Šéf armády generál Zmeko: Ak nemáme pokoru, nepochopíme nič

„Videl som veľa hrobov a oznamoval ťažké veci,“ hovorí generál Daniel Zmeko. „Svoj život nedelím na ťažké a ľahké obdobia. Jednoducho, prichádzali výzvy a ja som sa im snažil čeliť. 

Môžem však povedať, že práve obdobie po nástupe do pozície náčelníka generálneho štábu bolo jedným z najťažších v mojom živote. Prišli útoky na moje dobré meno, politikárčenie. Ľudia, s ktorými som sa v živote nestretol, si ma brali do úst a mňa to bolelo a šokovalo,“ opisuje vo veľkom rozhovore pre portál Nové mesto. 

So šéfom Ozbrojených síl Slovenskej republiky generálom Danielom Zmekom sme sa rozprávali o pozícii, na ktorú sa prirodzene viaže moc, ale i zodpovednosť. Hovorili sme o misiách v zahraničí, o Slovensku, vojne na Ukrajine, ale i o jeho manželstve, rodine a viere – o všetkom, čo tvorí človeka, ktorý dnes vedie slovenskú armádu. 

Čo by po sebe chcel zanechať ako generál a ako človek? Kde hľadá v živote oporu a ako uvažuje o možnosti, že bude posielať vojakov na smrť? „Ak nemáme pokoru, nepochopíme nič,“ hovorí generál Daniel Zmeko.

V minulosti ste pôsobili na misiách na Cypre či v Iraku. Keď človek funguje v natoľko odlišnom prostredí, akým je napríklad Irak, dostáva možnosť vidieť s odstupom tak kultúru na Slovensku, ako i svoj vlastný život. Čo ste tam videli?

Irak bola misia, ktorá voňala pušným prachom. Bol som veliteľom malého slovenského kontingentu. Ako človek postavený na čelo skupiny, ktorá mala niečo vyše sto ľudí, som si potvrdil, že ak vám vaši vojaci nebudú veriť, neurobíte nič. Ľudia vás musia nasledovať a musia mať dôvod, aby to robili. A vy im ho potrebujete dať.

Uvedomil som si aj rozdielnosť kultúry, do ktorej sme vošli. Hoci som predtým strávil rok na Cypre, Irak bol naozaj odlišný. Ak nemáte záujem pochopiť kultúru, v ktorej ste sa ocitli, nemáte šancu v nej prežiť. A už vôbec nie ju akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. 

To bol presne problém celého nášho strategického úsilia v Iraku: spolu s ďalšími krajinami sme sa nesnažili pochopiť, o čo v Iraku ide. Nesnažili sme sa porozumieť, kto sú tí ľudia, s ktorými sa stretávame, a čo im môžeme priniesť my. Nemali sme dostatok snahy naučiť sa, ako v tej kultúre slušne a potichu našľapovať a potom ju možno aj postupne meniť. „Riediť“ autokraciu a posúvať krajinu k demokracii.

To by bolo iste na samostatný rozhovor, no je podľa vás vôbec možné zaviesť demokraciu v podobnej klanovej kultúre? 

V islamskej kultúre je to komplikovaná záležitosť. Ak si nie sú vo svojich právach a povinnostiach rovní ani rodinní príslušníci, ak „demokracia“ nefunguje ani v rodine, ťažko ju potom môžete preniesť do okolitej spoločnosti. Irak a ďalšie krajiny na Blízkom východe fungujú na princípe klanovej spoločnosti, kde potrebujete poznať vzťahy medzi jednotlivými kmeňmi, rodmi, entitami. Ak ich nepochopíte, nepohnete sa.

Zdá sa, že je tu potrebná aj dávka pokory.

Evidentne áno. Ale tá nás sprevádza celý život. Ak nemáme pokoru, nepochopíme nič. Základom pokory je totiž schopnosť počúvať s porozumením. 

