S tajnou cirkvou nesmela mať kontakt: Mojou úlohou bolo udržať sa tu

Rozhovor sme si dohodli deň po oslave jej 90. narodenín. Zišlo sa na nej viac ako dvesto ľudí. Maria Teresa Cifaldi sa s nimi stretla počas pôsobenia na Slovensku. Ako zasvätená fokolarínka z Talianska prišla do krajiny za železnou oponou, aby v nej študovala slovenčinu. Jej hlavný cieľ bol však iný. Nevedela, či sa ešte bude môcť vrátiť späť, no vedela, že Slovensko je miesto, kam ju volá Boh. Teraz žije vo fokoláre v Tridente, v rodisku Chiary Lubichovej.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• čoho sa pred príchodom na Slovensko najviac obávala
• aké boli jej bezprostredné pocity po príchode do Bratislavy
• ako sa jej darilo evanjelizovať v socialistickom prostredí
• ako hodnotí s časovým odstupom plody svojej práce

Na Slovensko ste prišli v období nastupujúcej tvrdej normalizácie, keď sa ešte dalo prejsť cez hranice. Nemali ste pred odchodom obavy, že ak sa hranice zavrú, nebudete sa už nikdy môcť vrátiť späť?

Spočiatku som sa obávala, ale povedala som si, že ak ma Boh volá, tak na to má nejaký dôvod. Chiara Lubichová nám vždy zdôrazňovala, aby sme najviac milovali tie národy, ktoré sú pod nadvládou režimu a ktoré trpia. A tak som túto cestu vnímala ako pozvanie naučiť sa milovať novým spôsobom.

Aj keď som premýšľala nad tým, že sa už nebudem môcť vrátiť späť, ani na sekundu som nezaváhala, či napokon pôjdem. Hovorila som si, že ak tam budem musieť zostať s tými ľuďmi, je to moja cesta. Verila som, že Boh mi dá na to silu.

Aké boli vaše bezprostredné pocity po príchode na Slovensko?

Ako prvé som si všimla, že ľudia sa medzi sebou nerozprávali, mali strach, že by ich mohol niekto počuť. Hoci som predtým žila v Luxembursku či v Belgicku, kde sú ľudia tiež dosť uzavretí, toto bolo niečo iné. V obchodoch chýbal tovar. Keď sme si napríklad vypýtali džús, ktorý mali vo výklade, vysvetlili nám, že ide o prázdnu krabicu.

Rozprávala som im o láske k nepriateľovi. Ak sa naučili milovať jeho, o to ľahšie potom bolo milovať priateľov.

Kostoly boli však plné. Pamätám si Blumentál. Keď som počula mladých spievať pieseň Hnutia fokoláre, bola som veľmi dotknutá. Kvôli bezpečnosti som totiž nemala žiadny kontakt s Rímom.

Na Slovensko ste prišli s myšlienkou šírenia jednoty, ktorá bola pre kresťanské prostredie u nás revolučná. S akou pôdou ste sa u nás stretli?

Pred odchodom som dostala odporúčanie, aby som sa nestretávala s ľuďmi, pretože polícia mala informácie o fokolarínoch, ktorí mali prísť na Slovensko. Ľudia poznali hnutie cez kňazov a veriacich z bývalého východného Nemecka.

Snažila som sa preto ísť vždy cez osobný vzťah s konkrétnym človekom. Hovorili, že prvá zmena, ktorá v nich nastala, bola v postoji voči režimu. Rozprávala som im o láske k nepriateľovi. Ak sa naučili milovať jeho, o to ľahšie potom bolo milovať kolegov a priateľov. Volali to revolúcia lásky.

Spomínate si na situáciu, keď ste cítili strach?

Pamätám si, že som raz použila na identifikáciu v hoteli vodičský preukaz. Prespala som a ráno ma vypočúvala polícia. Presvedčila som ich, že som študentkou slovenčiny. Nič na mňa nenašli.

Do Československa ste prišli napriek tomu, že pár rokov dozadu v Prahe väznili fokolarína Guida Mirtiho. Báli sa o vás vaši známi v Taliansku pre vašu prítomnosť v socialistickom Československu?

