Vstúpiť do medzináboženského dialógu znamená tiež pýtať sa, čo je v našom náboženstve pomýlené

V máji ste návštívili Slovensko. Čo bolo vaším cieľom?

Naša organizácia RFP (Religions for Peace, pozn. red.) sleduje situáciu na Ukrajine. A mnoho ľudí aj u nás v Japonsku chce na ňu nejako reagovať. Keďže sa nám doteraz podarilo vyzbierať takmer 50 miliónov amerických dolárov, radi by sme podporili Ukrajinu aj finančne. Nevedeli sme však, komu našu pomoc odovzdať, respektíve ktoré organizácie by ju najviac potrebovali. Preto sme sa rozhodli, že jednotlivé krajiny, ktoré majú k Ukrajine najbližšie a pomáhajú ukrajinským utečencom, navštívime.

Ktoré krajiny ste navštívili?

Moldavsko, Poľsko, Maďarsko, Slovensko a Rumunsko.

Nešlo teda o konkrétne pozvanie?

Nie, pozvanie sme nedostali. Ale predtým, než sme sa rozhodli pricestovať, sme komunikovali s niektorými konkrétnymi organizáciami. Máme kontakty s mnohými organizáciami, aj kresťanskými. Napríklad s Hnutím fokoláre či Komunitou Sant´Egidio sa poznáme viac ako štyridsať rokov.

Na Slovensko ste pricestovali s ďalšími dvoma členmi z náboženského hnutia Rissho Kosei-kai. Vy sám ste jeho členom a dokonca aj učiteľom, máte titul reverenda. Mohli by ste nám vašu komunitu bližšie predstaviť?

Rissho Kosei-kai je laické budhistické hnutie, ktoré má približne dva milióny členov po celom svete. Naša komunita veriacich sa usiluje praktizovať Budhovu cestu. Budhizmus obsahuje mnoho učení zameraných na dosiahnutie ľudského šťastia. Hnutie RKK sa tieto učenia snaží aplikovať do každodenného života. Nie sme teda žiadni mnísi žijúci v horách. Snažíme sa byť prítomní v každodennej realite.

Nejde však len o individuálne praktizovanie spomínaného učenia, ale aj o praktizovanie na sociálnej úrovni, a to dokonca aj v medzinárodnom meradle. Preto sa tiež zapájame do rôznych medzinárodných aktivít. Máme viaceré projekty v Afrike, Vietname, Číne, Nepále, na Srí Lanke či v iných krajinách.

Takže by sa dalo povedať, že vám ide o spoločné dobro.

Áno. Budha svojich nasledovateľov žiada, aby nielen dávali zo svojich materiálnych dobier, ale vkladali sa aj do fyzickej služby. Aby vykonávali nejakú formu dobrovoľníctva. Navyše, nechceme to robiť sami. Nechceme sa hrať na jediného šampióna, ale túžime sa vzájomne obohacovať a spolupracovať aj s ostatnými náboženstvami.

Navštívili ste teda Slovensko po prvýkrát?

Presne tak.

Ako na vás zapôsobilo?

V minulosti som už navštívil krajiny ako Taliansko, Francúzsko, Nemecko. Slovensko so svojou východoeurópskou kultúrou v porovnaní so spomenutými krajinami na mňa zapôsobilo ako veľmi pokojná krajina. Nie veľmi zozápadnená s príliš trhovou mentalitou. Mám takéto krajiny rád, dokonca ich preferujem.

Všimol som si tiež, že tu máte veľký priestor na život. Myslím tým vašu prírodu, lúky, polia a agrikultúru. Pamätám si dokonca, aký som zostal prekvapený, keď som u vás prišiel do hotela. Veľká izba, veľká posteľ. (úsmev) A tiež si rád spomínam na vaše pivo. Slovensko teda vo všeobecnosti na mňa spravilo veľký dojem.

Keď sa niečo stane, Japonci vedia pomôcť v danej chvíli. Poskytnúť však niekomu ubytovanie na dva, tri týždne, mesiace či polrok, toho by asi Japonci neboli schopní. U vás vidím rozdiel v tom, že ste schopní prijímať núdznych ľudí aj na individuálnej úrovni.

