Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Kým Slovenskom denne otriasajú nové a nové korupčné škandály – od rozkradnutých eurofondov po prípady, kde obvinených zbavujú viny a umlčiavajú vyšetrovateľov –, v Ríme sa pripravuje slávnosť, ktorá nastavuje zrkadlo našej spoločnosti.
V nedeľu 15. júna bude blahorečený mladý muž z Konžskej demokratickej republiky Floribert Bwana Chui, ktorý sa vzoprel tlaku mafie a korupcii. V krajine, poznačenej chudobou, násilím a bezprávím, si vybral poslušnosť svedomiu pred pocitom bezpečia, vernosť pred výhodou, spravodlivosť pred strachom. A zaplatil za to životom.
Floribert Bwana Chui sa narodil v konžskom meste Goma – v regióne poznačenom rokmi ozbrojených konfliktov s rozvrátenými inštitúciami a normalizovanou korupciou. Práve v tomto prostredí si začal formovať hodnoty, ktoré stáli v ostrom kontraste s tým, čo videl okolo seba.
Ako vynikajúci študent v odbore právo so silným zmyslom pre sociálnu zodpovednosť sa rýchlo stal rešpektovanou osobnosťou na Univerzite v Gome.
Tam sa pripojil k laickej katolíckej Komunite Sant’Egidio, kde našiel svoje duchovné a komunitné zázemie. Venoval sa službe najchudobnejším a najzraniteľnejším – najmä v čase, keď sa región vysporadúval s následkami genocídy v Rwande v roku 1994, dvoch konžských vojen a prílevu utečencov, ktorí tieto udalosti vyvolali.
Bwana Chui odmietol rozdeľujúcu logiku etnického napätia, ktoré sužovalo región, a namiesto toho budoval priestor pre dialóg, zmierenie a konkrétnu solidaritu – venoval sa najmä deťom, ktoré sa stali obeťami násilia, migrácie a chudoby.
Rástol v presvedčení, že viera bez skutkov je mŕtva a že so zodpovednosťou treba začať vždy od seba.
Začal sa ujímať detí z ulice, ktoré v regióne Veľkých afrických jazier hanlivo nazývali maibobo – výrazom nesúcim stigmu opovrhnutia a vylúčenia. Často išlo o deti bez dokladov, bez prístupu k vzdelaniu a bez akejkoľvek nádeje na lepšiu budúcnosť.
Floribert chcel využiť na ich vzdelávanie tzv. Školu mieru, neformálny vzdelávací priestor pre deti z ulice, aby im pomohol stať sa sebavedomými, vzdelanými a rešpektovanými členmi spoločnosti.
Medzi tými, ktorých sa dotkol jeho životný štýl, bol aj Jonathan – mladík z ulice, ktorý si na prvé stretnutie s Floribertom spomína takto: „Bol dobre oblečený a takí ľudia sa väčšinou nepribližujú k deťom z ulice, nehovoria s nimi. Ale on prišiel rovno ku mne, akoby ma hľadal. Zaujímal sa o mňa, pozýval ma do Školy mieru.“
Napriek mnohým ťažkostiam sa medzi nimi vytvorilo hlboké priateľstvo a Floribert sa dokonca ponúkol, že Jonathanovi zo svojho platu zaplatí štúdium.
Takých ako Jonathan bolo viac – deti z ulice a mladí ľudia, ktorí sa cez Floriberta naučili dôverovať. Zároveň vo Floribertovi rástol hlboký rešpekt k tomu, čím Komunita Sant’Egidio prispievala k mieru vo svete. Obzvlášť obdivoval ich úlohu v mierovej dohode v Mozambiku: „Táto komunita dokáže dostať k jednému stolu všetky národy,“ hovorieval.
Komunita Sant’Egidio mu neponúkla len priestor na duchovný rast, ale aj praktickú školu solidarity, kde sa každodenné rozhodnutia týkali života druhých. V tomto prostredí rástol v presvedčení, že viera bez skutkov je mŕtva a že so zodpovednosťou treba začať vždy od seba. Táto vnútorná pripravenosť sa naplno prejavila v rozhodujúcej chvíli, keď odmietol uvoľniť nebezpečný tovar na trh.