Okolnosti v Iraku v roku 2005, keď ste v krajine slúžili ako veliteľ slovenského kontingentu v operácii Iracká sloboda, boli drsné. Vnímali ste počas tejto misie  aj osobné ohrozenie?

Nie, no je to asi mojou povahou. Už moja učiteľka na základnej škole vravela, že nemám pud sebazáchovy. Avšak ťažšou misiou než Irak bol pre mňa určite Cyprus. Bola to prvá misia, ktorá trvala celý rok, a hoci nešlo o vyhrotený konflikt, boli tam komplikované vzťahy. Väčšina vojakov bola zo zálohy, čo v porovnaní s profesionálnymi vojakmi prinášalo určité limity. Boli tam zložité pravidlá nasadenia aj operačná úloha, s komunikáciou v cudzom jazyku som bol na začiatku a cieľ misie bol v nedohľadne. Aj preto hovorím, že na Cyprus by ma nedostali už ani „vyprošťovacím“ tankom. (Úsmev.) 

No bolo to nakoniec práve v Iraku, kde som sa na vlastnej koži presvedčil, či som vôbec vojakom.

Ako to prebiehalo?

Viete, vojaka z vás neurobí to, že si oblečiete uniformu, ale moment, keď zažijete konkrétne ohrozenie. A to sa v stave mieru, prirodzene, nedá. Potrebujete si overiť, ako sa ako človek zachováte, keď zakúsite situáciu ohrozujúcu život. 

Ako ste sa zachovali vy?

Nuž, hneď v prvý večer v Iraku – ešte počas mojej prvej prípravnej návštevy – po nás miestni ozbrojenci strieľali mínometmi. Predtým nás iracký bezpečnostný dôstojník poučil, že sa počas útoku máme schovať do krytu, keďže naše kontajnery, v ktorých sme boli ubytovaní, nemali žiaden stupeň ochrany. Bežal som tam v pyžame s krátkymi rukávmi i nohavicami, na ktorom som mal natiahnutú nepriestrelnú vestu. Utekal som len v šľapkách a s prilbou na hlave. 

Do krytu sa nás natlačilo asi tridsať, no nenašiel som tam svojich nových zahraničných priateľov. Tak som sa teda vrátil, aby som zistil, či sa im niečo nestalo. Našiel som ich tuho spať, na stole jedna dopitá a jedna nedopitá fľaša vodky, ktorú sa im tam podarilo prepašovať. Snažil som sa ich zobudiť, no našťastie sa medzitým útok skončil. Tak som si povedal: Nezložil som sa, ešte som sa aj po kamarátov vrátil. Okej, zvládol som to, fajn. (Smiech.)

Ako na podobné incidenty reaguje vaša manželka? 

Tú som zábavnými historkami z Iraku či Afganistanu nikdy nezaťažoval. Myslím si, že ak má človek vojnovú skúsenosť, nemá záujem sa o ňu deliť s najbližšími. Preto sa aj veteráni najlepšie porozprávajú medzi sebou a pravidelne sa stretávajú.

Podobné zážitky človeka menia. Nebolo pre vás ťažké vrátiť sa po misii domov a fungovať vo vzťahoch, no najmä v manželstve tak ako doposiaľ?

Za rok si rodina zvykne riešiť veci bez vás. A vy zase celý čas rozhodujete bez toho, aby ste sa s niekým radili. Po návrate tieto dva svety na seba narazia. Aj moji kolegovia mi hovoria, že po každej misii si musia partnerský vzťah stavať nanovo. Odlúčenie od rodiny je vždy skúškou vzťahu.

Ako vaša žena zvládla sama starostlivosť o deti?

Moja manželka mi je v živote veľkou oporou a zvláda veľmi veľa vecí. Zvládla aj toto, i keď to nebolo ľahké. V čase irackej misie už naša dcéra šla do puberty. Raz ma počas návštevy amerického tábora, v ktorom bolo asi 15 000 ľudí, vyhľadali s tým, že mi volá rodina. Zaviezli ma do komunikačného centra a zo satelitného telefónu sa ozval manželkin hlas: „Kde si toľko bol? Tu máš dcéru, vysvetli jej, prosím ťa, na čom sme sa dohodli!“ (Úsmev.)