Spomínali ste, že ste prišli primárne navštíviť miesta, kde sa venujú utečencom. Ktoré konkrétne stretnutia ste si zapamätali?

Stretli sme viacero ľudí. Pamätám si, ako sme s jedným slovenským kňazom navštívili centrum pre utečencov v Košiciach. Už tam som si všimol, že Slováci sú veľmi milí ľudia. Veľmi odhodlaní a obetaví, pokiaľ ide o pomoc Ukrajincom. Prekvapil ma ich dobrotivý a vrúcny prístup. A myslím, že aj vďaka nemu pôsobili mnohí utečenci spokojne a šťastne.

Tiež sme sa stretli s členmi Hnutia fokoláre, dokonca s troma doktorkami z tohto hnutia. Jedna mi hovorila o svojej skúsenosti zo slovensko-ukrajinskej hranice. O tom, že to bolo hlavne zo začiatku veľmi náročné. Povedala mi, aké dôležité je komunikovať ľuďom, ktorí utekajú, že sú prijatí. Ďalšia mi hovorila, ako prijala utečencov do svojho domu. Myslím si, že táto vrúcnosť je charakteristickou črtou vás Slovákov.

Japonci by v podobnej situácii nekonali rovnako?

Pred niekoľkými rokmi zasiahlo Japonsko silné zemetrasenie. Pol milióna ľudí bolo vtedy evakuovaných a väčšia časť zasiahnutej oblasti sa stala úplne neobývateľnou. Mnohí Japonci vtedy prijímali ľudí bez domova, a to nielen v rôznych centrách, ale aj vo vlastných domovoch. Tu vidím medzi nami podobnosť.

My sme však trochu uzavretá krajina. Nie sme až takí otvorení a priateľskí. Keď sa niečo stane, Japonci vedia pomôcť v danej chvíli. Poskytnúť však niekomu ubytovanie na dva, tri týždne, mesiace či polrok, toho by asi Japonci neboli schopní. Pravdepodobne by o pomoc čím skôr žiadali vládu alebo rôzne organizácie. U vás vidím rozdiel v tom, že ste schopní prijímať núdznych ľudí aj na individuálnej úrovni.

Spomínate si na nejaký konkrétny moment návštevy, na ktorý nezabudnete?

Určite. Nezabudnuteľným momentom bolo, keď sme utečencom odovzdávali náš dar. Z Japonska sme priniesli tísic papierových vtákov – žeriavov vytvorených origami metódou. Chceli sme tým vyjadriť ukrajinským utečencom našu blízkosť a uistiť ich, že sa za Ukrajinu modlíme.

Nešlo v tej chvíli o nič materiálne. Nedarovali sme im jedlo ani vodu, chceli sme však aspoň takýmto symbolom prejaviť našu solidaritu a priateľstvo, ktoré Ukrajinci veľmi potrebujú. V pamäti mi utkveli úsmevy týchto ľudí. Myslím si, že sa z daru tešili rovnako ako my.

Precestovali ste niekoľko krajín. Všimli ste si nejaký rozdiel?

Všimol som si veľký rozdiel medzi Moldavskom a ostatnými krajinami. Bolo tam totiž cítiť oveľa viac ruský vplyv, zatiaľ čo u vás a napríklad ani v Maďarsku som to až tak nezachytil.

Poďme na chvíľu k vašej práci. Ste generálnym sekretárom medzinárodnej inštitúcie, ktorá sa zasadzuje za pokoj vo svete. Skúsim preto položiť najprv odľahčujúcu otázku: Čo pre vás znamená pokoj?

(úsmev) To je práveže dosť náročná otázka. Myslím si však, že pokoj by mal byť hlavne o harmónii, respektíve o harmonickom vzťahu medzi ľuďmi, medzi človekom a prírodou.

Zdá sa, že ste v tomto zmysle dostali neľahkú úlohu. Čo všetko má generálny sekretár vlastne na starosti?