Mali sme známeho v Neapole, ktorý nás kryl. Jedna časť talianskej polície mala podozrenie, že by som mohla byť špiónom, tak vypočúvali môjho otca a farára, ktorí ich presvedčili, že som tam z náboženských dôvodov. Robili nám aj domovú prehliadku. Prehliadky nám robili aj v Bratislave, v dome, kde som bývala v podnájme. Po odchode za sebou však dokonale zahladili stopy, takže sme si nikdy nič nevšimli.

Vždy som hľadala cestu, ako sa prihovoriť človeku jeho jazykom. Či už išlo o človeka, ktorého som stretla v autobuse, alebo o policajta.

Vedeli ste, že ste tajnou políciou sledovaná. Na Slovensko ste prichádzali s Chiariným odkazom: „Nerozprávať, ale žiť.“ Ako si spomínate na začiatky rozširovania charizmy jednoty?

Chladnejší život viery si vysvetľujem najmä samotným režimom, ktorý ju držal v okovách. V ľuďoch však bola viera stále živá. Snažili sa žiť prítomný okamih, pretože nevedeli, či ich zajtra nechytia, no zároveň chceli byť pripravení na moment, keď režim padne.

Ako sa vám darilo evanjelizovať v takých podmienkach?

Snažila som sa milovať brata v každom človeku. Boh mi dával slová, aby som vedela, čo v danej situácii povedať. Čo ten človek potrebuje vo svojej situácii počuť. Nebolo možné hovoriť o Bohu otvorene, pretože nikdy nevieš, koho máš pred sebou. Vždy som hľadala cestu, ako sa prihovoriť človeku jeho jazykom. Či už išlo o človeka, ktorého som stretla v autobuse, alebo o policajta. Boh ma učil vynájsť sa aj v takýchto podmienkach.

Spomínate si na situáciu, keď ste sa dostali do úzkych?

Keď sme organizovali stretnutie fokolarínov pri Košiciach, prišla nás kontrolovať tajná polícia. Kňazi povyskakovali z okien a išli sa skryť do lesa. Ocitla som sa sama na chate, a tak som všetky papiere na prípravu rýchlo vložila do piecky. S majiteľom chaty som sa dohodla, aby povedal, že som chorá. Ľahla som si do postele a zababušila sa až po uši. Policajti prešli všetky miestnosti, pootvárali šuplíky, ale do piecky nepozreli.

V Československu bola počas socializmu aktívna aj tajná cirkev. Najväčší dosah malo spoločenstvo Rodina. Dostali ste sa s ňou nejakým spôsobom do kontaktu?

Pre Silvestra Krčméryho a pátra Jána Beňa som prekladala regulu. Oni však razili cestu ráznejšieho boja proti režimu. V tom sme sa rozchádzali. Z centra Diela Máriinho som mala odporúčanie vôbec sa s nimi nekontaktovať, pretože boli neustále sledovaní.

Keď niekto miluje, vidí potreby druhých. Vtedy som to pochopila.

Mala som na pamäti, koľko ľudí muselo riskovať, aby som mohla byť na Slovensku. Nechcela som im vyrábať problémy. Chiara mi vždy zdôrazňovala, aby som bola pozorná a neposlali ma preč z krajiny.

Okrem rodín, seminaristov i kňazov ste na Slovensku prišli do kontaktu s osobnosťami zo sveta kultúry: profesor Šimon Ondruš, básnici Milan Rúfus, Viliam Turčány, Michal Chuda, umelci z rodiny Trizuljakovcov a ďalší. Čo pre vás znamenalo stretnutie s týmito ľuďmi?

Rúfus bol môj profesor literatúry. Spolu s Turčánym a profesorom Jánom Števčekom to boli ľudia, ktorí mali úžasnú vnútornú slobodu. Bez nej by človek v podmienkach socializmu nebol schopný tvoriť. Raz, keď som bola na večeri u profesora Števčeka, povedal mi, čo ho zaujalo.

Vraj si hneď všimnem, čo potrebujú. Bez toho, že by museli čokoľvek povedať. Keď niekto miluje, vidí potreby druhých. Vtedy som to pochopila. Často som chodielava na návštevy aj k Ondrušovcom. Bol to môj druhý domov.