Predstavte si, koľko spojárov a zahraničných vojakov muselo spolupracovať, aby vyhľadali slovenského dôstojníka! A moja žena to celé zvládla iba po slovensky. (Smiech.) 

Nevráti sa po každej takejto misii domov vlastne trochu iný manžel a otec?

Najťažšie je nastaviť si po návrate priority opäť tak, ako ich má nastavené rodina doma. Keď ste rok dennodenne riešili situácie, kde šlo o život alebo kde hrozil medzinárodný konflikt, tak vás nevynesené smeti či pokazený vodovodný kohútik až tak nerozčuľujú.

Tiež vám po každom úspešnom návrate narastie miera asertivity. Máte za sebou zážitok, ktorý nie je porovnateľný s tým, čo zažili ľudia vo vašom okolí. Aj keď to nemusí byť vedomé, rizikom je, že sa vojak správa k druhým ľuďom v duchu hesla: ,Čo ty vieš o živote?‘

Okrem rodiny sa to prenáša aj do kolegiálnych vzťahov. Vojak, ktorý bol tri razy v Afganistane, si pri nováčikovi neraz pomyslí: ,Čo mi tu ty rozprávaš?‘ V istom zmysle je to pochopiteľné, no vzťahom to neprospieva. Okrem asertivity je v tom aj nemalý kus arogancie.

Možnosť smrti si počas akcie nepripúšťam. Človek, ktorému hlava funguje takto, nemôže byť vojakom.

Zažili ste počas svojej služby moment, keď ste si naplno uvedomili, že teraz, tu, v tomto okamihu môžete zomrieť?

Ja tieto veci neriešim. Možno ich však len podvedome vytesňujem. Riešim veci vopred. Vtedy urobím všetko pre to, aby nedošlo k najhoršiemu. No možnosť smrti si počas akcie nepripúšťam. Ak by som premýšľal o tom, či pred nami vybuchne auto alebo či zasiahnu to naše, tak by som sa zbláznil. Človek, ktorému hlava funguje takto, nemôže byť vojakom. 

Neprináša blízkosť smrti do života paradoxne aj istú kvalitu? Niečo v zmysle: ,Ak je život naozaj takýto krehký a môžem ho kedykoľvek stratiť, chcem ho žiť čo najlepšie.‘

Keď som nedávno na Ukrajine zažil moment, že sme nešťastiu unikli iba o chlp, napadlo mi, ako dobre, že nemusím kamarátovej manželke oznámiť zlú správu. Neriešil som, že som bol sám v ohrození života. Vďaka Bohu, že sa nič nestalo. Ideme ďalej. Ako vojak som, našťastie, zažil len krátkodobé vypäté situácie. Mňa skôr trápi, ako ťažko na človeka dolieha, keď je v ohrození života dlhodobo, ako sa to deje u nášho východného suseda. Čo všetko to urobí so psychikou ľudí?

Úprimne, neviem, ako by som sa ja sám správal po takejto skúsenosti. A som veľmi nešťastný, že státisíce ľudí na Ukrajine ju zažívajú. Už sme zabudli, ako sa spoločnosť uzdravovala po druhej svetovej vojne – a vtedy boli ľudia oveľa tvrdší a odolnejší. To, čo bude spôsobovať posttraumatický stres u tejto generácie, a spôsob, akým sa bude rekonštruovať ukrajinská spoločnosť po vojne vedenej tak dlho a takým spôsobom, ako sa to deje neďaleko nás, ešte iba uvidíme.

Vravíte, že ľudia boli kedysi „tvrdší a odolnejší“. Je dnešná generácia mladých ľudí, ktorí sa hlásia do armády, výrazne odlišná?

