Šéf armády generál Zmeko: Ak nemáme pokoru, nepochopíme nič

„Videl som veľa hrobov a oznamoval ťažké veci,“ hovorí generál Daniel Zmeko. „Svoj život nedelím na ťažké a ľahké obdobia. Jednoducho, prichádzali výzvy a ja som sa im snažil čeliť. 

Môžem však povedať, že práve obdobie po nástupe do pozície náčelníka generálneho štábu bolo jedným z najťažších v mojom živote. Prišli útoky na moje dobré meno, politikárčenie. Ľudia, s ktorými som sa v živote nestretol, si ma brali do úst a mňa to bolelo a šokovalo,“ opisuje vo veľkom rozhovore pre portál Nové mesto. 

So šéfom Ozbrojených síl Slovenskej republiky generálom Danielom Zmekom sme sa rozprávali o pozícii, na ktorú sa prirodzene viaže moc, ale i zodpovednosť. Hovorili sme o misiách v zahraničí, o Slovensku, vojne na Ukrajine, ale i o jeho manželstve, rodine a viere – o všetkom, čo tvorí človeka, ktorý dnes vedie slovenskú armádu. 

Čo by po sebe chcel zanechať ako generál a ako človek? Kde hľadá v živote oporu a ako uvažuje o možnosti, že bude posielať vojakov na smrť? „Ak nemáme pokoru, nepochopíme nič,“ hovorí generál Daniel Zmeko.

V minulosti ste pôsobili na misiách na Cypre či v Iraku. Keď človek funguje v natoľko odlišnom prostredí, akým je napríklad Irak, dostáva možnosť vidieť s odstupom tak kultúru na Slovensku, ako i svoj vlastný život. Čo ste tam videli?

Irak bola misia, ktorá voňala pušným prachom. Bol som veliteľom malého slovenského kontingentu. Ako človek postavený na čelo skupiny, ktorá mala niečo vyše sto ľudí, som si potvrdil, že ak vám vaši vojaci nebudú veriť, neurobíte nič. Ľudia vás musia nasledovať a musia mať dôvod, aby to robili. A vy im ho potrebujete dať.

Uvedomil som si aj rozdielnosť kultúry, do ktorej sme vošli. Hoci som predtým strávil rok na Cypre, Irak bol naozaj odlišný. Ak nemáte záujem pochopiť kultúru, v ktorej ste sa ocitli, nemáte šancu v nej prežiť. A už vôbec nie ju akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. 

To bol presne problém celého nášho strategického úsilia v Iraku: spolu s ďalšími krajinami sme sa nesnažili pochopiť, o čo v Iraku ide. Nesnažili sme sa porozumieť, kto sú tí ľudia, s ktorými sa stretávame, a čo im môžeme priniesť my. Nemali sme dostatok snahy naučiť sa, ako v tej kultúre slušne a potichu našľapovať a potom ju možno aj postupne meniť. „Riediť“ autokraciu a posúvať krajinu k demokracii.

To by bolo iste na samostatný rozhovor, no je podľa vás vôbec možné zaviesť demokraciu v podobnej klanovej kultúre? 

V islamskej kultúre je to komplikovaná záležitosť. Ak si nie sú vo svojich právach a povinnostiach rovní ani rodinní príslušníci, ak „demokracia“ nefunguje ani v rodine, ťažko ju potom môžete preniesť do okolitej spoločnosti. Irak a ďalšie krajiny na Blízkom východe fungujú na princípe klanovej spoločnosti, kde potrebujete poznať vzťahy medzi jednotlivými kmeňmi, rodmi, entitami. Ak ich nepochopíte, nepohnete sa.

Zdá sa, že je tu potrebná aj dávka pokory.

Evidentne áno. Ale tá nás sprevádza celý život. Ak nemáme pokoru, nepochopíme nič. Základom pokory je totiž schopnosť počúvať s porozumením. 