Floribert si našiel prácu ako colný úradník v Gome, priamo na strategickom hraničnom priechode medzi Kongom a Rwandou – na mieste, kade denne prechádzajú obrovské objemy tovaru a kde sa darí pašovaniu, podvodom a korupcii. V lete 2007 narazil na zásielku, ktorá mala prejsť pod falošným krytím. Išlo o kontajner plný potravín, ktorý obsahoval pokazený, zdraviu nebezpečný tovar určený pre miestny trh.
Uvedomoval si, že ak zásielku pustí, ohrozí zdravie tisícov ľudí – najmä chudobných, ktorí by nemali možnosť výberu iných potravín. Zároveň vedel, že týmto rozhodnutím sa vystavuje riziku prenasledovania či zastrašovania zo strany miestnych autorít.
Peniaze rýchlo zmiznú. Ale čo sa stane s ľuďmi, ktorí tie potraviny zjedia?
Odmietol úplatok, ktorým sa celá vec mohla zamiesť pod koberec. Tým prekročil červenú čiaru, za ktorou sa v Kongu stáva človek nebezpečným pre korupčný systém.
Krátko predtým, ako Floribert zmizol, zveril sa svojej priateľke, rehoľnej sestre a chirurgičke z nemocnice v Gome Jeanne-Cécile Nyamunguovej: „Peniaze rýchlo zmiznú. Ale čo sa stane s ľuďmi, ktorí tie potraviny zjedia? Ak prijmem ten úplatok, žijem ešte v Kristovi? Žijem pre Krista? Ako kresťan nemôžem dovoliť, aby sa obetovali ľudské životy. Radšej zomriem, než by som tie peniaze prijal.“
Toto rozhodnutie ho napokon stálo život. V sobotu 7. júla 2007 Floriberta uniesli, keď vychádzal z obchodu, a nasadili ho do auta. Pátranie bolo neúspešné. O dva dni neskôr na poludnie ho našiel istý motocyklista mŕtveho. Jeho telo nieslo stopy brutálneho bitia a mučenia. Pitva odhalila, že zomrel 8. júla, v deň, ktorý bude odteraz jeho sviatkom v cirkevnom kalendári.
Floribert bol unesený a zavraždený – dôvodom neboli v prvom rade peniaze ani pomsta, ale princíp. Jeho „nie“ malo váhu. Nabúral ním predstavu o svete, v ktorom sa čestnosť považuje za slabosť a kde sa vernosť pravde pokladá za nerozumnosť.
Jeho rozhodnutie nebolo impulzívne. Krátko predtým, než podpísal dokument, ktorým zadržal nebezpečný tovar, sa podľa svedkov stiahol do vedľajšej miestnosti, kde sa modlil. Keď sa vrátil, povedal len: „Nie. Nemôžem to podpísať.“ Bol si veľmi dobre vedomý toho, čo riskuje.
Mohol ľahko zavrieť oči, nikto by to nezistil a možno by sa mu dokonca darilo. Ale ako kresťan sa modlil.
Ako povedal jeden z jeho priateľov z Komunity Sant’Egidio: „Floribertova viera nebola abstraktná. Bola rozhodnutím, že nespravodlivosť nebude akceptovať – ani potichu, ani v mene osobného prospechu.“
Jeho odvahu vyzdvihol aj pápež František, ktorý na stretnutí s mladými v konžskej Kinshase pripomenul, že Floribert, „mohol ľahko zavrieť oči, nikto by to nezistil a možno by sa mu dokonca darilo. Ale ako kresťan sa modlil. Myslel na druhých a rozhodol sa byť čestným a povedať nie korupcii. To znamená, mať čisté ruky a čisté srdce.“
Floribertov príbeh sa jeho smrťou neskončil. Naopak – stal sa symbolom odporu voči systému, kde sa podvádzanie považuje za normu. Jeho príbeh dnes rezonuje najmä medzi mladými v Konžskej demokratickej republike, ktorí v ňom vidia dôkaz, že aj v ťažkých podmienkach sa dá žiť čestne.
Viaceré kresťanské aj občianske iniciatívy ho uvádzajú ako vzor v rámci kampaní proti korupcii. „Floribert nám zanechal vzácne dedičstvo,“ pripomína Komunita Sant’Egidio vo svojom vyhlásení, „plne prežitú vieru, schopnú odolávať zlu a osvecovať životy druhých. Je príkladom pre nás všetkých, pre mladých ľudí, pre tých, ktorí veria v spravodlivosť a nechcú podľahnúť ľahostajnosti.“
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