V prvom rade koordinujem všetky aktivity našej organizácie. To znamená projektový manažment, finančnú kontrolu, fundraising, ľudské zdroje. Som tiež zodpovedný za organizáciu rôznych stretnutí, komunikáciu s inými organizáciami, vládou, kanceláriami OSN, médiami.

Pri stretnutí s ľudským utrpením a tragédiou máme vždy možnosť zamyslieť sa nad vlastným spôsobom života. Je to príležitosť opäť sa rozhodnúť pre záväzok – žiť pre druhých.

Do takejto pohlcujúcej práce asi ukrajinsko-ruský konflikt neprichádza vhod. Ste v nejakom kontakte aj s náboženskými predstaviteľmi v týchto krajinách?

Naša organizácia má aj európsku sieť a v rámci nej máme kontakty s miestnymi náboženskými predstaviteľmi v Rusku a na Ukrajine. Nám osobne sa však počas našej cesty nepodarilo s nimi stretnúť. No prial by som si, aby sme ako organizácia dokázali ruskú i ukrajinskú ortodoxnú cirkev priviesť k tomu, aby zasadli za jeden stôl a začali viesť dialóg a aby sa medzi nimi obnovila dôvera.

Radi by sme oslovili ruskú a ukajinskú pravoslávnu cirkev a tiež predstaviteľov ostatných náboženstiev, aby sa mohlo uskutočniť ich vzájomné stretnutie. Rozumiem, že v takejto situácii sa často prihliada na politické a ekonomické aspekty. Naša cesta je však náboženská, a preto by sme mali spoločne hľadať zmierenie a pokoj a v tomto zmysle aj podporovať dialóg.

Je podľa vás takéto stretnutie v súčasnosti vôbec reálne?

Nateraz môžem povedať iba toľko, že momentálna situácia je veľmi vážna. Možno to však o jeden, dva mesiace možné bude.

Svet za tieto mesiace obleteli mnohé nepochopiteľné vyjadrenia aj zo strany niektorých náboženských vodcov. Prečo by ľudia mali nasledovať náboženské učenie, keď ich samotní lídri zlyhávajú v takých zásadných veciach, ako je ochrana ľudských práv a slobôd?

Viete, cieľom náboženstiev bolo vždy hľadať pokoj, dialóg a harmóniu. Sú to však často práve vyznávači týchto náboženstiev, ktorí konajú zle, robia zlé rozhodnutia a nesú za to zodpovednosť. Toto by každý človek mal v prvom rade individuálne reflektovať sám v sebe. A pre tieto pochybenia by sme mali cítiť ľútosť. Náboženstvá teda nie sú zlé, to človek je ten, ktorý nekoná správne.

Ako by sa podľa vás dalo vyhnúť nesprávnemu presvedčeniu, že za všetko môže náboženstvo, a ako neprepadnúť mylným interpretáciám niektorých náboženských lídrov?

Myslím si, že v tomto potrebujeme medzináboženský dialóg a tiež organizácie, ktoré sa oň budú usilovať. Náboženstvá, ktoré stoja osamote, respektíve ich nasledovatelia zvyčajne trvajú na tom, že práve to ich náboženstvo je najlepšie a jediné správne. Vstúpiť do medzináboženského dialógu však znamená neustále sa pýtať, snažiť sa pochopiť druhých. A na to, aby sme druhých chápali, musíme sa tiež pýtať samých seba, čo je v našom náboženstve nedobré a pomýlené a čo je správne.

Stretávate sa s tendenciou vlastniť definitívnu pravdu aj v budhizme?

Samozrejme. Aj v budhizme existujú niektoré skupiny, ktoré rady agresívne vyhlasujú, že majú pravdu. Skutočný budhizmus však zdôrazňuje harmóniu v človeku. Dôležitá nie je ani tak snaha o spravodlivosť, ako skôr harmonické vzťahy. To je cieľ.

Niektorí náboženskí predstavitelia hovoria, že to, čo všetky náboženstvá zjednocuje, je tzv. compassion (v preklade súcit, milosrdenstvo s druhými). Čo je tým spojivom podľa vás?

