Štát bude mať čo robiť, aby vyplatil dvanásť dôchodkov

Ste predsedom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) – inštitúcie, ktorá nie je podriadená vláde, ale nemôže vládu ani obmedzovať, čo nesmie robiť. Ako to vnímam, je takým strážnym psom, ktorý zabreše, keď už to vláda preháňa a správa sa nezodpovedne. A je už na vláde, či si to zoberie k srdcu alebo to ignoruje, je to tak?

Presne tak, vláda má v demokracii legitímne právo a zodpovednosť robiť rozhodnutia. RRZ poskytuje občanom a voličom informácie, či rozhodnutia, ktoré vláda robí, umožnia udržať úroveň a objem verejných služieb pri súčasných daniach a odvodoch. Alebo sú to neudržateľné a teda populistické rozhodnutia, ktoré sa síce dajú chvíľu financovať, ale dlhodobo nebude možné ich občanom poskytovať, napriek tomu, že im to politici sľubovali.

Čo všetko má teda RRZ za úlohu?

Sme nezávislá inštitúcia zriadená ústavným zákonom. Našou hlavnou úlohou je sledovať vývoj verejných financií, či sú výdavky štátu dlhodobo kryté jeho príjmami. Zrozumiteľne povedané, analyzujeme či občania majú istotu, že štát im bude vedieť aj v budúcnosti poskytovať služby, na ktoré sú zvyknutí. Napríklad dôchodky, školstvo, zdravotníctvo, či budú na všetky prísľuby vlády v budúcnosti peniaze.

Alebo naopak, či hrozí tzv. grécky scenár, že si štát v určitom momente nebude môcť takéto služby dovoliť poskytovať, lebo bude výrazne rásť výška nášho dlhu, na ktorý si bude treba požičať na finančných trhoch. Ak sa to totiž nepodarí, doplatí na to občan tak, že štát kvôli nedostatku peňazí nebude vedieť naplniť svoje sľuby voči voličom, alebo im zoberie peniaze razantným zvýšením daní.

Pri tejto téme hovoríme o deficite verejných financií, teda keď štát minie viac, ako dostane. Ak bežní ľudia minú viac ako dostanú, musia si na to požičať. To robí aj štát, keď chce viac minúť, robí to však opakovane rok čo rok, už má požičaných zhruba 70 miliárd eur. Prečo je to problém, ak si štát požičiava stále viac a viac peňazí?

Pre investorov, ktorí štátu požičiavajú je dôležité, aby tieto peniaze dostali naspäť. Čiže chcú vidieť, že ten dlh bude štát vedieť dlhodobo zvládnuť. Ak dlh bude nekontrolovateľne rásť, v nejakom momente investori začnú strácať dôveru, že dostanú svoje peniaze naspäť.

Najprv len zvýšia úrok, to sa deje už teraz. Ešte vlani bola riziková prirážka na náš dlh skôr nižšia v rámci eurozóny. Už ju máme druhú až tretiu najvyššiu. Ak sa situácia bude ďalej zhoršovať, v istom momente už nebudú stačiť ani vyššie úroky a stratí sa ochota požičať nám každý rok toľko peňazí. To je ten grécky scenár, na ktorý by doplatili občania.

Preto je pre nás dôležitý dlhodobý pohľad, ktorý občanov informuje, či existuje riziko takéhoto nepríjemného prekvapenia niekedy v budúcnosti. A teda či všetky aktuálne prísľuby politikov sa budú môcť trvalo napĺňať alebo nie.

Môže sa reálne stať, že banky prestanú štátu požičiavať, ten nebude mať peniaze a prestane vyplácať dôchodky alebo platiť mzdy úradníkom, učiteľom, vyplácať detské prídavky, materské, sociálne dávky?