Počas vášho pôsobenia v Československu zvolili za pápeža Jána Pavla II.. Karol Wojtyla vyrastal v podmienkach neslobody a v tejto atmosfére duchovne dozrieval. Vnímali ste, že ste ho dokázali aj vďaka svojej skúsenosti lepšie pochopiť?

Je to človek, ktorého poslal Boh. Chiara raz povedala, že ovocie Jána Pavla II. malo taký dosah aj vďaka jeho vlastnej skúsenosti s komunistickým režimom.

Pápež Ján Pavol II. vám pred rokmi udelil Rád svätého Gregora Veľkého. Ocenil vaše nasadenie za šírenie myšlienok jednoty v totalitnom režime. Ako si spomínate na tento moment?

Vnímala som to ako ocenenie pre dielo, nie pre mňa ako osobu. Rovnako ako list od arcibiskupa Bernarda Bobera zpred pár dní. Je to naša spoločná zásluha, že sme zasievali semienka, ktoré priniesli úrodu.

Ako sa vám darilo udržiavať kontakt s centrom hnutia v Taliansku a s Chiarou?

Vždy, keď sme niečo potrebovali, vyslali sme jednu z nás do NDR, kde bolo centrum zóny a kam sa mohlo cestovať. Pokiaľ možno, snažili sme sa všetko dohodnúť osobne, telefonovať sa nemohlo. Aj rodinu som kontaktovala len cez telefónne búdky.

Spomínate si na to, čo sa dialo po páde režimu?

Život sa nezmenil, len okolnosti. Samozrejme, mali sme úplne iné možnosti stretávať sa. Jedno z prvých stretnutí GEN bolo v budove rozhlasu, kde sa Pavol Danko prvýkrát realizoval ako režisér. To náhle otvorenie sa však neprinieslo len samé pozitíva. Ako prvé sa zo Západu začali šíriť pornočasopisy a plagáty.

Po páde režimu sa zrodilo na Slovensku i v Česku veľa duchovných povolaní. Z kňažskej vetvy fokolarínov v Česku pochádza aj kardinál Miloslav Vlk. Ako si spomínate na spoluprácu s ním?

Už ako sekretár biskupa bol horlivý apoštol. Vo vlaku prekladal Chiarine myšlienky. Aby sa vyhol podozreniam, list vždy poslal z iného mesta po trase vlaku. Bez štátneho súhlasu nemohol ako kňaz oficiálne pôsobiť. Umýval vitríny na Václavskom námestí, pracoval v knižnici a využíval každú prestávku na to, aby tajne spovedal.

Mladých treba nadchnúť pre ideál, na ktorý my starší už nemáme energiu.

Ako hodnotíte s časovým odstupom plody svojej práce?

Pri osobných rozhovoroch som videla, ako v ľuďoch ostala prítomná charizma hnutia. A to nielen ako poznanie, ale ako spôsob života. Títo ľudia skutočne žijú ideál, o ktorom hovorila Chiara. Po stretnutí s nimi mám veľkú nádej, že jej odkaz sa bude šíriť aj ďalej.

Ako majú žiť mladí, aby sa na sklonku života mohli obzrieť a povedať si, že to, čomu ho obetovali, malo zmysel?

Aby šli dopredu, nenechali sa odradiť ťažkosťami a stále milovali. Aby verili, že keď povieme áno Bohu, použije nás na veľké veci. Aby ich žiadna situácia nebrzdila v láske k blížnemu. Aby sa snažili budovať zjednotený svet, ktorý bude možný, ak dáme každý ten svoj vklad. Hoci to v súčasnosti tak nevyzerá, som si istá, že je to možné. Mladých treba nadchnúť pre ideál, na ktorý my starší už nemáme energiu.

Ideál jednoty znie pre mnohých z nás abstraktne. Vedeli by ste povedať, ako ho môžeme žiť v každodennom živote?

Ide o malé skutky lásky na mieste, kde sme. V maličkostiach, ktoré denne robíme. Keď aj nemôžeme nikam chodiť a nikoho stretávať, môžeme milovať v rodine. Keď sa v súčasnosti šíri polarizácia a nenávisť, je to práve preto, že sa toľko ľudí cíti nemilovanými a neprijímanými. Človek sa mení práve vtedy, keď zažije, že je bezpodmienečne milovaný. Vyžaduje si to trpezlivosť, no výsledok sa zaručene dostaví.