To je sila, tieto dni!

Na napísanie článku raz za 14 dní stačí chodiť s otvorenými očami. Málokedy nám do nich udrie niečo také výrazné, že sa dá len o tom napísať jedna A4-ka. Pri chôdzi s otvorenými očami sa však do nich môže dostať iný silný podnet, a to slzotvorný plyn. O tom však možno inokedy. 

Na napísanie dvojtýždňovej správy o stave svojho okolia radšej zbieram malé vnemy, malé zážitky. Ak sa vrátim k plánovaniu spomínanému vyššie, na zber týchto podnetov zvyknem využívať len jeden plán – správny výber miesta. Aby som to dostatočne zamotal, musím zároveň dodať, že niekedy si to miesto vyberá mňa. Ako uplynulý víkend.

V sobotu som šiel behať do Karpát, čo mi prišlo ako super nápad, lebo tam nie sú ľudia, keďže sa tam nič nepredáva ani nerozdáva. Zažil som tam mimoriadne pekné stavy únavy a vyčerpania, ktoré sa však po nejakom čase preklopia do ďalšieho stavu, keď človek len beží a s prírodou splynie viac na živočíšnej ako na ľudskej úrovni. Tento stav sa dá tiež zažiť na štadióne či na pochodoch niektorých strán, ale zatiaľ čo u mňa predstavoval vedľajší účinok, tam je to primárny cieľ.

Keďže som si pri behaní po kopcoch dostatočne oddýchol od ľudí a zároveň tam nemôžem bývať, keďže tam nemám posteľ ani záchod, vrátil som sa na byt, do mesta a nakoniec aj do klubu, aby mi nebolo málo – a mal sa komu o svojom behaní pochváliť. V sobotu večer tam hrali akísi mladí, noví reperi. Keď neviete, čo je rep, opýtajte sa svojich detí, čo počúvajú. Rady vám vysvetlia. Ale veď to určite poznáte aj tak – svojho času repoval už Meky Žbirka a nedávno to skúšal aj Štefan Harabin. Tomu však potom spadol dom, tak to musel nechať. 

Rep bol kedysi zvukom výklenkov a garáží, dnes je to hlavný prúd. Ak ostaneme pri dopravnej analógii, predtým bol tento štýl hudby okreska, dnes je to diaľnica D1. Prekvapivé bolo, že tí mladí reperi hrali dobre, naozaj. Jedna vec ma však prekvapila ešte viac. Z gest, prejavu, ale aj slov bolo vidieť, ako si veria. Ako si táto generácia verí. Svet teraz patrí im.

Netrúfam si povedať, či naozaj prerazia do „veľkého sveta“ hudby. No nielen hudobne, ale aj hlavami vyzerali byť nastavení na výhru. Žiada sa dodať, že by bolo dobré byť nastavení aj na prehru; ale presne tento pribrzdený postoj mám ja, a kde som!

Títo mladí reperi tak nevyzerali. Oni nehovorili, oni oznamovali. Bolo to zvláštne osviežujúce, vidieť väčšinu ľudí s takým nastavením. „Väčšina“ píšem preto, lebo okrem mňa som tam zaregistroval asi dvoch pánov, ktorí tam zjavne nepatrili. Neboli to SBS-kári, tí tam zväčša patria. Po krátkom rozhovore som pochopil, že sú to otcovia niektorých z vystupujúcich. To ma prekvapilo najviac. Neviem, či prišli viac podporiť alebo viac dávať pozor, ale to som ani nechcel vedieť. V tom momente bolo pekné, že asi tak oboje. 

V nasledujúci deň, v nedeľu, som šiel do kostola. Keď som počúval čítania, pousmial som sa, lebo rečou dnešnej generácie, ktorej som sa predošlý večer napočúval celkom dosť, by sa Biblia dala definovať ako bráško, hrubá kniha plná motivačných citátov. A čítal z nej kňaz, ktorého dosť neuznávam; ale tomu to asi bolo jedno, keďže o tom nevedel a aj keby vedel, tak by mu to bolo jedno dvojnásobne. A potom som si povedal, že je odo mňa dosť chabé súdiť ho, lebo čo uznávam, je tam stáť a dostať od neho v istom spôsobe „servis“, a nie jeho sympatie. Ani predavač v obchode nemusí byť môj najlepší kamoš a predsa mi zvykne predať, čo potrebujem.

A potom šiel na prijímanie premiér a ja som na chvíľu mal pocit, že svet je v rovnováhe, keďže na prijímanie ide premiér a na prijímanie chodia dobrí ľudia. A zase som sa musel prebrať, lebo jednak to nie je vždy tak a navyše tu je môj postoj opačný. Jeho mám rád, ale jeho politiku nie. A tu sa za to ani nemusím hanbiť, lebo politika je tak trochu aj o kreativite a tie zákony a vyhlášky, a vôbec riadiť krajinu – to vám nenapíše reťazec ani múdra kniha, to musí robiť človek so svojou hlavou. A svojimi kolegami.

A tak som si stál vzadu a podopieral ten chrám svojím telom – to bolo moje dielo. V porovnaní s riadením krajiny, repovaním pre 200 ľudí a slúžením omše pre podobný počet dosť málo. Ale keďže ja som spravil za víkend celé kolečko športových, kultúrnych, spoločenských aj duchovných aktivít, bolo mi to tak akosi jedno. Iba som sa opäť nad sebou pousmial, koľko na prvý pohľad protichodných aktivít sa dá za jeden víkend stihnúť. Z môjho pohľadu nemôžu byť protichodné, ale to vravím ja. A ak sa ma spýtate na argument prečo, odpoviem, že mám aspoň o čom písať.

A o tom slzotvornom plyne nabudúce.