Útek alebo smrť! Utečenci z Arménska mali len dve možnosti

Prečo práve do tejto oblasti smeruje pomoc zo Slovenska, vysvetlí v rozhovore Dominika Šimonffyová, manažérka humanitárnej pomoci Slovenskej katolíckej charity (SKCH).

Určite si už viackrát dostala otázku, prečo radšej nepomáhate doma. Prečo teda?

Na to je veľmi jednoduchá odpoveď. Slovenska katolícka charita pomáha aj doma. Či už je to prostredníctvom arcidiecéznych a eparchiálnych charít, tak aj farských charít a rovnako cez množstvo ďalších projektov. Pomoc ľuďom v Arménsku či iných štátoch sveta je len časťou našej práce, ale určite to nie je väčšina.

Prečo je teda pomoc v iných častiach sveta dôležitá?

Treba si uvedomiť, že Slovensko nie je izolovaná krajina, ale sme súčasťou celosvetového spoločenstva. A práve touto spoluprácou robíme Slovensko a celé spoločenstvo silnejšími.

Zároveň si treba uvedomiť, že keď pomáhame v zahraničí, posilňujeme aj ekonomiku týchto štátov. Títo ľudia tak môžu zostať vo svojej domovine a nemusia migrovať. A v neposlednom rade to vnímam ako morálnu povinnosť či zodpovednosť byť tu a všímať si druhých. Netreba zabúdať, že aj my sa raz môžeme ocitnúť alebo sme sa už aj ocitli v rôznych krízach, keď k nám plynuli financie zo zahraničia.

Bežný človek na Slovensku registruje názvy ako Náhorný Karabach či Arménsko a Azerbajdžan, ale bližšiu predstavu o nich nemá. Ako by si popísala situáciu, ktorá tam panuje?

Ľudia tam žijú vo veľkom napätí a strachu. A to nielen ľudia, ktorí ušli z Náhorného Karabachu, ale aj tí, ktorí predtým žili v Arménsku. Ale to je skôr politická debata, keďže Azerbajdžan vyhlasuje, že viaceré, nielen pohraničné, časti Arménska patria Azerbajdžanu a bude si chcieť na ne nárokovať. Ľudia sa preto boja, že sa tento konflikt rozšíri aj do vnútrozemia.

Tieto rodiny museli odísť z domovov alebo odišli z obáv, že sa konflikt dostane až k ich prahom?

Oni neodišli preventívne ani z vlastnej vôle. Jednoducho ich napadli vojaci z Azerbajdžanu a oznámili im, že musia odísť. Ľudia tak museli odísť, aby si zachránili holé životy. A to všetko sa odohralo v priebehu jedného dňa. Zobrali si igelitky do rúk a utekali, ako vládali.

Čiže mali možnosť buď odísť, alebo…

Umrieť. Žiadna iná možnosť nebola.

Prečo sa o týchto ľudí nestará tamojšia vláda, ale musia na jej miesto prísť zahraničné organizácie?

Arménska vláda sa o utečencov postarala. Arménsko však, bohužiaľ, nie je bohatá krajina, ktorá by mala finančné rezervy, aby zabezpečila život stotisíc odídencom od A po Z.

My sme boli v oblasti Gegharkuni, konkrétne v oblasti Vardenis, kde sme sa spolu s predstaviteľmi Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Arménsku stretli so zástupcom tohto regiónu, ktorý mal podrobne zmapovanú situáciu týchto ľudí, vedel o ich problémoch a reálne sa snažil ich aj riešiť. Aj vďaka tomu sa podarilo zabezpečiť bývanie pre niektorých týchto ľudí. Tiež im vláda dáva hmotné dávky, ktoré však nie sú veľmi veľké, keďže nie je na to dostatok zdrojov. A rovnako sa im snažia zabezpečiť špecializované kurzy, aby sa mohli postaviť na vlastné nohy.

To všetko spomínam preto, aby bolo jasné, že arménska vláda si chce týchto ľudí udržať. A samotní

Arméni hovoria, že tam chcú zostať. Alebo sa vrátiť domov do Náhorného Karabachu. To však, samozrejme, dnes nie je možné.

