Vojna na Blízkom východe: Prečo sa diplomacia tentokrát nesmie uspokojiť s prímerím

Čerstvé prímerie medzi Izraelom a Hamasom naznačuje nové možnosti, ale aj riziká. Popri radostných udalostiach, akými sú prepustenie rukojemníkov, však zostáva nejasné, či tento krok bude znamenať skutočný prelom, alebo len ďalší krátkodobý ústupok. Bude to závisieť od schopnosti oboch strán využiť túto príležitosť na konštruktívne rokovania.

Predchádzajúcu nedeľu vstúpilo do platnosti prímerie medzi Izraelom a teroristickým hnutím Hamas v Gaze. Hamas prepustil prvých 7 rukojemníčok spomedzi 33 rukojemníkov, ktorí majú byť prepustení v prvej fáze prímeria, a Izrael prepustil 200 z vyše 1 900 palestínskych väzňov.

Okrem dobrých správ – koniec bojov a prepustenie rukojemníkov – tu zostáva aj niekoľko otáznikov a rizík.

Menej dobrou správou je, že zatiaľ nie je jasné, kto bude vládnuť v Pásme Gazy po vojne, a že sa na slobodu dostanú nielen početní väzni, ktorí sa dopustili menších trestných činov, ale aj nebezpeční zločinci vrátane vrahov a teroristov.

Nové rokovania

Ak sa do budúcna Izrael a Palestínčania majú vyhnúť pravidelnému opakovaniu vojen v Gaze – len za posledných dvadsať rokov od konca izraelskej okupácie v roku 2005 bolo menších a väčších konfliktov prinajmenšom šesť (v rokoch 2006, 2008 – 2009, 2012, 2014, 2021 a 2023 – 2025) –, bude potrebné nájsť viac než len ďalšie dočasné prímerie.

Počas vlády premiéra Netanjahua prevládol dojem, že Izraelčania akoukoľvek dohodou viac stratia, než získajú.

Dosiahnuť dohodu medzi Izraelom a Palestínčanmi nie je jednoduché – keby bolo, pravdepodobne by uspel už jeden z početných minulých pokusov konflikt urovnať.

V ceste takejto dohode nestojí len otázka budúcich hraníc, otázka kontroly Jeruzalema a požiadavka Palestínčanov o aspoň čiastočný návrat na územie Izraela, ale aj dlhodobá neochota palestínskych lídrov pristúpiť na dohodu, ktorá by znamenala trvalé uznanie existencie Izraela.

Za posledné štvrťstoročie, sčasti v reakcii na odmietnutie izraelskej ponuky v roku 2000, výrazne opadol záujem o dohodu aj na druhej strane. Počas vlády premiéra Netanjahua prevládol dojem, že Izraelčania akoukoľvek dohodou viac stratia, než získajú. Túto skepsu ešte prehlbuje skutočnosť, že v súčasnosti žiaden palestínsky líder nemá dostatočnú legitimitu, aby dokázal presadiť kompromis, ktorý bude nevyhnutne musieť znamenať nejaké ústupky aj pre jeho stranu.

Fakt, že normalizácia vzťahov medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi pritom nie je principiálne nemožná, ukazuje niekoľko úspešných príkladov – Egypt (1979), Jordánsko (1994), Spojené arabské emiráty, Bahrajn a Maroko (2020).

Palestínska spoločnosť je iná ako egyptská, jordánska alebo marocká. Pre Palestínčanov je konflikt s Izraelom omnoho dôležitejšou súčasťou ich historického povedomia a identity, vo vojnách s Izraelom omnoho viacej stratili, a preto bude omnoho ťažšie prijať voči Izraelu ústupky. Na druhej strane však pre žiaden arabský národ nie sú príležitosti vyplývajúce z normalizácie vzťahov také dôležité ako práve pre Palestínčanov. V neposlednom rade by mohli po prvýkrát v dejinách získať vlastný, nezávislý štát.

Paradoxne, vojna so sebou priniesla aj novú príležitosť. Prieskumy z Pásma Gazy – akokoľvek problematické zvyknú byť dáta z vojnových oblastí – ukazujú, že útok na Izrael zo 7. októbra 2023, ktorý v tom čase požíval väčšinovú podporu, dnes považuje väčšina obyvateľov územia za nesprávne rozhodnutie.

To neznamená, že sú namieste ilúzie o tom, že by táto nová väčšina odmietala teroristické metódy z nejakých hlbších morálnych dôvodov. Na rozdiel od situácie pred vojnou však môže tentokrát výnimočne zvíťaziť pragmatizmus.

