Prezidentské voľby: Tanec na ostrí vojnového konfliktu (komentár)

Zatiaľ chýba silná téma prezidentských volieb, ktorá by preverila obsah a hĺbku jednotlivých kandidátov. Zatiaľ ju určilo druhé výročie napadnutia Ukrajiny ruským vojskom. Dnes je evidentné, kto sa prikláňa na stranu agresora a kto na stranu medzinárodného práva. Nedajme sa však pomýliť. Tí, čo kričia po mieri, a pritom hovoria o NATO a EÚ ako o organizáciách, voči ktorým sa treba vymedziť, nepredstavujú druhé Švajčiarsko. Zďaleka nie sú neutrálni a už vôbec nie sú predstaviteľmi suverénnej zahraničnej politiky. 

My a tí druhí

„Plne podporujem rozhodnutie vlády, že Slovensko nepošle svojich vojakov na Ukrajinu. Budeme pokračovať v humanitárnej a technickej pomoci, ale odmietame ďalšiu eskaláciu celého konfliktu,“ vyhlásil Peter Pellegrini a dodal, že „premiér má v tomto veľmi rozumnom a racionálnom postoji moju plnú podporu ako predsedu národnej rady aj podporu predsedu koaličnej strany“. Možno si poviete, že ide predsa o správne rozhodnutie a že účasť spojeneckých vojsk na ukrajinskom území by znamenala možný začiatok 3. svetovej vojny. Až na to, že táto téma nebola vôbec na stole.

Premiér Robert Fico zvolal bezpečnostnú radu Slovenskej republiky a zasadnutie vlády pred parížskym samitom o Ukrajine, ktorý mal za cieľ zefektívniť a zlepšiť pomoc nášmu napadnutému východnému susedovi. Samit inicioval Emmanuel Macron, bolo na ňom zastúpených 26 krajín, pričom účasť Slovenska bola dlho otázna. 

Verejnosť sa nedozvedela nič o českej iniciatíve, ktorá prišla s reálnym návrhom, ako získať státisíce nábojov od tretích krajín, a ktorá si vyslúžila masívnu podporu. Ani o spoločnom vyhlásení lídrov o tom, že čo sa deje na Ukrajine, ohrozuje nielen suverenitu jedného národa, ale aj stabilitu Európy ako celku. Namiesto toho sme počuli z úst premiéra, ako i prezidentského kandidáta Pellegriniho unisono stanovisko, že v dokumente chýbala čo i len zmienka o mierových rokovaniach.

Ako keby bolo bežné pozvať vraha, ktorý vás prepadol vo vlastnom dome, na kus reči a nožom, určeným do vášho chrbta, mu chcieť nakrájať koláč ku káve. Debatujme, lebo nechceme konflikt. Dohodnime sa, že sa nebudeme brániť, keď si vy zoberiete prízemie a nám necháte poschodie. Alebo to chcete opačne? Absurdita tohto myslenia je podozrivá, obzvlášť v kontexte proruských naratívov súčasnej koalície, ktorá o EÚ začína hovoriť v tretej osobe, akoby Slovensko nebolo jej dobrovoľnou a dôležitou súčasťou.

Je rozdiel medzi národným záujmom a záujmom vlády. Volanie po dialógu s ruským agresorom je extrémne nezodpovedné a, nalejme si čistého vína, nejde o suverénnu zahraničnú politiku. V stredu bol Peter Pellegrini na zahraničnej ceste v Írsku, pričom pri návrate na rodnú hrudu stihol v lietadle natočiť video, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas s možným zrušením práva veta pre jednotlivé členské štáty a jeho nahradením väčšinovým súhlasom.

Jednak sa opäť inšpiroval videom Roberta Fica, ktoré natočil v lietadle počas svojho návratu z francúzskeho samitu, ale priamo sa vrhol aj do náručia politiky orbánovského typu, ktorá je založená na paralyzovaní EÚ právom veta, vydieraní svojich politických partnerov a ktorá ťahá krajinu na perifériu. V tandeme Fico – Pellegrini sa stávame extravilánom obce, ktorý chce rozhodovať o dianí v jej centre. Geopoliticky i mentálne sa mu však vzďaľujeme. A Slovensko si to nezaslúži.

Boj o verejný záujem

Hlas kontinuity zahraničnej politiky a reputácie, ktorú si Slovenská republika budovala dlhé roky, zastupuje prezidentský kandidát Ivan Korčok. Otvorene hovorí o tom, že hlavným terčom sa stávajú spojenci a že vládna garnitúra tvrdí, že Západ je zodpovedný za eskaláciu a že Rusko chce mier. „Pýtam sa Petra Pellegriniho, že či toto, čo robí vláda v zahraničnej politike, zlepšuje pozíciu Slovenska pri dôležitých rokovaniach v Európskej únii, ktoré sa budú týkať aj financií, aj rozpočtu do budúcnosti? Toto nám pomáha? To rozbíjanie vzťahov s našimi spojencami a aj s EÚ? To je absolútne poškodzovanie záujmov Slovenskej republiky.“ Na stranu Ukrajiny sa tiež jednoznačne postavil Patrik Dubovský, ktorý nazval Ruskou Ríšou zla a pri príležitosti druhého výročia vojny na Ukrajine zapálil sviečku pri Pamätníku obetí diktatúr v Dunajskej Strede. 

V tandeme Fico – Pellegrini sa stávame extravilánom obce, ktorý chce rozhodovať o dianí v jej centre.

Naopak, Štefan Harabin, vedúci rebríček kandidátov z radov alternatívy, je jednoznačne proruský. Nuž, a ešte je tu Andrej Danko, ktorý chce nadviazať spoluprácu s Ruskom a Bieloruskom, no jeho nový predvolebný vizuál nesie slogan Riešme konečne problémy Slovenska a nie, či je lepší Biden alebo Putin. Slovensko je samostatné tri desaťročia a nemalo by hľadieť iba do svojho hrnca. Je načase, aby okrem textu tvorilo už aj kontext. Ten však nemôže vzniknúť zo skomolenín. A ani zo siláckych rečí.