Tomáš Akvinský, muž dialógu

Áno, znovu je koniec januára. Áno, znovu to znamená spomínať na svätého Tomáša Akvinského a jeho obrovský dar pre kresťanov vo forme jeho objemného diela.

Minulý rok som písal o schopnosti tohto „anjelského doktora“ čerpať z iných myšlienkových tradícií tak, aby bola zachovaná ortodoxia kresťanskej viery. Písal som o tom, že keď chceme byť naozaj poctivými nasledovníkmi sv. Tomáša, nestačí vnímať tomizmus ako systém hotových odpovedí pripravených na aplikáciu, ale musíme vedieť dynamicky reagovať na otázky našej doby.

Dotkol som sa aj toho, že Akvinský môže byť svojím prístupom učiteľom dialógu. V dnešnej úvahe by som sa chcel venovať špecificky tejto vlastnosti Akvinského diela.

Nútený premýšľať

Dovoľte mi začať osobnou skúsenosťou. Keď som bol prvák na katedre filozofie (rozumej nie tak dávno), veľmi som sa bál toho, že sa, akokoľvek vtipne to bude znieť, myšlienkovo pokazím. 

Mal som matné tušenie, že vo filozofii existuje množstvo myšlienkových prúdov, a keďže prvý rok na univerzite pre mňa zároveň znamenal prvý rok mimo katolíckeho školstva, už som nemohol rátať s tým, že to, čo mi učitelia predostrú, budem apriórne považovať za pravdivé a hodnotné.

Rýchlo sa ukázalo, že je to pravda. Keď moja intuícia odmietla závery starogréckych sofistov či atomistov, musel som prísť na to, prečo s nimi automaticky nesúhlasím. Inými slovami, musel som sa naučiť premýšľať.

To však človek nedokáže, ak argumenty týchto oponentov skreslí tak, aby sa ľahšie vyvrátili. Niekedy sa tento úskok zvykne označovať ako mlátenie slameného panáka. Ak sa chceme naozaj dopracovať k pravde, musíme argument protistrany hĺbkovo pochopiť a potom zistiť, či a prečo sa nezhoduje so skutočnosťou.

(Mimochodom, teraz už trochu skočím v čase, ale presne toto je dôvod, prečo argumenty biológa Richarda Dawkinsa, známeho svojím horlivým bojom proti teizmu, už odmietajú aj súčasní ateistickí myslitelia. Uvedomujú si, že napríklad Dawkinsovo zhrnutie Akvinského argumentov je čistý slamený panák.)

A práve Akvinský nám v tomto môže byť obrovským vzorom.

Stavba oceľového muža

Anjelský doktor nie je k druhej strane iba zhovievavý. Dá sa povedať, že mnohokrát bol najlepším obhajcom stanoviska protistrany, dokonca lepším ako jeho pôvodný autor. 

Akvinský dával argumentom svojich oponentov jasnú logickú štruktúru a mnohokrát ich vylepšoval. (Pozrite sa napríklad na jeho precíznu argumentáciu vo veci vzťahu dobra a zla.)

Ak je opis argumentu protistrany v jeho oslabenej podobe slameným panákom, tak to, čo robil Akvinský, sa dá označiť za „steel manning“ – vytváranie oceľového muža.

Už asi ani netreba dodávať, že z toho automaticky vyplýva absencia akýchkoľvek osobných útokov. Akvinský písal neosobne. Ak sa domnieval, že autor napádaného stanoviska ešte žije, nemenoval ho.

Ako krásne napísal už zosnulý americký stĺpčekár Joseph Sobran, „myslenie je dosť komplikované aj bez toho, aby ho ešte viac komplikovali osobnosti – dokonca aj vlastná osobnosť“. Akvinský sa toho v hone za pravdou vždy držal.

Anjelského doktora vždy zaujímalo, čo všetko by sa dalo povedať v prospech protistrany. Bez dobrých otázok a výziev sa nikdy nedopracujeme bližšie k pravde, prípadne zostaneme lenivo stáť v sklade instantných odpovedí.

Ak budeme poctivými žiakmi Tomáša Akvinského, nehrozí nám to.