Okolnosti v Iraku v roku 2005, keď ste v krajine slúžili ako veliteľ slovenského kontingentu v operácii Iracká sloboda, boli drsné. Vnímali ste počas tejto misie  aj osobné ohrozenie?

Nie, no je to asi mojou povahou. Už moja učiteľka na základnej škole vravela, že nemám pud sebazáchovy. Avšak ťažšou misiou než Irak bol pre mňa určite Cyprus. Bola to prvá misia, ktorá trvala celý rok, a hoci nešlo o vyhrotený konflikt, boli tam komplikované vzťahy. Väčšina vojakov bola zo zálohy, čo v porovnaní s profesionálnymi vojakmi prinášalo určité limity. Boli tam zložité pravidlá nasadenia aj operačná úloha, s komunikáciou v cudzom jazyku som bol na začiatku a cieľ misie bol v nedohľadne. Aj preto hovorím, že na Cyprus by ma nedostali už ani „vyprošťovacím“ tankom. (Úsmev.) 

No bolo to nakoniec práve v Iraku, kde som sa na vlastnej koži presvedčil, či som vôbec vojakom.

Ako to prebiehalo?

Viete, vojaka z vás neurobí to, že si oblečiete uniformu, ale moment, keď zažijete konkrétne ohrozenie. A to sa v stave mieru, prirodzene, nedá. Potrebujete si overiť, ako sa ako človek zachováte, keď zakúsite situáciu ohrozujúcu život. 

Ako ste sa zachovali vy?

Nuž, hneď v prvý večer v Iraku – ešte počas mojej prvej prípravnej návštevy – po nás miestni ozbrojenci strieľali mínometmi. Predtým nás iracký bezpečnostný dôstojník poučil, že sa počas útoku máme schovať do krytu, keďže naše kontajnery, v ktorých sme boli ubytovaní, nemali žiaden stupeň ochrany. Bežal som tam v pyžame s krátkymi rukávmi i nohavicami, na ktorom som mal natiahnutú nepriestrelnú vestu. Utekal som len v šľapkách a s prilbou na hlave. 

Do krytu sa nás natlačilo asi tridsať, no nenašiel som tam svojich nových zahraničných priateľov. Tak som sa teda vrátil, aby som zistil, či sa im niečo nestalo. Našiel som ich tuho spať, na stole jedna dopitá a jedna nedopitá fľaša vodky, ktorú sa im tam podarilo prepašovať. Snažil som sa ich zobudiť, no našťastie sa medzitým útok skončil. Tak som si povedal: Nezložil som sa, ešte som sa aj po kamarátov vrátil. Okej, zvládol som to, fajn. (Smiech.)

Ako na podobné incidenty reaguje vaša manželka? 

Tú som zábavnými historkami z Iraku či Afganistanu nikdy nezaťažoval. Myslím si, že ak má človek vojnovú skúsenosť, nemá záujem sa o ňu deliť s najbližšími. Preto sa aj veteráni najlepšie porozprávajú medzi sebou a pravidelne sa stretávajú.

Podobné zážitky človeka menia. Nebolo pre vás ťažké vrátiť sa po misii domov a fungovať vo vzťahoch, no najmä v manželstve tak ako doposiaľ?

Za rok si rodina zvykne riešiť veci bez vás. A vy zase celý čas rozhodujete bez toho, aby ste sa s niekým radili. Po návrate tieto dva svety na seba narazia. Aj moji kolegovia mi hovoria, že po každej misii si musia partnerský vzťah stavať nanovo. Odlúčenie od rodiny je vždy skúškou vzťahu.

V hlbokých rozhovoroch s osobnosťami Slovenska sa rozprávame o udalostiach, ktoré ich vytvarovali nanovo. Ako sa stali tým, kým sú dnes? Akým spôsobom sa vysporiadali s utrpením, ktoré stretáva každého z nás? 

Viac o novej knihe Hĺbkovory nájdete v našej knižnej ponuke.