Áno, so súcitom súhlasím. Ďalším môže byť bratstvo či „rodinnosť“. Všetci žijeme na jednej zemi, naše životy sú prepojené, čo znamená, že v niečom veľmi podstatnom sme rovnakí. Učenia jednotlivých náboženstiev majú tiež často rovnaké jadro. My ľudia zvyčajne radi pozeráme na rozdiely, čo môže byť niekedy aj veľmi nebezpečné. Preto by sme sa mali vždy usilovať hľadieť práve na to jadro, hľadať, čo máme spoločné a na čo sa pozeráme rovnako. Takýto postoj je dôležitý, ak chceme mier.

Začínam trochu rozumieť, prečo aj učenie, ktoré praktizujete v hnutí Rissho Kosei-kai, voláte inkluzívne. Čím sa snaží vaše hnutie prispieť k medzináboženskému dialógu?

Jeden aspekt je kultivovanie individuálnej mysle. Ak v sebe ľudia napríklad kultivujú spomínaný súcit, dokážu sa lepšie priblížiť k druhým. Jednou z našich aktivít je preto napríklad kampaň Daruj jedno jedlo. Naši členovia sa dvakrát do mesiaca zriekajú jedla a peniaze, ktoré by zaň minuli, darujú chudobným.

Zdá sa to možno ako chvíľa, ale aj takto máme možnosť precítiť pocit hladu, ktorý zažívajú mnohí chudobní. Toto je len jeden príklad, ako sa kultivujeme v mierumilovnosti a súcite s druhými. Druhým aspektom je, ako som už spomínal, že sa snažíme vstupovať do medzinárodného dialógu. Snažíme sa teda rešpektovať a oceniť druhých ľudí a veriacich z iných náboženstiev.

Na svojich cestách sa musíte stretávať s mnohým utrpením. Ako sa naň dívate očami laického budhistu?

Budhovo učenie hovorí, že všetko je ním stvorené s cieľom urobiť človeka šťastným. Toto je hlavná myšlienka. Dôležité je však povedať, že Budha vždy vyučuje cez životné situácie mňa, nie tých druhých.

Keď som bol na Slovensku a stretol som sa s utečencami, videl som veľa utrpenia. Samozrejme, utrpenie existuje. Budha však zároveň učí, že každý je schopný utrpenie prekonať. Aj v tejto situácii, pri týchto stretnutiach ma vyučoval a viedol. Položil mi otázku: Prečo sa, Shinohara, teraz stretávaš s utrpením?

A aká na to bola vaša odpoveď?

Skôr by som povedal, že táto otázka prišla, aby som nad ňou mohol hlbšie uvažovať, než aby som na ňu hneď odpovedal. Pri stretnutí s ľudským utrpením a tragédiou máme vždy možnosť zamyslieť sa nad vlastným spôsobom života a pre mňa je to vždy príležitosť opäť sa rozhodnúť pre záväzok – žiť pre druhých.

Prečo ste si vybrali budhizmus ako svoju cestu?

Narodil som sa v budhistickej rodine. Ak mám byť úprimný, na strednej škole som budhizmus neznášal. Zvykne to tak byť, že mladé generácie nemajú rady budhizmus. Zdá sa im to ako niečo zvláštne. Na univerzite som sa však o Budhovo učenie začal zaujímať viac. Keď v roku 1990 vypukla vojna v Perzskom zálive, členovia hnutia RKK sa zapojili do mnohých humanitárnych aktivít. Vtedy ma to zaujalo, pretože dovtedy som si myslel, že nábožentvo by sa malo orientovať len na moje individuálne šťastie. Mnohí členovia hnutia RKK však žili pre druhých. To sa ma dotklo a rozhodol som sa pre to isté.

Religions for peace je multináboženská organizácia, ktorej členmi sú predstavitelia jednotlivých svetových náboženstiev a náboženských skupín. Bola založená v roku 1970 v Japonsku. Táto koalícia sa usiluje pôsobiť v oblasti mierových i humanitárnych aktivít vo svete. Zasadzuje sa tiež za ochranu životného prostredia, odzbrojovanie, elimináciu nukleárnych zbraní a pomoc utečencom.