Psychológ, ktorý pomáha veteránom i obetiam vojny na Ukrajine: Ak prehráme túto vojnu na fronte nášho vnútra, prehráme ju celú

Maxym Verbelchuk. Zdroj: archív M. V.
„Ja túto vojnu bojujem vo svojej izbe, kde sa snažím pomáhať ľuďom, aby boli schopní čeliť vlastným výzvam, stratám, strachom a vôbec celej tejto situácii,” hovorí Maxym Verbelchuk z Ukrajiny, ktorý pracuje ako psychológ. Zhovárali sme sa o tom, ako je na tom krajina s psychologickou pomocou a prečo je podľa neho dôležité urýchlene a funkčne riešiť obrovskú traumatizáciu obyvateľstva.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Ako psychológ spolupracujete s niekoľkými ukrajinskými centrami duševného zdravia, ktoré poskytujú odbornú pomoc rôznym cieľovým skupinám. Mohli by ste nám priblížiť, komu sa venujete?

V organizácii Veteran Hub pracujeme s vojnovými veteránmi, a to aj s tými súčasnými, ktorí prichádzajú z frontu. Ďalej sa venujeme rodinám vojakov. V mnohých prípadoch ide o rodiny, ktoré zostali bez otcov, manželov či synov, prípadne bez matiek a manželiek, keďže aj mnohé ženy išli bojovať.

Tento projekt vznikol už pred štyrmi rokmi, od začiatku však patrí k jedným z mála kvalitných projektov v krajine, keďže si veľmi rýchlo vypracoval efektívny systém podpory postavený na profesionálnom prístupe.

Náš približne dvadsaťčlenný tím v súčasnosti pozostáva z psychológov, psychoterapeutov, psychiatrov i konzultantov a poskytuje pomoc v troch oblastiach – psychologickej, pracovnej a právnej. V rámci druhého projektu DiyaTy. Hub (v preklade poďme do toho) sa zase venujeme takpovediac bežným ľuďom, ktorí sa potrebujú vyrovnať s dôsledkami vojny alebo mali rôzne problémy už pred ňou.

Odkiaľ pracujete?

Momentálne z Ľvova. Keď vypukla vojna, presunuli sme sa s kolegami z Kyjeva do rôznych regiónov na Ukrajine. Veľké množstvo práce preto aktuálne vykonávame online. V podstate sme sa do tohto módu presunuli už po druhýkrát. Prvýkrát to bolo počas pandémie.

Takže ste zažili ten veľký exodus z hlavného mesta?

Áno. Zobudil som sa v ten osudný deň o piatej ráno na bombardovanie. Pamätám si, ako všade brechali psy. Už predtým som vedel, že ak vojna vypukne, v Kyjeve nezostanem. Nemal som tu totiž toľko možností, zdrojov ani vzťahov, aby som tu ostal počas vojnového stavu.

Išiel som teda do mesta, kde žije moja mama. Žije sama. Spolu sme mali nejaký čas na to, aby sme si prebrali, čo budeme ďalej robiť. Všetko bolo veľmi narýchlo, aj samotné rozhodnutia, ktoré človek v takej situácii robí. Rozhodol som sa, že budem pomáhať svojej krajine naďalej ako psychológ.

Zdroj: archív M. Verbelchuka

Hľadali ste aj vy ako psychológ v takejto napätej situácii niekde pomoc?

Určite. Zmeny, ktoré nastali, vzbudili aj vo mne mnohé emócie. Predovšetkým som prežíval hnev – človek má v tom momente chuť zobrať zbraň a ísť zabíjať bez ohľadu na to, čomu verí a akú prácu robí. Zapne sa vo vás systém prežitia a tiež cítite strach. Takéto intenzívne emócie je tažké zvládať. Tou primárnou potrebou je istota, ktorú sa snažíte opäť nájsť. Musíte preto čím skôr schladiť hlavu, aby ste dokázali robiť rozhodnutia.

Časom sa moje emócie trochu ustálili. Moment, ktorý to zmenil aj u mnohých iných ľudí, bol, keď sme sa dopočuli, že ruské vojská opúšťajú Kyjev. Táto správa nám dodala nádej, že by sme to mohli zvládnuť. Že ak sme boli schopní ubrániť hlavné mesto, tak možno dokážeme ubrániť aj zvyšok krajiny a tiež získať naše územia späť. Dôsledkom takéhoto ustálenia je aj to, že človek zapne mozgovú kôru a začne premýšľať, čo by mohol urobiť a kde by mohol byť užitočný.

Ja som sa napríklad okrem práce začal venovať aj dobrovoľníctvu. Pomáham napríklad s dodávkami niektorých potrebných vecí zo zahraničia našim vojakom, poskytujem tiež psychologickú pomoc zadarmo. Je to moja vojna, ktorú bojujem tu vo svojej izbe, kde sa snažím pomáhať ľuďom, aby boli schopní čeliť vlastným výzvam, stratám, strachom a vôbec celej tejto situácii. Verím, že sa takto môžu stať užitočnejšími a jednotnejšími.