V prípade Grécka sme taký prípad zažili, čo sa stane, ak investori prestanú štátu požičiavať a financovať jeho deficit. Povedia stop – vám viac nepožičiame ani za vysoký úrok. Potom prídu pre občanov ťažké chvíle, deficit sa zrazu musí prudko znížiť na nulu. Znamená to okrem nárastu daní aj výrazné škrty vo výdavkoch a službách štátu. V Grécku sa to týkalo aj vyplácania dôchodkov, miezd, či sociálnych dávok.

Samozrejme, v eurozóne existujú podporné mechanizmy, ktoré aj v núdzi, keď sa na trhoch nedá požičiavať, umožnia mäkšie pristátie, že deficit nemusí ísť hneď na nulu. Ale aj tak vyžadujú výrazný pokles deficitu, čo znamená len rozfázovanie takýchto škrtov.

To sú tie neslávne známe úsporné programy, ktoré sa dohodnú s Európskou komisiou, prípadne s Európskou centrálnou bankou, a Medzinárodným menovým fondom. To sa nakoniec stalo aj v Grécku a znamenalo to zníženie dôchodkov a miezd o desiatky percent. Väčšinou na tieto výdavkové škrty najviac doplatia nižšie príjmoví občania, paradoxne práve tí, ktorých politici predtým lákajú populistickými opatreniami.

Dlh Slovenska je dnes už zhruba 70 miliárd eur a ročne Slovensko len na úrokoch pošle investorom viac ako jednu miliardu. Nie je to na takú malú krajinu priveľa?

Nie je kľúčové analyzovať absolútne čísla, vždy sa to porovnáva s veľkosťou ekonomiky, a teda nepriamo so sumou, koľko daní a odvodov daná krajina vie vybrať, aby splácala dlh, ktorý si vytvorila. Dlh sa porovnáva voči hrubému domácemu produktu. Najznámejšie maastrichtské kritérium maximálnej zdravej zadlženosti v eurozóne je 60% dlhu voči HDP.

Za minulý rok náš dlh bol 56% HDP a ak vláda nič neurobí, stúpne na 70% v roku 2028. Tam sa to však neskončí, bez konsolidačných opatrení dlh začne neskôr nekontrolovateľne rásť. Bude na to vplývať aj zhoršujúca sa demografia. Ak celé tie roky vlády nebudú zlepšovať zdravie verejných financií, možno po roku 2031 už hrozí spomínaný scenár straty dôvery.

Máme teda garantovaný čas až dovtedy?

Nie, je to len modelový príklad, aké sú dlhodobé trendy. Medzitým však môže prísť nejaká kríza, ktorá vyvolá napätie na finančných trhoch. Vtedy môže problém s prefinancovaním štátneho dlhu prísť aj skôr. Videli sme to pri prepuknutí pandémie v roku 2020, že štát mal na chvíľu problém požičať si peniaze, hoci náš dlh bol pod 50% HDP.

Situáciu však vtedy zachránila ECB a nemalo to pre nás vážne dôsledky. Okrem tých, že sme si uvedomili, aké veľmi dôležité je pre štát mať dostatočne veľkú hotovostnú rezervu. Náš modelový príklad len ukazuje, čo sa stane ak vlády po celé tie roky nezlepšia verejné financie.

Vieme analyticky hodnoverne preukázať, že pasivita je neudržateľná, verejné financie treba aktívne ozdravovať. Inak bude budúcnosť negatívna a smerovali by sme k tomu, že Slovensko stratí dôveru finančných trhov. Je to dúfam pesimistický pohľad, pretože tu budeme mať aj nové európske pravidlá.

Radíte teda štátu, že dlh treba stabilizovať, treba šetriť… čo mu radíte, kde ušetriť?

Dôsledne rešpektujeme, že vláda má politickú legitimitu na robenie rozhodnutí, my sa snažíme iba rozblikať kontrolky, ukázať aká je situácia, že sú potrebné opatrenia. Už dlhšie silno kričíme, že ozdravovanie je potrebné, pretože aj krízy situáciu vo verejných financiách zhoršili.

Sme vo vysokom riziku, čo sa týka dlhodobej udržateľnosti. A aj tohoročný pokrízový rozpočet situáciu bohužiaľ nezlepšuje. Preto prichádza krik z našej strany, že pasivita je do budúcnosti neprijateľná a treba robiť aktívne opatrenia.

Pokiaľ ide o spôsob, ako ozdravovať verejné financie, prinášame len informácie, aká je najlepšia medzinárodná prax. Vychádza z minulosti, z príkladu iných krajín, aký typ ozdravenia bol úspešný a dlhodobo udržateľný.

Prečítajte si: Druhý pilier nie je len sporenie do prasiatka

Väčšinou to bol mix – menej ako polovica na strane príjmov a o niečo viac na strane výdavkov. Na výdavkovej strane sa odporúča skôr znižovať spotrebu štátu a naopak nešetriť na verejných investíciách.

Na strane príjmov pokladáme za lepšie sústrediť sa na zvýšenie príjmov, ktoré nebudú výrazne znižovať dlhodobý rast. Jednoducho, radšej zdaniť majetok a spotrebu, prípadne škodlivé aktivity, napríklad ekologické dane alebo diskutovaná daň z cukru a tabaku.

Radíme nezvyšovať tak dane z aktivity ako daň z príjmu alebo odvody, ktorá je prirodzene dôležitá pre motiváciu pracovať a podnikať a to spôsobuje rast ekonomiky. Ale finálne rozhodnutia robí samozrejme vláda a tá je aj za ne zodpovedná.

Čo teraz konkrétne odporúčate vláde, na čom ušetriť?

My neodporúčame konkrétne opatrenia, napríklad aké majú byť sadzby daní, alebo aké výdavky zastaviť. To už je doména vlády, ktorej by sa to prirodzene nepáčilo. Vláda by však mala čo najviac používať analýzy Útvaru hodnoty za peniaze na Ministerstve financií. Ten navrhuje na základe čísel jednotlivé opatrenia, koľko sa dá ušetriť napríklad na mzdách vo verejnej správe, zmenou procesov pri výstavbe infraštruktúry, liekovou politikou a podobne.

V tomto roku sa napríklad zvyšovali dane a odvody, ktoré najlepšia medzinárodná prax neodporúča, napríklad zdravotné odvody, zdaňovanie bánk, zníženie odvodu do 2. piliera. Naopak, diskutované opatrenia na budúci rok sú zatiaľ oveľa viac v súlade s odporúčaniami  – zdaniť cukor, tabak a riešiť prezamestnanosť vo verejnom sektore.

Siahla teda vláda po efektívnych a udržateľných opatreniach?

V tomto roku sa zvyšovali skôr také príjmy štátu, ktoré môžu ekonomike viac škodiť. Neznamenajú ani trvalé zlepšenie verejných financií. Naproti tomu sa naopak trvalo zvýšili výdavky ako napríklad zdvojnásobenie 13. dôchodku.

Takže z nášho hľadiska zatiaľ v tomto roku dochádza k ďalšiemu zhoršovaniu dlhodobého zdravia verejných financií, hoci už žijeme v pokrízovom období a teda je za to zodpovedná vláda.

Pokiaľ ide o opatrenia na rok 2025, zatiaľ ich bolo zverejnených málo. Tie zverejnené sú naopak oveľa lepšie zosúladené s dobrou medzinárodnou praxou.

Objavili sa tento rok aj ďalšie opatrenia, napríklad zavedenie paušálnej dane pre právnické osoby a zvýšenie daní z nehnuteľností mestami a obcami. Idú správnym smerom?

Dane z nehnuteľností áno, je to majetková daň a toto zdaňovanie máme v medzinárodnom porovnaní veľmi nízke, iba štvrtinu priemeru OECD. To je typ dane, ktorý má menej negatívny dopad na budúci ekonomický rast.

