstva, teda práve bez historicky podmienených predpokladov metafyziky a vnútra?“

V roku 2004 sa vtedajší kardinál Ratzinger pýtal, či nie je pravdou, ako tvrdil Toynbee, že osud spoločností do veľkej miery závisí od tvorivých menšín. Možno – tvrdil – je toto úloha, ktorá patrí kresťanom: vnímať seba samých ako tvorivú menšinu, ktorá vedie Európu k znovuobjaveniu jej dedičstva. Aké je toto dedičstvo, nám pripomínajú intelektuáli ako H. G. Gadamer a G. Steiner: z rôznych perspektív obaja vidia pre Európu úlohu „rovnako duchovnú ako intelektuálnu“. Pre Gadamera: „Žiť s druhým, žiť ako druhý druhého, je univerzálna a platná úloha, v malom aj vo veľkom. Ako sa my, rastúc a vstupujúc do života, učíme žiť spolu s druhým, to isté platí pre veľké ľudské skupiny, národy a štáty. A je pravdepodobne privilégium Európy, že vedela a musela sa učiť, viac ako iné krajiny, spolunažívať s rôznorodosťou.“

Tento osud si vyžaduje tvorivosť, dôvtip, schopnosť pozdvihnúť sa a prekonať vlastné limity, ktoré vždy boli súčasťou duše Európy, ako dokazuje jej história, najmä po druhej svetovej vojne. Vtedy, keď bol scenár devastácie pred očami všetkých, Otcovia zakladatelia mali odvahu nielen snívať o inej predstave Európy, ale aj ju začali realizovať, sústreďujúc sa na integráciu celého dedičstva kontinentu.

Ide teda o návrat ku kultúre ľudských práv, ktorá vie spojiť dimenziu osobnú s dimenziou spoločného dobra všetkých medziľudských skupín, ktoré sa spájajú v sociálnom a politickom spoločenstve, bez toho, aby stratili zo zreteľa transcendentnú dôstojnosť ľudskej bytosti. V tomto procese je opäť rozhodujúca úloha cirkevných spoločenstiev, pretože toto je ich misia: radostné ohlasovanie dobrej noviny. V dobe, keď sa zdá, že „kultúrna aliancia“ Cirkví s okolitou spoločnosťou je prerušená, ide o návrat k evanjeliu, o podnecovanie významných stretnutí vo svetle Písma, evanjeliových príbehov, aby sa zrodil ten istý život, ktorý vytvoril Ježiš z Nazareta.

Európa má nespochybniteľné povolanie k stretnutiu, k jednote v rôznorodosti.

Ako zdôraznil pápež František pri príležitosti udelenia Ceny Karola Veľkého: „Boh si želá prebývať medzi ľuďmi, ale môže to urobiť len prostredníctvom mužov a žien, ktorí, ako veľkí evanjelizátori kontinentu, sú dotknutí ním a žijú evanjelium bez toho, aby hľadali niečo iné. Iba Cirkev bohatá na svedkov môže znovu dať čistú vodu evanjelia koreňom Európy. V tomto je cesta kresťanov k plnej jednote veľkým znamením doby, ale aj naliehavou potrebou odpovedať na výzvu Pána, aby všetci boli jedno (Jn 17, 21).“

Európa má nespochybniteľné povolanie k stretnutiu, k jednote v rôznorodosti. Toto povolanie sa premieta do kultúrneho projektu prežívania bratstva, mysticko-kontemplatívneho a etického. Len realizáciou tohto projektu môže Európa znovu získať Boha a človeka.

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.