Mám dojem, akoby sa nevedeli vyrovnať s bežnými vecami, ktoré život prináša. Mladí ľudia chcú vstúpiť do ozbrojených síl, no robí im problém ísť večer spať a ráno vstávať v určenom čase či nemať pri sebe mobil a jesť spolu s ostatnými. Ak ich vyrušuje toto, ako zvládnu utrpenie života v zákopoch?

Aké je to žiť s vedomím, že možno príde čas, keď budete musieť posielať vojakov brániť našu krajinu a mnohí z nich sa z boja nevrátia? 

Moja vojenská mladosť spadala do obdobia, keď naši nadriadení nemali žiaden problém pripomínať nám poslanie vojaka. A rovnako ani poslanie veliteľa prijímať rozhodnutia, ktoré môžu viesť až k takému fatálnemu následku, akým je smrť. Inak povedané, vyrovnať sa s takouto možnosťou je základným predpokladom na zastávanie akejkoľvek veliteľskej funkcie v ozbrojených silách.

Na druhej strane si myslím, že ľudia by nemali riešiť záležitosti, ktoré sa len potenciálne môžu stať. Takéto uvažovanie môže naštrbiť ľudské správanie i konanie zásadným spôsobom. A v konečnom dôsledku aj duševné zdravie. Osobne riešim tie veci, ktoré sú prítomné a ktoré dokážem nejakým spôsobom ovplyvniť. 

Môžete uviesť konkrétny príklad?

V roku 2021 v rámci evakuácie z Afganistanu, ktorý v tom čase preberal Taliban, ostalo naše slovenské lietadlo dva dni na kábulskom letisku. Pôvodným účelom misie bolo iba odviezť utečencov z Gruzínska, neskôr sa však misia zmenila: v Afganistane sa nachádzalo 24 ľudí s väzbami na Slovensko. 

Nechať svojich vojakov v priestore, kde sa koncentroval Taliban a odkiaľ utekala obrovská masa miestnych ľudí, bolo jedným z najťažších rozhodnutí v mojom živote.

K uľahčeniu tohto rozhodnutia však prispelo aj osobné nastavenie „mission first“, ktoré rovnako vnímali aj naši chlapci v Afganistane. Vraveli si: „Urobme si svoju prácu, zachráňme ľudí a neriešme, čo by bolo keby.“ Na konci nám to vyšlo. Keď z lietadla vystupovalo 24 ľudí, prevažne žien a detí, boli sme šťastní. Nikto z nás viac neriešil, čo sa mohlo stať.

Strach, respektíve prirodzený rešpekt musí byť prirodzenou súčasťou vášho života.

Do nasadenia ste šli viac ráz aj so svojimi jednotkami. Zažili ste niekedy strach?

V prvom rade, ísť do podobných situácií je mojou povinnosťou. A či sa tam dá nebáť? Osud vás dostihne tak či tak. Ako veliteľ kontingentu som mal ísť do Kosova, no na poslednú chvíľu nás vymenili a miesto mňa letel kolega. Pri návrate domov na Slovensko celé lietadlo spadlo. Zomrel on aj mnoho mojich priateľov, ktorých som do tohto kontingentu vybral. Je to pre mňa veľmi citlivá a osobná vec. 

Odvtedy zažívam istý pocit odovzdanosti. Pán Boh vás zavolá a vy s tým nič neurobíte. Strach, respektíve prirodzený rešpekt musí byť prirodzenou súčasťou vášho života. Ľudovo povedané, kto sa nebojí, pravdepodobne nebude psychicky zdravý.

Spomínate istú odovzdanosť. Zažili ste aj situáciu, v ktorej ste o sebe ľudsky zapochybovali?

Pochybujem o sebe každý deň. Dobrého človeka bez pochybností som ešte nestretol. To nie je o sebavedomí, ale o tom, že sa dokážem na seba pozrieť zboku, byť k sebe kritický. Každý deň mi napadne: mohol si to urobiť lepšie, na toto a toto si zabudol. 