Ako vnímajú týchto nových vysídlencov ľudia, ktorí tam už žili? Nie je medzi nimi zlá krv, že jedni dostávajú viac pomoci než iní?

Nie, nič také sa nedeje. Práve naopak, títo noví vysídlenci boli vítaní. Stretla som sa s jedným štyridsiatnikom, volá sa pán Hrant. Prišiel do Vardenisu s manželkou, deťmi aj so svojimi rodičmi. Jeho otec po pár mesiacoch, bohužiaľ, zomrel. A napriek tomu, že tam bol iba chvíľu, na jeho pohreb prišli desiatky ľudí a pomohli usporiadať všetky smútočné obrady. Len preto, aby to prežili s Hrantom a jeho rodinou, ktorých už považujú za svojich.

Akí ľudia sú Arméni a Arménky?

Veľmi, veľmi srdeční, priateľskí a milí. A čo je najzaujímavejšie, všetci chceli byť veľmi nápomocní. Boli sme tam na Kvetnú nedeľu a na trhu deduškovia predávali vence a bahniatka. Zrazu sa k nám jeden rozbehol a dal nám bahniatka zadarmo. Malý chlapec nám vzápätí venoval kvety.

Táto pohostinnosť je niečo, čím by sme sa mohli inšpirovať aj na Slovensku?

Určite. U nich napríklad platí, že ak nezješ všetko, čo ti dajú na tanier, cítia sa urazení. Nechcem tým povedať, že Slováci nie sú pohostinní, ale u nás sme skôr pohostinní voči cenným hosťom. Pre Arménov je cenným hosťom každý človek v núdzi.

Ty si bola priamo v regióne, kde žijú „čerství“ odídenci a odídenkyne z Arménska. Prekvapilo ťa tam niečo zásadné? Bola to tvoja prvá cesta do tejto oblasti?

Pre mňa to bola prvá skúsenosť s Arménskom. Vďaka spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí sme však už dávnejšie získali stotisíc eur cez fond SlovakAid a mohli sme tak rozbehnúť urgentnú pomoc týmto rodinám. Je to pritom nielen materiálna, ale aj psycho-sociálna pomoc.

Ako si má človek predstaviť túto pomoc? Vyzerá to ako na záberoch v televízii, keď príde veľké auto, odkiaľ začnú rozhadzovať balíčky ľuďom, ktorí sa nahrnú dookola? A dá sa skontrolovať, či sa pomoc dostane k rodinám, ktoré to reálne najviac potrebujú?

Tiež som bola veľmi zvedavá, akým spôsobom sa to bude diať. Aby to spĺňalo to, na čo si sa pýtal, preto sa im rozdávali poukážky na nákup potravín, hygienických potrieb a podobne. A vďaka zoznamu, ktorý máme k dispozícii, vieme o núdznych ľuďoch v danej oblasti aj o tom, ako pomoc využili.

Ďalšia časť pomoci sa deje v tom, že pani psychologička si sadne s týmito ľuďmi a zisťuje, aké majú problémy, a ak je potrebné, dohodne si s nimi ďalšie sedenia, kde sa snažia spoločne nájsť riešenia.

Boli ochotní sa zveriť so svojimi traumami, ktoré sprevádzali ich útek z domova?

Áno. Aj keď to bolo pre nich často veľmi náročné. Treba si uvedomiť, že aj keď majú prístrešok, tak sa často rozpadáva. Bola som im však veľmi vďačná, že nič neskrývali a podelili sa s nami o túto svoju zraniteľnosť.

Ak by som mala vybrať jeden spoločný menovateľ všetkých ich príbehov, nikto nečaká s natiahnutou rukou, ale v prvom rade myslí na to, ako by si mohol pomôcť aj sám. Nikto sa nás nepýtal, kedy im dáme niečo. A keď sme sa ich my pýtali, čo by si želali, hovorili, že by si priali pracovné náradie, aby si dokázali opraviť dom.

Skús vybrať konkrétny príbeh, ktorý v tebe zanechal najhlbšiu stopu.

