Ak sa zaujímate o marketing, hororová kriminálka Longlegs z minulého leta môže byť pre vás skvelou prípadovou štúdiou.
Na pomery dnešného Hollywoodu nízkorozpočtová záležitosť („iba“ 10 miliónov dolárov) dokázala svojou marketingovou stratégiou vybudovať mimoriadne napätie. Hlavná postava, ktorú stvárnil Nicolas Cage, sa v propagácii filmu ani v traileroch neukáže a aj v samotnom filme trvá hojnú chvíľu, kým vám strihači rôznymi strihmi prestanú brániť v pohľade na ňu.
Film tiež sprevádzali všelijaké šifrované odkazy na sociálnych sieťach. Mohli ste napríklad zavolať na telefónne číslo, kde vám Cageov hlas poblahoželal k narodeninám, a podobné vylomeniny.
Longlegs sa navyše chválil vyjadreniami kritikov, ktorí v tomto filme našli nový Se7en (1995) či Mlčanie jahniat (1991). Je preto pochopiteľné, že medzi nadšencami filmov niekde na žánrovej hranici medzi hororom a thrillerom Longlegs vzbudil veľké očakávania.
Terčom sú celé rodiny
Longlegs rozpráva príbeh vyšetrovateľky FBI Lee Harkerovej, ktorej intuíciu (na prvý pohľad zistí, v ktorom dome býva hľadaný zločinec) začne FBI považovať za nadprirodzenú a vyšetrovať ju. Do toho však príde vyšetrovanie záhadného vraha, ktorý na miestach činu zanecháva zašifrované listy podpísané slovom „Longlegs“.
Tieto vraždy sú zvláštne. Vždy je vyvraždená celá rodina, pričom to zakaždým vyzerá na otcovu rozšírenú samovraždu. Fyzické dôkazy vylučujú, že by sa Longlegs niekedy nachádzal v dome. Jediným dôkazom, že za vraždami stojí ktosi iný, sú spomínané listy.
Harkerová čoskoro príde na to, že vyvraždené rodiny spája fakt, že mali deväťročnú dcéru, ktorá narodeniny oslavovala 14. deň v mesiaci.
A ako to už vo filmoch tohto žánru býva, Harkerová postupne zistí aj to, že ona sama je nejakým spôsobom previazaná s prípadom a Longlegs má nevybavené účty aj s ňou osobne.
Veľa otázok, málo odpovedí
Čo sa deja týka, rozhodne nemám pocit, že kvalitou dosahuje úroveň Mlčania jahniat. Hoci aj tento kultový film v priebehu deja zmení svoj žáner (z procedurálneho thrilleru na horor), Longlegs to robí oveľa náhlejšie a bez adekvátneho zadosťučinenia predošlému žánru.
V druhej polovici filmu to potom vyzerá, akoby sa úplne zabudlo na to, že film chcel byť procedurálnym thrillerom. Harkerová sa začne správať nelogicky, unikajú jej úplne jednoznačné súvislosti a scenáristi prestanú rozvíjať „detektívkovú“ stránku deja.
Čo ma však frustrovalo najviac, bolo to, koľko toho Longlegs dejovo pootváral bez toho, aby to potom adekvátne uzavrel alebo vysvetlil. Motív nadprirodzenej vyšetrovateľkinej intuície z počiatku filmu je skvelým príkladom.
V druhej polovici filmu je táto časť postavy Harkerovej tak silno zanedbávaná, až má človek pocit, že to v prvej polovici bol len akýsi pozostatok z prvej verzie príbehu, ktorý niekto pri prerábke deja zabudol vyškrtnúť.
Podobne nevysvetlená je motivácia hlavného zloducha, mechanizmus, ktorým došlo k vraždám, či správanie niektorých vedľajších postáv. Ak hľadáte uspokojivý thriller, Longlegs ním rozhodne nie je.