Mnohokrát o sebe pochybujem v otázke správnosti svojho konania pri riešení rôznych medziľudských vzťahov, najmä vzťahov s podriadenými. Je to otvorený proces, človek sa stále má čo učiť.

Dnes ste šéfom armády v krajine, ktorá má v priamom susedstve vojnu. Čo je to za zodpovednosť? 

Veľa ľudí si predstavuje, že náčelník generálneho štábu má neobmedzené právomoci. Pravdou však je, že v byrokratickej realite nášho štátu má povinnosti pitbula, ale niekedy právomoci čivavy. Zodpovednosť čeliť reálnemu vojnovému konfliktu je v skutočnosti nesmierne náročná a zaväzujúca. To, čo ju mne osobne pomáha niesť, je vedomie, že ju nenesiem sám. 

Od štrnástich rokov ma učili práci v tíme. Toto robí zodpovednosti, ktoré mi aktuálne prináležia, o niečo jednoduchšími. Ľudia okolo mňa mi stále prinášajú inšpiráciu. To najcennejšie, čo ozbrojené sily majú, sú ľudia, ktorí v nich slúžia.

Kým sa obklopujete, aby bola nielen vaša pracovná, ale aj životná misia splniteľná?

Mám rád ľudí, ktorí sú úprimní. Ak človek nehovorí to, čo si myslí, komunikácia je neplodná. A tiež uznávam ľudí, ktorí majú schopnosť obetovať sa pre niečo vyššie, ako je ich aktuálny záujem, respektíve benefit. Neviem si predstaviť, že sa na konci života obzriem a budem rátať, koľko ráz som bol na exotickej dovolenke, aké špičkové autá som vyskúšal či koľko pomyselných chlapských zárezov mám na pažbe. Načo som ten život žil? Aby som bol v blahobyte? To mi nedáva zmysel. 

Preto aj vlastnosť, ktorú u ľudí vyhľadávam, je obetavosť. Tá celoživotná, ale i tá bežná, každodenná: obeta úsilia a obeta pohodlia.

Vravíte, že iba blahobyt na dobrý život nestačí. Odkiaľ pochádza toto nastavenie?

Mal som krásne detstvo. Všade, kam som sa pozrel, som videl ľudí pracovať pre širšiu rodinu i pre spoločnosť. Títo ľudia tu nechávali nejaký odkaz. Dedo pripravoval drevo na celú zimu ručnou pílkou. Celá rodina spoločne celý mesiac vlastnými rukami stavala maštaľ. Keď sa išlo na žatvu, bola to otročina. No človek neskôr videl ten obrovský úžitok. Aj svoj vlastný.

Prečo sú takéto skúsenosti dôležité?

Byť užitočným pre druhých je príjemné. Ak človek žije v rodine, kde ho nepotrebujú, môže tam byť šťastný? Mohol by som prísť domov, zavrieť za sebou dvere a pustiť si obrazovku. No ja tak neviem žiť. Potrebujem byť užitočný. Doma aj v práci. Ak sa tak necítim, pochybujem o sebe. Pochybujem, či ešte má význam tu byť a či sa nenájde niekto iný, kto by bol na mojom mieste užitočnejší. 

Pozícia náčelníka Generálneho štábu OS SR je v slovenskej armáde najvyššia. Ako si človek dokáže od nej a od moci, ktorá sa s ňou priamo spája, držať odstup?

Kladiete ťažké otázky. Ak nebudem šéfom slovenskej armády, budem užitočný pre svoju rodinu. Mám dobre vychované deti. Každý deň sa modlím, aby mi Pán Boh dal ešte nejaký čas podieľať sa aj na výchove vnúčeniec. Mám s nimi úžasný vzťah. Sú moje komando, po vojensky opakujú povely a dokonca ich aj poslúchajú. Zatiaľ ich to baví. (Smiech.) Čas s nimi si neskutočne užívam. 