Sme vo fáze, ktorú by som prirovnal k maratónu, ktorý bude trvať pravdepodobne ešte dlho.

Vojna neutícha a mnohí hovoria o postupnej akceptácii daného stavu aj zo strany samotného obyvateľstva. Vy máte ako psychológ k ľuďom blízko. Ako by ste ich vnútorné rozpoloženie opísali?

Sme vo štvrtom mesiaci vojny a od začiatku prežívame mnohé emotívne situácie. Na začiatku to bol poriadny šok. Nikto z nás netušil, čo sa bude diať a čo by sme mali robiť. Prežívali sme strach, hnev, jednoducho vnútorný chaos na úrovni jednotlivcov i celej krajiny. Dalo by sa povedať, že táto fáza postupne prešla a dnes sa ocitáme v situácii, ktorá môže opäť trvať dlhé mesiace. Áno, hlava si pomaly zvyká na to, ako žiť pod neustálym stresom.

Na pozadí týchto vecí hľadáme tiež odpoveď na to, ako žiť každodenný život, ako pracovať a naďalej pomáhať našim vojakom, rodinám, ktoré ušli alebo stále utekajú z ohrozených zón, ktoré sa inak stále menia. Konfrontujeme sa nielen s vojnou, ale aj s ekonomickou krízou, ktorá prichádza. Všetci sa teda musíme učiť nejakým stratégiám prežitia na rôznych úrovniach. A nie je to žiaden šprint na krátke vzdialenosti. Ide o fázu, ktorú by som skôr prirovnal k maratónu, ktorý bude trvať pravdepodobne ešte dlho.

S akými žiadosťami o pomoc sa na vás ľudia najčastejšie obracajú?

Mnohé žiadosti sa týkajú toho, ako zvládať stres a vôbec ako sa vyrovnať so situáciami, ktoré vojna priniesla. Mnohí ľudia sa napríklad veľmi ťažko vyrovnávajú s faktom, že museli opustiť svoje domovy, že ich domovy sú zničené alebo že museli zanechať svojich príbuzných, napríklad starých rodičov, ktorí nemohli odísť. Okupované územia sa menia, aj teraz máme dve nové oblasti, ktoré nepriateľské vojská obsadili. Ľudia odtiaľ nemôžu odísť a hľadajú sa spôsoby, ako im pomôcť.

Ďalej sa na nás ľudia obracajú v prípadoch fyzickej straty príbuzných. Napríklad rodičov, ktorí bojovali či už na strane civilnej, alebo vojenskej obrany. Tí, ktorí utiekli, sa na nás obracajú s tým, že majú problémy zvyknúť si na nové životné okolnosti. Hľadajú podporu, prácu, nejakú finančnú kompenzáciu.

Potom je tu skupina ľudí, ktorí mali rôzne problémy už predtým. Vojna len spôsobila, že vyplávali rýchlejšie na povrch. Treba povedať, že pre väčšinu z nás je táto skúsenosť niečím, čo sme nikdy predtým osobne nezažili. Následky teda vidno veľmi rýchlo a je veľmi dôležité zastabilizovať mentálny život týchto ľudí.

Taký veľký dopyt však asi nie je možné kapacitne ani kvalitatívne uspokojiť.

Áno. Momentálne čelíme enormnej požiadavke a naše zdroje boli, bohužiaľ, obmedzené už pred vojnou. Špecialistov máme, ale je málo inštitúcií na dobrej organizačnej úrovni, ktoré by mohli poskytnúť kvalitnú pomoc. Pri takej vysokej traumatizácii obyvateľstva potrebujeme funkčné služby. Oceňujem v tomto zmysle pomoc aj zo zahraničia. O mnohých projektoch sa dozvedám zo sociálnych sietí, rád by som však takých správ videl viac.

V tíme DiyaTy. Hub. Zdroj: archív M. Verbelchuka

Keď spomíname súčasnú obrovskú potrebu, netuším, ako na tom s povedomím o zachovaní mentálneho zdravia boli ľudia u vás pred vojnou. Na Slovensku je to však stále téma, kde potrebujeme osvetu. Dokážu dnes Ukrajinci požiadať o pomoc bez ostychu?

Rozumiem, čo sa pýtate. Ani u nás ľudia nemali o mentálnom zdraví pred vojnou až také povedomie. Myslím si však, že vojnou sa to veľmi zmenilo. Keď človek prežíva tak veľa stresu, začne pomoc vyhľadávať aj sám. Samozrejme, väčšinou ide o mladých ľudí. Našimi klientmi sú často ľudia pod štyridsať rokov.

Jedna časť z nich sú klienti, ktorí prišli z východnej časti Ukrajiny, prípadne utiekli z hlavného mesta. Ďalšou veľkou skupinou sú dobrovoľníci. Mnohí prežívajú vyhorenie, únavu a depresiu. Často nevidia zmysel v tom, čo robia, alebo ich unaví, keď musia robiť stále veci dookola.

Tou najťažšou skupinou však musia byť asi bývalí vojaci. Ako vnímate prácu s nimi?