Paušálna daň síce mierne zvyšuje objem vyzbieraných daní, ide však skôr o to, že štátu sa nedarí motivovať menšie podniky reálne vykazovať a platiť dane.

Prečítajte si: Ťažké časy ekonomiky v marci, klesá priemysel aj stavebníctvo

V minulosti sa veľa diskutovalo o potrebe rodinnej politiky. Ficova vláda od nej celkom ustúpila, necháva dobehnúť čo bolo zavedené, ale pomerne otvorene hovorí, že v nej nechce pokračovať. Aký má rodinná politika zmysel, ako sa pozeráte na opatrenia zavedené Hegerovou vládou a na to, ako sa to v budúcnosti zmení počas tejto vlády?

Je to čiastočne politická otázka, ktorým smerom vynakladať verejné financie, či ich smerovať k rodinám s deťmi alebo viac k dôchodcom. Na to je legitímna vláda, aby o tom rozhodla.

Čo sa týka výdavkov na rodinnú politiku, v pandemickom čase keď boli prijaté, verejné financie neboli v dobrom stave. Jednak kvôli zlému stavu pred prepuknutím pandémie, jednak kvôli vplyvu tejto krízy. Napriek tomu sa výdavky nastavili plošne a na oveľa vyššej úrovni ako v minulosti.

Zodpovednejšie by to bolo vtedy, ak by sa 200 eur na dieťa podporilo ušetrením výdavkov niekde inde a Slovensko si na to nemuselo požičať. Navyše, ak to mala byť reakcia na krízu, tam sa viac odporúča cielená a nie plošná pomoc. Hoci by to znamenalo zmenu dovtedajšej dlhodobej politiky plošných detských prídavkov a daňového bonusu.

Program stability, ktorý zverejnila terajšia vláda plánuje nechať expirovať zvýšený daňový bonus na deti, ktorý Hegerova vláda zaviedla. Čiže v budúcom roku na tom štát ušetrí, ale celkový stav verejných financií sa výrazne nezlepší, lebo vláda plošne zvýšila výdavky na dôchodky.

Prečítajte si: Na Slovensku ľudí ubúda, pôrodnosť ďalej padá

Áno, to je zjavne jej priorita…

Opäť to však bolo urobené plošne. A pritom dôchodkový systém, ako je teraz nastavený, je neudržateľný. Žiada si príliš veľa zdrojov, ktoré v budúcnosti nebude dostávať kvôli demografickému vývoju. Vláda si môže presadiť aj plošné sociálne opatrenia, ak má na to silný názor.

My len upozorňujeme, že v súčasnosti si Slovensko jednoducho nemôže dovoliť veľké plošné výdavky bez toho, aby došlo k výraznejšiemu osekaniu niekde inde. Ale k osekaniu, ktoré je udržateľné, inak musí vláda trvalo zvyšovať príjmy.

Čo to znamená udržateľné osekanie vysvetlím na príklade miezd vo verejnej sfére. Ak ich len zmrazíme, máme skúsenosť, že rast miezd to dobehne neskôr. Je to dočasné šetrenie na dva roky, ale potom mzdy väčšinou pred voľbami rastú oveľa rýchlejšie. Udržateľné šetrenie by bolo zefektívniť zamestnanosť vo verejnej sfére odstránením duplicít a neefektívnych úloh.

Čo prinesie z hľadiska udržateľnosti demografického vývoja a dôchodkového systému to, že vláda presunula podporu od rodín s deťmi na dôchodcov?

Dlhodobá udržateľnosť sa nezlepšila. Aj keď sa opravili predčasné dôchodky, bude tu na najbližšie roky tlak 13. dôchodkov na rozpočet. A najmä pre novú vládu od roku 2028, keď sa výrazne znížia novo zavedené príjmy. Napríklad zvýšenie odvodov má trvať len do roku 2027, banková daň vtedy tiež výrazne poklesne.

Skúsenosť zo zahraničia je skôr taká, že nie je efektívne robiť plošné dotácie na deti len preto, aby sa zlepšovala demografia. Efekt nie je taký citeľný, aby to v budúcnosti ušetrilo verejné výdavky. Čiže je to skôr hodnotové opatrenie, ako efektívna investícia do zlepšenia demografie.

Lacnejší spôsob ako zlepšovať demografiu je skôr zabezpečiť dostupnosť kvalitných škôl a škôlok, či pomoc s tým, aby pracovno-rodinný život menej trpel narodením a výchovou detí, ako napríklad dostupnosť čiastkových úväzkov rodiča.

Každá vláda však má nárok na to presadzovať, čo uznáva za dôležité. Naša práca je dať to do reálneho  svetla a ukázať, či sa zároveň vytvárajú zdroje, aby táto politika bola udržateľná aj nasledujúcich 50 rokov. Aby to nebolo len populistické opatrenie, ktoré sa musí po čase zrušiť.

Sú 13. dôchodky také populistické opatrenie?

Nie je úplne zrejmé, čo nimi vláda chcela riešiť. Podľa štatistického úradu chudobou viac trpia rodiny s deťmi ako dôchodcovia. Zároveň len v lete minulého roku bola schválená polmiliardová mimoriadna valorizácia dôchodkov.

Na rozdiel od veľkej časti platov zamestnancov dôchodky už plne dobehli inflačný šok z minulosti. Zároveň predchádzajúci 13. dôchodok bol zameraný najmä na nízkopríjmových dôchodcov, tento nový je naopak plošný.

Pre nás je dôležitý kontext, že demografický vývoj automaticky prináša veľké ohrozenie finančnej stability celého dôchodkového systému. Štát bude mať čo robiť, aby v budúcnosti dokázal vyplácať aspoň dvanásť dôchodkov. Navyše v tomto roku štát výrazne zvýšil príjmy, ale nie trvalo, iba do roku 2028.

Vláda si môže povedať, ktorú skupinu chce preferovať, len je dôležité, aby na to financovanie trvalo našla peniaze, aby to bolo dlhodobo udržateľné. Nie len na niekoľko rokov a potom to nechať ako finančnú mínu pre budúcu vládu. Pretože zníženie prísľubov budú občania vždy vnímať ako bolestivé.

Ako sa pozeráte na pomoc s cenami energií? Prudko sa zvýšila vlani, štát to stálo miliardy, Ficova vláda v tom prekvapivo pokračuje?

Medzinárodné odporúčanie pri problémoch s cenami energií bolo poskytnúť ekonomike a občanom dočasnú, čo najviac cielenú energetickú pomoc. Niektoré krajiny to museli riešiť už v roku 2022, u nás našťastie ceny vtedy boli zafixované na nízkej úrovni a museli sme to riešiť až v roku 2023.

Dočasná pomoc znamená, že ľuďom bolo treba prispieť na nejaký čas na ceny energií, aby nezažili výrazný cenový šok. Malo to však byť čo najviac zacielené na ohrozené domácnosti, kde by ten nárast bol bolestivý. Nie tak plošne, ako sa to zaviedlo. A zároveň nájsť na to aspoň čiastočne peniaze zavedením dočasnej dane z nadmerných ziskov. To sa podarilo a to sme aj my privítali.

Ak teda vláda v roku 2023 nebola pripravená zacieliť túto pomoc s cenami plynu a tepla z dôvodu chýbajúcich dát, o rok neskôr to už vyzerá viac na výhovorku ako seriózny argument. Európska komisia neodporúčala pokračovať ďalej s plošnou energopomocou aj v roku 2024, je to aj veľký nápor na financie daňových poplatníkov, keďže to dotuje štát. Čiže pomoc v minulom roku možno akceptovať, oveľa negatívnejšie sa vníma rovnako plošná pomoc aj v roku 2024.

Foto: Dominik Sepp

Prečítajte si: Politici sú chamtiví, láka ich siahnuť na peniaze, ktoré si ľudia našetria