No užitočný môžem byť aj inde. Ak mám prebytok z hospodárstva, môžem sa podeliť so susedkou, ktorá je bez muža. Ak je toto cieľom bytia, potom ho môžem napĺňať všade a nemusím lipnúť na tom, že som náčelník generálneho štábu. Ak je tu lepší a šikovnejší chalan, nech to robí. Ambíciu byť šéfom armády som nikdy nemal, dokonca ani ambíciu byť generálom. Veď s tým sú len ,ošemety‘, ako sa hovorí na kopaniciach. (Smiech.) 

Uvedomil som si, že keď raz budú okolo mňa blikať prístroje a príde ma prebaliť sestrička, chcem myslieť na to, čo po mne zostalo. 

Ako je možné, že ste netúžili po tejto pozícii? Je to prirodzene ďalší zo schodov hore v oblasti, v ktorej sa celý život pracovne pohybujete. 

Pamätám si, že keď som bol mladý, nebol som vzorným študentom. Bol som „nevycválaný“ a viezol som sa v každom ,prúšvihu‘. No potom prišli deti a problémy. V práci som dostal na starosť 120 mladých ľudí z rôznych sociálnych prostredí a etník. Zistil som, že potrebujem prevziať zodpovednosť a žiť pre niekoho. Uvedomil som si, že keď raz budú okolo mňa blikať prístroje a príde ma prebaliť sestrička, chcem myslieť na to, čo po mne zostalo. 

Ktoré obdobie vo svojom živote dosiaľ považujete za to najťažšie?

V rodine sme si prechádzali mnohými krízami. Potrebovali sme sa vyrovnať s tým, že naše druhorodené dieťa nie je zdravotne v poriadku a ako rodina budeme musieť zmeniť spôsob fungovania. Najskôr odišli starí rodičia, potom otec a tiež nemálo priateľov v armáde. Videl som veľa hrobov a oznamoval ťažké veci. Mám pocit, že celý môj život nebol jednoduchý, nedelím ho na ťažké a ľahké obdobia. Jednoducho, prichádzali výzvy a ja som sa im snažil čeliť. 

Môžem však povedať, že práve obdobie po nástupe do pozície náčelníka generálneho štábu bolo jedným z najťažších období v mojom živote. Prišli útoky na moje dobré meno a politikárčenie. Ľudia, s ktorými som sa v živote nestretol, si ma brali do úst a mňa to bolelo a šokovalo.

Niekedy je ľahšie odísť. Čo drží vás, aby ste zotrvali v situáciách, ktoré sú ťažké a vedia byť aj ponižujúce? 

Pre mňa je základom mať okolo seba ľudí, ktorým dôverujem a zároveň to nie sú pochlebovači. Vedia aj jasne nesúhlasiť. Som veľmi otvorený voči svojim podriadeným a púšťam ich do svojho života. Snažím sa vytvárať pozitívne prostredie, kde sa môžeme podeliť o žarty aj o trápenia.

Pomáha mi aj pobyt v prírode či fyzická práca. A tiež duševná samota. Tú nájdem aj v Božom chráme, hoci nás je tam aj stopäťdesiat. Priznám sa, že niekedy si doprajem vlastné stíšenie či zamyslenie nad sebou aj počas kázne. (Úsmev.)

Akým spôsobom je vo vašom živote prítomná viera? 

S Pánom Bohom máme komplikovaný vzťah. Keď som zistil, že budeme mať na zodpovednosť celoživotnú starostlivosť o syna, neustále som sa pýtal: „Prečo ja? Čo je toto za neporiadok a čo zlé som urobil, že som dostal takýto kríž?“ Otázku „Prečo?” som si kládol aj po strate blízkych. 

Postupne však prichádzam k poznaniu, že všetko, čo sa udialo, sa udiať malo. Čím som starší, tým viac zmyslu v tom vidím aj napriek tomu, že v danom momente sa to zdalo zlé. Ak by sa to nestalo, nežil by som svoj život tak, ako ho žijem. A možno by som nebol taký užitočný.