Je to práca, ktorá zahŕňa určite veľa výziev i osobitostí. A keďže sa v nej človek stretáva s ťažkými traumami, potrebuje poznať niektoré nepísané pravidlá, zvyknúť si u týchto osôb na istý slovník a podobne. Mám však túto prácu rád, vždy som ju chcel robiť. Už na vysokej škole som sa vo svojich výskumoch venoval tejto skupine ľudí. Je však pravda, že som si nikdy nemyslel, že sa im budem venovať počas skutočnej vojny. Stretávam sa tu s toľkými potrebami a, bohužiaľ, aj s rôznymi stereotypmi či predsudkami.

Akými?

Napríklad že všetci, ktorí bojovali vo vojne, sú blázni a boli by schopní kedykoľvek zabíjať holými rukami. Nie je to tak. Mám medzi vojakmi veľa priateľov a sú to poväčšine normálni ľudia, ktorí si zažili veľmi odlišnú skúsenosť, intenzívny strach a hnev. Nikdy som však v ich prítomnosti necítil strach.

Ak by som sa mohla spýtať osobnú otázku, čo vás učí táto skúsenosť vojny?

Povedal by som, že hlavne na kognitívnej i emocionálnej úrovni zisťujem, že môžem žiť a pracovať pod stresom a s neistotou, čo bude ďalej. Prvýkrát v mojom živote totiž zažívam skúsenosť smrti, ktorá je blízko, a to ani nie som v prvej línii. Nikdy predtým som si však nepomyslel, že by aj tu, kde som teraz, mohla spadnúť nejaká ruská bomba a nebol by som v takej situácii schopný urobiť nič. Takýto typ myšlienok som nikdy predtým nemal.

Uvedomujem si však, že život môže a musí pokračovať ďalej, aj keď je vojna. Takýto postoj je podľa mňa súčasťou víťazstva. Ak sa totiž sústredíme iba na vojnu, upadneme do strachu a úzkosti, riskujeme, že si neuchránime jednu veľkú časť nášho života, ktorý svojím spôsobom pokračuje ďalej.

Často preto premýšľam aj nad tým, ako sa dá uchovať vnútorná radosť aj uprostred takejto situácie, napriek toľkým stratám. Ak totiž zostaneme vnútorne smutní a uzkostní, komu tým pomôžeme? Komu poslúži moja beznádej alebo pocit viny? S tým sa, mimochodom, stretávam tiež.

V akom zmysle?

Mnohí ľudia, ktorí utiekli do zahraničia, s týmto pocitom, ktorý je ako jed, bojujú. Sú to predovšetkým ženy matky, ktoré si vyčítajú, že nezostali a nemôžu nijako pomôcť. Týmto ľuďom treba pomôcť pochopiť motivácie a zmysel, ktorý sa skrýva za ich útekom. Pripomenúť im, že ich úloha je postarať sa o deti a ich bezpečie.

Možno odpustenia budú schopné až naše deti. Momentálne by to bol z našej strany čistý masochizmus.

Vy sám hovoríte, aké je dôležité zamerať sa na život, ktorý pokračuje. Vnímate, že majú vaši krajania v sebe túto silu ísť ďalej aj napriek neutíchajúcej vojne?

Viete, v tejto situácii by som povedal, že sa z toho stáva priam nevyhnutná potreba. Ak totiž prehráme túto vojnu na fronte nášho vnútra, prehráme celú vojnu, aj tam, kde bojujú naši vojaci. Ľuďom musíme pomôcť pochopiť, že vojna pokračuje v nás a že najskôr ju vyhráme, ak budeme vnútorne uvedomelejší a efektívnejší. Človek, ktorý je vnútorne zosúladený, dokáže uchopiť svoje emócie a robiť správne rozhodnutia, a aj keď ho niečo neustále vyrušuje, je užitočný a môže naozaj meniť veci a pomáhať okolo seba.

Dať sa vnútorne do poriadku bude však pre mnohých znamenať dlhý proces. Aké miesto má a bude mať v tomto uzdravení odpustenie?

(Ticho.) Pre väčšinu ľudí na Ukrajine táto otázka momentálne ostáva bez odpovede. A budem opakovať slová aj nášho prezidenta a ďalších lídrov v krajine, ktorí hovoria, že je takmer nemožné odpustiť niekomu, kto vás chce teraz zabiť. Odpustenie môže prísť potom, aj to bude trvať roky, keďže ruská propaganda vypustila za ten dlhý čas toľko klamstiev a, bohužiaľ, nimi ospravedlňuje aj túto vojnu. Možno odpustenia budú schopné až naše deti. Momentálne by to bol z našej strany čistý masochizmus.

Ako vidíte Ukrajinu o niekoľko rokov z vášho pohľadu psychológa?

To závisí od toho, ako budeme schopní tejto situácii čeliť tu a teraz. Ak nedokážeme nájsť vnútornú silu a zmysel, ako som spomenul, budeme musieť rátať s adekvátnymi následkami. Ak však túto psychologickú i kultúrnu traumu vydržíme, odpoveď by mohla byť, že z tejto skúsenosti vyjdeme silnejší. Osobne si myslím, že sme aj napriek mnohým stratám dostatočne rezistentní.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články