Skvelá kamera
Čo však môžem pochváliť, je okrem skvelo zvládnutého marketingu aj skvelá práca s kamerou a osvetlením. Film je rozdelený na dejstvá, pričom každé má špecifickú atmosféru umocnenú filmárskymi prostriedkami.
V prvom dejstve napríklad kamera úmyselne necháva v záberoch veľa prázdnych či temných miest, aby tak postupne vybudovala paranoidné napätie. A dôjde aj na podprahové preblesky à la Exorcista (1973), ktoré diváka nechajú v pomykove: „Počkať, naozaj som práve videl to, čo som videl?“
V druhom dejstve sa kamera zas veľa pohráva s jemne vychýlenou symetriou. Asi tak, ako Longlegs vnáša zlo do takmer dokonalých kulís pekných predmestských domčekov, v ktorých útočí na svoje obete.
Osobne nejako špeciálne neobľubujem „ľakačky“ (jumpscares), pretože ich považujem za lacný trik – akoby sa komik snažil rozosmiať divákov tým, že ich šteklí.
Musím však oceniť jednu ústrednú ľakačku zhruba v polovici tohto filmu, pretože konceptuálne zapadá do širšieho kontextu deja a veľmi realisticky zobrazuje pocit, keď je niekto konfrontovaný s traumatickým podnetom zo svojho detstva.

Už sa nemodlia
Ešte jeden motív je podľa mňa dôležité rozobrať – náboženstvo v deji.
Harkerová v priebehu deja príde za svojou matkou, ktorá silno pripomína postavu matky v prvotine Stephena Kinga Carrie. Nezdravo vyzerajúca a zrejme kompulzívnym hromadením trpiaca matka sa svojej dcéry úzkostlivo pýta, či sa nezabúda modliť, pretože modlitba ju dokáže ochrániť pred zlom.
Harkerová povie, že sa už nemodlí, pretože ju to desí. Neskôr v priebehu deja sa k niečomu podobnému prizná aj jej samotná matka.
Upozornenie: V ďalšej časti textu už prezradím pointu deja.
A hoci teda v deji absentuje Boh, je tu jednoznačne prítomný diabol. Postava Longlegsa je skrz naskrz zlá, otvorene uctieva satana a útočí na základnú jednotku zdravej spoločnosti – na úplné rodiny.
Ako ísť proti diablovi bez Boha?
Napokon sa dozvedáme, že páchateľovým komplicom bola Harkerovej matka, ktorá pakt s ním vymenila za to, že nechal pred mnohými rokmi žiť Harkerovú. Jej úlohou bolo vždy na narodeniny priniesť do domu rodiny bábiku v životnej veľkosti, ktorá bola modelovaná podľa narodeninovej oslávenkyne.
Táto bábika však bola vždy nejakým spôsobom zlá (scenár nevysvetlí ako) a jej prítomnosť vyprovokovala otca rodiny k strašným činom. Rozuzlenie tohto thrilleru je teda nadprirodzené.
Keď na konci filmu Harkerová mieri zbraňou na jednu z týchto bábik a chce jej streliť do hlavy, zistí, že jej zbraň nedokáže vystreliť. To je podľa mňa obraz, ktorý pekne vystihuje celý dej filmu Longlegs.
Ako môžeme bojovať proti zlu, keď nepoznáme dobro? Ako môžeme narovnať krivú čiaru, ak sme nikdy nevideli rovnú? Ako môžu postavy, ktoré nepoznajú modlitbu, byť konečne pripravené na stretnutie s diablom, keď sa ukáže na ich prahu?
Pár naozaj strašidelných scén (najmä v prvej tretine filmu by sa napätie dalo krájať), skvelá práca s kamerou a príkladný marketing tak bohužiaľ nedokážu naplniť dejovú a myšlienkovú prázdnotu, ktorá prevláda v scenári Longlegs.
Moje hodnotenie: 4/10