Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Bol to študent telnatý, skúpy na slovo a pomalý v reči. Človek nepotrebuje veľa predstavivosti na to, aby si domyslel, prečo ho jeho spolužiaci začali prezývať „hlúpy vôl“.
O čosi menej povrchne sa na tohto študenta pozeral jeho učiteľ Albert Veľký, ktorý za fasádou mlčanlivosti vycítil hĺbku a slávne poznamenal: „Nazývate tohto muža hlúpym volom, ale keď raz zabučí, bude to počuť celý svet.“
Týmto študentom nebol nikto iný ako sv. Tomáš Akvinský, zrejme najvýznamnejší teológ a filozof západnej katolíckej tradície, ktorého 750. výročie úmrtia sme si pripomínali minulý štvrtok. Vyše sedem storočí, ktoré už uplynuli od odchodu Anjelského doktora, dali prorockým slovám jeho učiteľa za pravdu.
Spôsob Tomášovho uvažovania, akademicky nazývaný tomizmus, sa stal de facto prevládajúcim modelom cirkevného teologického myslenia. To však nie je všetko, z jeho diela čerpajú zástupy filozofov z rozličných škôl.
Pri existencii konceptov ako neoscholastika, neotomizmus, existencialistický tomizmus, analytický tomizmus, postmoderný tomizmus a tak ďalej nie je ťažké súhlasiť s ťažkou váhou filozofie 20. storočia, Alasdairom MacIntyreom, keď sa pýta, či na svete náhodou už nie je „príliš veľa tomistov“.
Tomášove spisy dodnes učencov fascinujú nielen svojou prenikavou metódou, ale aj rozsahom. Jeho kompletné dielo presahuje osem miliónov slov, čo je osemkrát viac ako u Aristotela. Keď raz profesor filozofie a publicista R. J. Snell vyhlásil, že Tomáš napísal viac pravdivých myšlienok ako ktokoľvek iný, musel vzápätí so smiechom dodať, že Tomáš napísal viac myšlienok ako ktokoľvek iný.
A jeho hlbokú poéziu, ktorá dodnes prežíva v katolíckych chrámoch, napríklad hymnus Sacris solemniis, známejší pod jeho úvodnými slovami Panis angelicus, snáď ani netreba pripomínať.
Ak nebudeme s termínom tomizmus stotožňovať učenie samotného Tomáša, ale až jeho nasledovníkov, trochu zjednodušene sa dá povedať, že táto škola minulý týždeň oslávila 750. narodeniny.
Ešte pred tým, ako sa pustíme do torty so 750 sviečkami, ktorá je položená na stole, z ktorého je bájne vyzeraný polkruh, musíme sa seba samých opýtať: Je vôbec čo oslavovať? Má nám 750-ročný myšlienkový systém v súčasnom období vôbec ešte čo ponúknuť?
Je oheň, ktorým dané sviečky horia, živým ohňom Ducha Svätého, ktorý zostúpil na apoštolov na Turíce, alebo iba spomienkovým ohňom smútočných sviec pripomínajúcich si starý systém, ktorý nám síce dobre poslúžil, ale už je prekonaný?
Spolu s už spomínaným R. J. Snellom sa domnievam, že tomizmus má aj v dnešných časoch čo ponúknuť a jeho oheň dokáže naplniť známu výzvu sv. Ignáca z Loyoly: „Ite, inflammate omnia“, teda „choďte zapáliť svet“.
Kľúčovým je však to, ako tento systém uchopíme.
Ako upozorňuje Snell, nefungovalo by to, keby sme tomizmus pochopili ako hotový systém už pripravených odpovedí. Takáto pseudotomistická argumentácia by mohla vyzerať tak, že keď sa stretnem s nejakým problémom, tak si prečítam príslušnú pasáž v Summe (pre účely tohto argumentu je irelevantné v ktorej) a spamäti tento problém vyriešim v pomere jedna k jednej voči Tomášovi.
Takýto prístup by však, zdôrazňuje Snell, zabúdal na Tomášovu odvahu. Vo svojej dobe sa nebál inšpirácie zo strany pohanských mysliteľov, akými boli stoici či (najmä) Aristoteles, alebo moslimských komentátorov. Z ich učenia vybral tie časti, ktoré boli kompatibilné s kresťanským učením, a umne ich využil.
Neinterpretujme to ako relativizovanie kresťanskej viery. Akvinský presne vedel, v čo verí, vo svojich dielach sa niekedy dokonca nebál ísť do priamej polemiky s opačnými názormi.
Napriek tomu si však nezamieňal tradíciu s fundamentalizmom, ako sa to niekedy stáva nám. Keď dostatočne verím pravdivosti svojej tradície, nemusím sa báť zapojiť do nej aj relevantné časti „vonkajších“ zdrojov. Prehnaná úzkostlivosť v tejto veci by poukazovala skôr na nedôveru vo vlastné presvedčenie.
