Prečo žijeme v časoch upírskych filmov

Kultúrna vlna, o ktorej budem písať, vrcholila najmä v nultých a 10. rokoch tohto storočia, čiže čitateľ zorientovaný v populárnej kultúre na ňu bude mať určite ešte čerstvé spomienky.

Pamätáte si na fešáckych upírov z amerických filmov, ktoré vznikali v tomto storočí? Z nejakého dôvodu sa práve táto postava, typicky sa vyskytujúca v hororových filmoch, stala vďačným objektom autorov, ktorí písali aj žánre ako romantické filmy či fantasy.

Na vrchole tejto vlny vznikali diela ako Twilight (2008) či seriál Upírske denníky (2009 až 2017). Hoci spätne nie sú hodnotené ako ktovieako kultúrne či esteticky významné, svojho času boli najmä medzi mladými ženami veľmi obľúbené.

Píšem o tom práve teraz preto, že do slovenských kín prišiel Nosferatu (2024), remake legendárneho nemého filmu Upír Nosferatu z roku 1922. 

Tento film, rozprávajúci príbeh upírskeho grófa Orloka, ktorý v podstate bezočivo a bez akýchkoľvek autorských práv vykrádal Drakulu od írskeho spisovateľa Brama Stokera, je pre dejiny kinematografie taký významný, že sa ako jediný horor stal jedným zo 45 filmov, ktoré v roku 1995 Vatikán odporúčal ako nábožensky, morálne či umelecky významné.

Hoci už (snáď sa nikto neurazí, keď napíšem, že chvalabohu) opadla vlna upírov-fešákov, téma upírstva sa tak znovu dostala do centra popkultúry. Prečo je to tak? Prečo našu kultúru táto archetypálna postava nechce opustiť?

Zákon zachovania energie

Podobnú otázku si v období spomínaných sladkých upírskych filmov kládol aj populárny internetový evanjelizátor biskup Robert Barron. Ten pri svojej interpretácii tohto kultúrneho javu použil obraz zákona o zachovaní energie.

Barron tvrdí, že ani zo sekulárnej postkresťanskej spoločnosti sa nevytráca túžba po transcendentne či nadprirodzenosti. Ak aj niekto nenájde ukojenie tohto hladu v príbehu o spáse, v ktorom ho nachádzali desiatky generácií pred ním, upúta ho aspoň slabý odvar – príbeh o príťažlivom človeku, ktorý je nesmrteľný.

Samozrejme, tento príbeh je v skutočnosti dokonalým prekrútením ústredného nadprirodzeného príbehu našej civilizácie, čiže príbehu Ježiša Krista. Zatiaľ čo Boží Syn za nás vylial svoju krv, aby sme mali večný život, upíri sa v akejsi paródii na Eucharistiu živia krvou iných, aby žili večne.

Ich večný život je však len povrchnou napodobeninou kresťanskej predstavy o večnosti. V príbehoch o upíroch večný život znamená večný pozemský život bez smrti, čiže „večnosť“ v rámci času. V kresťanskom ponímaní znamená posmrtné vystúpenie nad čas k blaženej kontemplácii Božej esencie.

Tento symbolický vzťah medzi upírstvom a kresťanským príbehom je pritom niečo, čo v moderných príbehoch o upíroch často vôbec nebadať. Upíri sú už len akísi komplikovaní krásavci. (Koniec koncov, súčasná kinematografia aj Lucifera často zobrazuje ako príťažlivého muža.)

Odpudivý Orlok

Spojenie medzi kresťanstvom a upírmi asi najsilnejšie vidno v pôvodnom románe Drakula (1897). Stoker vysvetlil ambivalentný stav Drakulovej duše tým, že preklial Boha, čím upadol do pekla. Jedna z hlavných postáv, profesor Van Helsing, je oddaný veriaci. Hojne sa tu tiež spomína Eucharistia či svätá omša.

V Upírovi Nosferatu je tento rozmer deja subtílnejší. Hoci je zachovaný archetypálny rozmer deja a z času na čas sa vo filme objavia kríže (rovnako ako v novej verzii), vyslovene katolícke motívy tu nie sú také explicitné ako v pôvodnom románe.

Nový remake viacero motívov z pôvodného filmu a románu posúva ešte na úplne inú úroveň. Z Ellen, manželky protagonistu, sa stáva takmer ústredná postava s oveľa vyššou mierou autonómie a zodpovednosti. (Postupne sa dozvieme, že ju nemusí používať len na dobro.)

Hoci sa nový Nosferatu, podobne ako jeho predchodca, odchyľuje od vyslovene katolíckeho príbehu, jednu vec mu musím uznať – gróf Orlok je naozaj odpudivý.

To nie je docielené len prepracovanou maskou, pod ktorou nespoznáte Billa Skarsgårda, ale aj výborne napísaným scenárom – nenájdete v ňom v podstate ani štipku spomínaného upírskeho fešáctva. 

Orlok je skrátka rumunský šľachtic, ktorého nažive drží čierna mágia, a vy to ako divák cítite od prvej sekundy, čo sa zjaví na plátne. Toto nie je upír, ktorého plagát si do svojej izby zavesí násťročná slečna, toto je upír, ktorý prišiel rozosievať strach a beznádej.

Prečo na tom záleží?

Zmena vo vnímaní upírskeho mýtu

Upírske príbehy sa podľa mňa do európskej kultúry zapísali tak hlboko vďaka tomu, že sú archetypálnym prevrátením ústredných bodov katolíckeho kultu. Čím väčšie je dobro, tým väčšie je zlo, ktoré vznikne jeho priváciou, a Eucharistia je najcennejšia fyzická vec na zemi.

Tieto príbehy však vo svojich lepších formách dávajú jasne najavo, že dobro má navrch a zlo musí byť porazené. Toto sa podľa mňa darí upírskym filmom oveľa efektívnejšie vtedy, keď je upír v nich naozaj zlý, keď nie je nejakým playboyom.

Úspech nového Nosferatu tak podľa mňa môže znamenať zlom v tom, že príbehy o upíroch už nebudeme brať ako sentimentálnu náhradu kresťanského príbehu (ako to kritizoval Barron), ale ako príbehy o odpudivom zle porazenom dobrom.

Čiže tak, ako ich pôvodní autori zamýšľali.