Z našich predošlých rozhovorov viem, že ste luterán. Bolo to tak odmalička?

Poznáte ten pocit, keď ste stratili niečo pre vás dôležité a zrazu to nájdete v najvhodnejšej chvíli? To, čo ste tam dlhý čas nechali len tak ležať, zrazu objavíte v správnej chvíli. A ono vám to pomôže. Podobne je to u mňa s vierou.

V detstve sme bývali asi šesť kilometrov od kostola, no nechodili sme doň každú nedeľu, pretože luteráni pracujú ešte aj v nedeľu doobeda. (Smiech.) Každý večer sme sa však s babičkou pomodlili. Potom prišla stredná a vysoká škola a do tridsiatky som žiadne duchovné otázky neriešil. Ani sobášený som nebol v kostole, hoci starý otec bol presbyter.

No neskôr prišlo s vekom isté hľadanie vysvetlení, ale aj ospravedlnení či zdôvodnení toho, čo robím. Či idem správnou cestou alebo nie. A vtedy som našiel tú pomyselnú zabudnutú vec v správny čas. Tak som sa vrátil k viere a ona mi priniesla to, čo som hľadal. 

Neviem, či dokážeme nájsť lepšie pravidlá, ako je Desatoro. 

Má toto vaše vnímanie presah aj do armády?

Snažím sa podporiť všetko, čo je dobré, vrátane duchovnej služby v armáde. Ak budeme neustále útočiť na vieru, všetko spochybňovať a ak nám nič nebude sväté, nebudeme uznávať ani štátne či iné autority. Čo bude potom stmeľovať spoločnosť? 

Občianske vlastenectvo musí na niečom stáť. Krajina, v ktorej žijeme, sa musí riadiť istými pravidlami, ktoré sú pre nás záväzné. A ja neviem, či dokážeme nájsť lepšie pravidlá, ako je Desatoro. 

Čo to presne znamená?

Viem, že existuje zápas medzi dobrom a zlom. A ja chcem byť na tej správnej strane. Viera je tiež barlou, o ktorú sa dokážem oprieť. Cítim sa istejší, keď môžem povedať: „Pane Bože, pomôž mi. Viem, že ťa otravujem už toľkýkrát, a fakt sa už polepším, no mohol by si, prosím, zariadiť, aby toto dopadlo dobre?“ (Úsmev.) Vo viere som našiel svoju oporu v tomto uponáhľanom svete. 

Niektoré veci vo svojom živote som neurobil dobre a ľuďom, ktorí tu už nie sú, som nevenoval dosť pozornosti. Chcem mať kanál, ktorým môžem tieto veci komunikovať. 

Čo by ste po sebe chceli zanechať ako generál?

Armádu, ktorá je odhodlaná viesť obrannú operáciu v prospech Slovenskej republiky. Vojakov, ktorí si budú uvedomovať, že takáto hrozba tu je, a nebudú natierať veci na ružovo. Budú rozumieť, že vykonávajú zamestnanie, ktoré ich raz môže požiadať o tú najväčšiu obetu: dať svoj život. Chcem, aby sa z protokolárnej armády stala armáda schopná boja. A aby tí, ktorí to nechápu, šli preč. 

Nato, aby vojaci mohli napĺňať toto poslanie, potrebujú vybavenie, výcvik a podporu verejnosti. Základnou podmienkou obrany je vôľa ľudí brániť štát. Ak sa toto nepodarí dosiahnuť, naša štátnosť bude zásadným spôsobom ohrozená. 

A čo by ste po sebe chceli zanechať ako človek?

Prial by som si, aby som mohol svojim najbližším ešte vynahradiť čas, o ktorý som ich ukrátil prácou generála. Aby sme spolu s manželkou dokázali svojim deťom pomôcť pri výchove troch vnúčeniec. Aby som tu nechal pekné hospodárstvo, na ktorom by niektoré z vnúčat mohlo pokračovať. A aby všetky tie stromy, ktoré som zasadil, dobre rodili. (Smiech.)