Peter Kreeft, ďalší súčasný katolícky filozof a apologéta, povedal, že svet väčšmi potrebuje malých Tomášov ako veľkých tomistov. Byť nasledovníkom Tomáša znamená skôr aktívne sa zapájať do súčasných polemík a problémov ako vedieť doslovne citovať spisy Anjelského doktora.
„Byť tomistom si vyžaduje poznať Tomáša, ale byť dobrým tomistom, malým Tomášom, znamená byť ako Tomáš radostne zorientovaný v otázkach a problémoch našej súčasnosti,“ píše Snell, mimochodom, Kreeftov žiak.
Dovoľte mi sa teraz presunúť od predmetu poznania, o ktorom nám Tomáš povedal, že sa pri jeho hľadaní nemusíme fundamentalisticky obmedzovať na už existujúce otázky a odpovede, presunúť k nášmu prístupu k partnerovi v dialógu.
To, že sa Akvinský nebál ísť vo svojej dobe do priamej polemiky, už bolo spomenuté. Hodí sa však dodať pozorovanie českého profesora Tomáša Machulu, ktorý upozorňuje na to, že Tomáš niekedy svojho oponenta menuje priamo, inokedy nie. Čím to je? Aký kľúč si pri tomto rozhodovaní zvolil?
Starostlivý výskum odhalil, že Tomáš svojho oponenta nemenoval priamo v prípade, že tento človek ešte žil. Keď už bol po smrti, respektíve išlo o v tej dobe klasické dielo, nebál sa toho, v prípade žijúceho oponenta však podmet „odpálkoval“ frázami ako „zvykne sa hovoriť“ alebo „niektorí tvrdia“.
Rozhodne nešlo o zbabelosť, predstava polemiky s Tomášom Akvinským je predsa niečo, pri čom sa filozofi s krikom budia zo sna. V kontexte Tomášovho diela je pravdepodobné, že takto postupoval kvôli tomu, aby hľadanie pravdy nebolo zatienené osobnými spormi.
Tomáš nám pri budovaní kultúry dialógu vie pomôcť ešte jednou radou, ktorú majstrovsky vo svojom životopise daného svätca sformuloval G. K. Chesterton: „S človekom sa buď nesmieme hádať vôbec, alebo sa musíme hádať na jeho, a nie na našej pôde.“
Bolo by chybou očakávať, že náš oponent (či skôr partner?) prijme hneď spočiatku všetky naše východiská. Tomáš, aj keď s trochu odlišným úmyslom, na začiatku Summy proti pohanom vymenováva stupne zhody s inými svetonázormi: heretici uznávajú Bibliu, židia uznávajú Starý zákon, ale takí pohania neuznávajú nič, iba prirodzený rozum!
Takého pohana by veľmi neoslovilo, keby sme v debatách s ním začali argumentovať citovaním svätého Pavla. To je poučenie, ktoré je mimoriadne nadčasové.
Z argumentačnej úrovne sa táto Chestertonova rada prelieva aj do osobnej roviny. Tomáš bol napriek občasnému nesúhlasu priateľom s Bonaventúrom a Chesterton, hlboko veriaci katolík, je známy svojím priateľstvom s ateistom a držiteľom Nobelovej ceny Georgeom Bernardom Shawom.
Skutočne tomistický prístup k oponentovi by sa teda dal zhrnúť nasledovne: je potrebné vážiť si pravdu, ktorú spoločným dialógom dosiahneme, viac ako osobnú prestíž prameniacu z výhry v polemike a pri dialógu sa netreba báť ocitnutia sa na „cudzom území“. Ak je naše presvedčenie dostatočne kvalitné, prežije to.
Tomáš Akvinský je teda nadčasovo inšpiratívny nielen svojím dielom a myšlienkami, ale aj samotným spôsobom, akým ho tvoril, konkrétne prístupom k tomu, aké otázky sa môžeme pýtať, z akých zdrojov múdrosti môžeme čerpať a ako pri tom máme pristupovať k názorovým oponentom.
Nie nadarmo ho Ján Pavol II. ocenil ďalším titulom „Doktor ľudskosti“, keďže nám pomáha pochopiť „pravdu o dobre človeka“ a bol „vždy pripravený prijať hodnoty iných kultúr“.
Myslím, že sa po tejto úvahe môžeme spokojne vrátiť k tej majestátnej torte. Koniec koncov, ak nechceme radu sv. Ignáca o zapaľovaní sveta poslúchnuť doslovne, tie sviečky už asi treba sfúknuť.
Naším želaním môže byť ďalších 750 úspešných rokov tomizmu. Prípadne ešte viac!
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