Slepé uličky

Bývalý americký prezident Bill Clinton prednedávnom v rozhovore pre denník New York Times reflektoval o dianí v Amerike aj vo svete. Počas hodinového rozhovoru mal slzy v očiach len raz – keď rozprával o svojom neúspešnom pokuse vyrokovať mier na Blízkom východe.

„Myslím, že to, čo sa tam stalo za posledných 25 rokov, je jedna z veľkých tragédií v 21. storočí,“ hovoril. „Som starý muž a mám svoje ľútosti a toto je jednou z nich.“

Mnohí politici v regióne aj mimo neho zastávali prístup, že mierová zmluva medzi Izraelom a Palestínčanmi je síce „nice to have“, fajn vec, ale nič, čo by nemohlo počkať desať alebo dvadsať rokov, kým nebude na stole lepšia ponuka.

V niektorých prípadoch to naozaj fungovalo – Izrael vybojoval s Egyptom a Jordánskom pár vojen, ktoré uhasilo rýchlo vyrokované prímerie, a po pár desaťročiach s oboma štátmi naozaj podpísal mierové zmluvy, ktoré prežili dodnes.

Dohoda je dôležitá aj preto, že o čo dlhšie konflikt zostane nevyriešený, o to ťažšie bude rozuzliť ho.

V tom najpálčivejšom, izraelsko-palestínskom konflikte je však riešenie stále v nedohľadne. Čas plynul a obe strany sa znovu a znovu museli obzvlášť nepríjemným spôsobom presvedčiť, že pretrvávajúci konflikt má reálnu cenu, a to takú, ktorá sa nemeria len v dolároch, ale v ľudských životoch.

Čas hrá proti dohode

Potreba nájsť dohodu je dôležitá aj preto, že o čo dlhšie konflikt zostane nevyriešený, o to ťažšie bude rozuzliť ho.

Jedným z problémov sú rozmáhajúce sa izraelské osady na území Západného brehu Jordánu. Tie sú nielen problematické z pohľadu medzinárodného práva, ale sú aj vážnou prekážkou pre načrtnutie akejkoľvek funkčnej hranice.

Nie každá kritika osád na západnom brehu je vecná. Napríklad v argumentácii kritikov sú osadníkmi aj Židia v historickej židovskej štvrti Jeruzalema, ktorú obývali až do vojny v rokoch 1948 – 1949 a kam sa vrátili v roku 1967, čo je zjavná absurdita. A veľká časť najmä populačne najväčších osád sa nachádza v blízkosti línie prímeria z roku 1949, vďaka čomu by výmena územia medzi Izraelom a Palestínou, ako bola načrtnutá už za čias Billa Clintona, bola relatívne jednoduchá.

Problematické je, že v posledných dvoch rokoch extrémne vzrástol počet „ilegálnych“ osád, teda takých, ktoré nie sú v rozpore len s medzinárodným, ale aj izraelským právom. Štát k nim doposiaľ pristupoval rozporuplne, niekedy ich vzniku bránil, niekedy ich toleroval, ale za úradovania súčasnej vlády, ktorej členmi sú aj niekoľkí radikálni ministri ako Itamar Ben-Gvir alebo Bezalel Smotrič, ktorí sú obaja sami osadníci, toto (aj z pohľadu izraelského práva) nelegálne konanie toleruje v nevídanej miere.

Ide o výrazný problém, lebo týmto spôsobom vznikajú nové a úplne nepotrebné konflikty o využívanie vody či pôdy.

Otázka, či tieto osady sú vôbec v izraelskom záujme, je aj v izraelskej spoločnosti rozporuplnou témou, keďže štátu málo prinášajú, ale vyžadujú si veľké investície do bezpečnosti a prehlbujú konflikt s Palestínčanmi.

Navyše sa nachádzajú čoraz hlbšie na území Západného brehu Jordánu a na rozdiel od lokalít, ako je židovská štvrť v starom meste Jeruzalema alebo Modi’in Ilit, už neležia bezprostredne na čiare spred roku 1967. Vznik početných exkláv komplikuje načrtnutie novej izraelsko-palestínskej hranice a zvyšuje počet ľudí, ktorí sa budú nachádzať na jej nesprávnej strane a ktorých bude potrebné repatriovať do Izraela.

Nielen preto platí, že čím rýchlejšie sa podarí obnoviť mierové rokovania a dospieť k trvalému diplomatickému riešeniu, tým lepšie.