Sylvinka a prítomnosť

Nastúpila som do vlaku a hľadala som si miesto na sedenie. Vagón bol poloprázdny, mohla som sa rozhodnúť pre akékoľvek miesto. Môj pohľad však zaujala milá dvojica: malé dievčatko sedelo vedľa starého otca a dôverne mu stískalo dlaň. Hneď som vedela, že miesto oproti nim čaká len na mňa. Vždy sa oplatí priblížiť sa k svetu detí, dať sa vtiahnuť do ich priezračnosti a radosti.

Usadila som sa a usmiala na modrooké plavovlasé dievčatko, ktoré si ma smelo premeriavalo. „Dobrý deň,“ pozdravila som sa staršiemu pánovi a šibalke, ktorej v očiach planuli ohníčky. „Dobrý deň,“ odzdravili sa mi takmer jednohlasne. Potešilo ma, že sme všetci boli naladení na priateľskú nôtu. „Ja som Katka a ty sa ako voláš?“ pokračovala som. „Sylvinka,“ nežne sa priznala moja nová kamarátka, „a aj ja mám v škôlke kamarátku Katku.“

Deti nepotrebujú veci komplikovať, vidia najmä to, čo je v popredí.

Chvíľu som sa odmlčala, čakala som, či bude mať dievčatko záujem pokračovať v rozhovore. Ako som predpokladala, dlho ticho nevydržalo a zvedavo sa ma opýtalo: „Kam ideš?“ A hneď sme o sebe vedeli viac. Na rade boli témy o psíkoch, návšteve u starých rodičov, o hríbikoch, ktoré po daždi rastú v lese a čakajú na hubárov alebo ježkov. Na chvíľu som zabudla na všetky problémy, únavu, povinnosti a plány. Môj svet sa zúžil na vzťah s trojročným dievčatkom, ktoré ma poctilo svojím záujmom.

Sylvinka bola sebaistá a spokojná. Svojho starého otca mala veľmi rada, nedalo sa to nevidieť, no ešte viac sa, prirodzene, tešila na mamu, s ktorou sa mala po víkende u starých rodičov opäť stretnúť.

Blížili sme sa k tunelu a starý otec vnučku pripravil na to, že o chvíľu nastane vonku úplná tma. Pobavili ma nekonečné Sylvinkine „prečo“ a nadšenie, s akým obyčajnú tmu očakávala. Náhle vlak vbehol do tunelu a scéna za oknami sa zmenila. „Prečo ešte nie je tma?“ pýtalo sa netrpezlivo dievčatko. Starý otec sa naň prekvapene zadíval: „Opri sa čelom o sklo a lepšie sa prizri.“ Sylvinka si oboma rúčkami vytvorila pri očkách klapky, aby dobre videla, a uprene hľadela von z okna. Bol na ňu milý pohľad, ktorý vyvolal úsmev na tvárach viacerých cestujúcich. „Ale veď tam nie je tma, tam som len ja!“ zvolala nadšene. Keďže sa vo vlaku svietilo, Sylvinkina tvár i celý vagón sa na tmavom pozadí odrážali v okne.

Čistý pohľad detí im dovoľuje pozerať sa a vidieť, vnímať život tu a teraz.

V tej chvíli bola vec vyriešená a moja malá spoločníčka sa mohla spokojne venovať ďalším novým objavom. Zrazu som si uvedomila, že aj ja som dostala odpoveď na svoje trápenie, ktoré som ukrývala vo svojom vnútri a v ktorom som sa čoraz viac zamotávala. Deti nepotrebujú veci komplikovať, vidia najmä to, čo je v popredí. Ich čistý pohľad im dovoľuje pozerať sa a vidieť, vnímať život tu a teraz.

Štebotavé dievčatko so starým otcom sa na nasledujúcej zastávke chystali vystúpiť. Na znak nášho kamarátstva mi zverili cestovné lístky, ktoré som mala odovzdať revízorovi. Sylvinka sa muža v modrej rovnošate, ktorý by jej opečiatkoval detský lístok, nedočkala, no o to viac som si vážila, že mi prejavila dôveru. A hoci sme sa poznali len veľmi krátko, zostalo medzi nami isté puto – radostné a priezračné, presne také, aké vedia vytvoriť len deti.