Bol to asi príbeh pána Hranta, ktorého som už spomínala. Hoci mal v tvári vpísané starosti a útrapy, keďže sa musel starať nielen o seba, ale aj o svoju manželku, deti a matku. A zatiaľ čo doma v Náhornom Karabachu vlastnil obrábacie stroje a pozemky, teraz mal len malú záhradku. Napriek tomu bol úplne nadšený, keď dostal sliepky alebo prasa a mohol mať aspoň nejakú úrodu z tohto malého pozemku. Vtedy som si opäť raz uvedomila, že niekedy stačí k šťastiu oveľa menej, než si často myslíme.

Podobne ma zasiahol aj príbeh Armine, ktorá má štyri deti. V tejto oblasti Arménska je stále veľká zima a rodina Armine sa zohrievala pri malom kotlíku. Jej aktuálnym životným snom je mať malú piecku, pri ktorej by sa mohli jej deti nielen zohriať, ale kde by im mohla napiecť aspoň chlebík.

Spomínala si zbierku, ktorú pre odídencov a odídenkyne z Náhorného Karabachu vypísala Slovenská katolícka charita. Je už konkrétna predstava, akú čiastku chcete vyzbierať a na čo konkrétne poputuje?

Plánujeme vyzbierať 50-tisíc eur, vďaka ktorým chceme pomôcť konkrétnym 270 rodinám. To bol koniec koncov aj dôvod našej cesty, aby sme si to preverili priamo na mieste. Uvedomujeme si však, že len SKCH problémy týchto ľudí nevyrieši. To si bude vyžadovať zapojenie oveľa väčšieho počtu organizácií. Aj preto sa pre SKCH touto zbierkou nič nekončí a rodinám, ktoré museli utiecť z Náhorného Karabachu, plánujeme pomáhať aj naďalej. Aby si mohli aspoň napiecť ten chleba či oprať v práčke a nie v lavóre a pomocou hadice na dvore, ako sme tiež niekedy videli.

Ako ste vybrali rodiny, ktorým pomáhate?

Pomocou arménskej charity. Pre nás je to partner, ktorému absolútne dôverujeme a ktorý disponujeme podrobnými informáciami o sociálnej situácii týchto rodín.

Nie je to prvá krajina, kde si bola práve kvôli pomoci SKCH. Je niečo, čo tieto krajiny či oblasti spája? Okrem skutočnosti, že ľudia sú odkázaní na pomoc druhých.

Veľká sila a chuť do života. Mňa často moria menšie problémy a v týchto krajinách stretneš ľudí, ktorí žijú v oveľa horších životných podmienkach, no napriek tomu sa usmievajú, privítajú ťa a objímu, aj keď ťa vidia prvýkrát v živote.

Dokážeš si po všetkých týchto skúsenostiach udržať pozitívny pohľad na svet?

Je to ťažké v tom, že keď si medzi týmito ľuďmi, vidíš, že potrebujú oveľa viac, než sme im schopní dať. Vždy premýšľam, ako a komu by sa dalo ešte pomôcť. Treba si preto uvedomiť, že aj my sme len ľudia a nedokážeme spasiť svet.

Človek si musí dávať pozor aj sám na seba, lebo len tak dokáže pomáhať iným. Toto je pre mňa najťažšie. Keď som totiž medzi týmito ľuďmi, som veľmi šťastná, žijem prítomnosťou, zabudnem na všetko, a to ma posilní. Niekedy sa však musím pýtať sama seba, koľko biedy človek znesie vidieť, aby dokázal žiť svoj život ako predtým. Na túto otázku som si ešte nedokázala odpovedať.

Ak by si mala pár slovami vyjadriť posolstvo ľuďom, ktorí by sa chceli angažovať, čo by si im odkázala?

Aby to určite urobili a nebáli sa. Ja som študovala niečo úplne iné, ale vždy ma to ťahalo týmto smerom. No bojovala som, či by som sa predsa nemala držať istôt. Nakoniec som ten krok do neznáma urobila. Dnes viem, že dokážem robiť to, čo ma robí šťastnou, a zároveň pomáhať aj iným.

Rozhovor vznikol vďaka spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou.