Za emočným jedením nie je slabá vôľa ale snaha prežiť

„Veľmi často prichádzajú ženy, ktoré už majú za sebou roky diét a rôznych pokusov a majú pocit, že padli na „diétne dno“. Sú unavené. A hovoria si: „Už ani jeden deň takto.“ 

„Kým žena neprijme, ako to aktuálne má, veľmi ťažko sa môže pohnúť ďalej. Lebo dovtedy je to len boj. Mnohé ženy hovoria: „Ako mám prijať svoje telo, keď mám sto kíl?“ Prijatie však neznamená rezignáciu. Znamená to prestať bojovať s realitou takou, aká je teraz,” hovorí koučka a mentorka v oblasti emočného jedenia Anna Žuffová.

V rozhovore Annou Žuffovou sa okrem iného dozviete aj to: 

• prečo emočné jedenie nie je o slabej vôli a nedostatku disciplíny
• ako učí klientky napojiť sa na svoje telo
• prečo je optimálna váha skôr vedľajším efektom v procese uzdravovania
• ako si praktickými cvičeniami budovať láskavosť k sebe
• na čo si dať pozor, aby si deti vytvorili zdravý vzťah k jedlu

Na svojej stránke hovoríte o jedle ako o stratégii prežitia, ktorá vám pomáhala zvládať život. Ako sa to prejavovalo? 

Od malička som bola veľmi vnímavé a citlivé dieťa. A o to viac som potrebovala cítiť prijatie, lásku a bezpečie. Keď som cítila tlak, smútok alebo úzkosť, prirodzene som hľadala niečo, čo mi prinesie úľavu a pocit, že som v poriadku. A jedlo fungovalo okamžite.

Dnes už viem, že to bol môj spôsob, ako zvládať život. Keď niekde vnútri cítime, že sa musíme prispôsobovať, často si hľadáme niečo, čo nás upokojí a dá nám pocit bezpečia. Postupne si na to telo zvyklo. V mozgu sa vytvorili určité dráhy a jedlo sa stalo mojou rýchlou stratégiou regulácie.

Navyše bolo vždy poruke, spoločensky prijateľné – a niekedy je dokonca neslušné ho odmietnuť. Pamätám si, že mama nám robila desiate do školy, a keď som vedela, že ma čaká ťažký deň, zjedla som si desiatu ešte doma. Neskôr prišli diéty, kontrola, tlak na vzhľad.

Emočné jedenie sa nemusí spájať s kilami navyše. Niekedy žena navonok vyzerá úplne „v poriadku“, ale vnútri sa veľmi trápi. 

Asi úplne najviac mi jedlo slúžilo, keď som žila v zahraničí. V cudzom prostredí sa naplno prejavil môj vlastný tlak na výkon. Cez deň som sa snažila celé to vydržať a večer som už len potrebovala zhodiť masku a byť sama sebou. A jedlo mi vtedy dávalo presne to, po čom som túžila. Aspoň na chvíľu. Práve v tomto zmysle bolo jedlo mojou stratégiou prežitia.

Nie je to však tak, že práve očakávanie úľavy od jedla môže vnútornú prázdnotu ešte viac prehĺbiť – keď človek očakáva naplnenie, no dlhodobo sa cíti stále viac prázdny?

Áno, to sú presne tie cykly, ktoré sa človeku opakujú. Neprebiehajú však na úrovni rácia. Človek siahne po jedle s očakávaním úľavy, no tá je len krátkodobá alebo nepríde vôbec. A tým sa cyklus ešte viac upevní.

Prídu neželané pocity, človek hľadá úľavu v jedle, následne sa prejedá alebo celý deň „zobká“ a potom prichádzajú pocity viny či hanby. Tie opäť vytvoria ďalší vnútorný tlak a cyklus sa točí ďalej.

To je vlastne aj princíp traumy: niečo, čo človeku krátkodobo pomáha prežiť, ale z dlhodobého hľadiska mu to ubližuje, no nevie sa toho vzdať. Aj preto hovorím, že nejde o nedostatok disciplíny alebo slabú vôľu, ale o spôsob, akým sa náš mozog naučil fungovať. 

A myslím, že rôzne iné úniky – je jedno, či ide o jedlo, alkohol, netflix, prílišné premýšľanie alebo prácu – majú spoločný základ. Utekáme od seba samých, od vlastnej autenticity. 

S akými problémami za vami ženy prichádzajú najčastejšie? Je to primárne o túžbe mať vysnívanú postavu alebo už prichádzajú aj s tým, že si uvedomujú, že jedlo sa pre ne stalo únikom? 

Je to rôzne, záleží od toho, v akej fáze sa žena nachádza. Niekedy sú to práve kilá, ktoré ju donútia vstať a začať to riešiť. Často, keď idú ženy hlbšie, však zistia, že ich netrápia len kilá, ale najmä nesloboda. Že stále myslia na jedlo, stále sa kontrolujú alebo majú pocit, že sa nevedia „normálne“ najesť bez výčitiek.

Nedokázala som prestať cvičiť a obmedzovať sa v strave, aj keď mi už trčali kosti

Veľmi často prichádzajú ženy, ktoré už majú za sebou roky diét a rôznych pokusov a majú pocit, že padli na „diétne dno“. Sú unavené. A hovoria si: „Už ani jeden deň takto.“ A zároveň je dôležité povedať, že emočné jedenie sa vôbec nemusí spájať s kilami navyše. Niekedy žena navonok vyzerá úplne „v poriadku“, ale vnútri sa veľmi trápi. 

Raz ma vyhľadala žena, ktorá mi len povedala: „Ja sa chcem mať viac rada.“ A bolo z nej cítiť celú históriu všetkých bojov, ktoré má za sebou. Iná prišla s veľmi konkrétnou otázkou: „Chcem pochopiť, prečo stále siaham po tyčinkách.“ Je to rôzne – ale tá žena väčšinou veľmi presne vie, že ide o niečo hlbšie.

Aké emócie alebo vnútorné prežívanie sa u týchto žien najčastejšie objavujú? 

Na základe pozorovania seba aj iných žien viem, že za emočným jedením nie je slabá vôľa, ale snaha cítiť sa lepšie a bezpečnejšie. Veľmi často je v pozadí tlak na výkon, perfekcionizmus a syndróm „uštvaných žien“ – nekonečné musím, musím, musím.

Túžime zaplniť „duchovný hlad“ po láske, prijatí, zmysle a spojení. Jedlo to na chvíľu dokáže zaplniť, ale nasýtiť sa tým nedá.

Pridáva sa dlhodobý stres a preťažený nervový systém, prázdnota, odpojenie od seba alebo, naopak, pretlak potlačených emócií – najmä smútku. Objavuje sa aj vina, hanba, sebakritika a nevypovedaný hnev prameniaci zo zle nastavených hraníc.

Pri emočnom jedení často nehľadáme jedlo, ale bezpečie, úľavu a vnútorné naplnenie. A niekedy aj niečo hlbšie – túžime zaplniť „duchovný hlad“, hlad duše: túžbu po láske, prijatí, zmysle a spojení. Jedlo to na chvíľu dokáže zaplniť…, ale nasýtiť sa tým nedá.

Keď už s klientkou odhalíte, že jedlo je len jedným zo zvládacích mechanizmov – kompenzáciou niečoho hlbšieho –, ako s tým potom začínate pracovať? 

Celý ten proces má fázy. Prvým dôležitým krokom je schopnosť rozlíšiť medzi fyzickým a emočným hladom – kedy jem preto, že som hladná, a kedy preto, že som v strese, smutná alebo preťažená. Pre veľa žien je to silný moment uvedomenia, keď začnú vidieť svoje vzorce fungovania. Potom sa veľmi jemne začíname napájať na telo. 

Mnohé ženy sú odpojené dlhodobo, a keď sa začnú naozaj pýtať: „Ako sa cítim?“, môže to byť náročné obdobie. Telo začne hovoriť cez napätie, stiahnutie, tlak. Emócie sú v tele a to nás neoklame. A tu je podpora a sprevádzanie veľmi vítané.

Keď sa vzťah k sebe začne uzdravovať, telo sa často prirodzene začne vracať k svojej optimálnej váhe, bez boja.

Často sa objaví aj strach. „Veď mi niekto ide zobrať jedlo…, ono tu bolo pre mňa.“ Lenže to sa nedeje. Jedlo bolo dlhý čas barličkou. A barličky potrebujeme, keď sme zranení.

Práve toto napojenie sa na telo znie pre veľa žien dosť vágne – najmä ak k tomu nikdy neboli vedené. Ako to vyzerá v praxi? 

Ja vychádzam zo somatického koučingu, kde pracujeme s reguláciou nervového systému cez dych, pohyb, hlas a prácu s telom. Spoločne robíme tzv. emočné skenovanie, všímame si emócie v tele (aj tie neželané) a učíme sa spoločne neutekať od nich. Pre mňa je v tomto procese kľúčové prijatie. Veľa utrpenia vzniká práve odporom voči tomu, čo cítime. Keď si to dovolíme prijať, často sa to začne uvoľňovať.

Čiže nato, aby sa proces uzdravovania vôbec začal, je nevyhnutné navnímať svoje negatívne emócie, nepotláčať ich, nebojovať s nimi?

Áno. Veľa žien trpí práve preto, že neprijímajú svoje pocity a svoje telo. A kým žena neprijme, ako to aktuálne má, veľmi ťažko sa môže pohnúť ďalej. Lebo dovtedy je to len boj. Mnohé ženy hovoria: „Ako mám prijať svoje telo, keď mám sto kíl?“ Prijatie však neznamená rezignáciu. Znamená to prestať bojovať s realitou takou, aká je teraz. 

A práve vtedy sa začne niečo meniť. V praxi na to ideme veľmi pomaly, krôčik po krôčiku. Nedá sa to spraviť naraz. Keď sa žena začne naozaj stretávať so sebou, začnú sa vynárať veci, ktoré boli dlhodobo potlačené. Je to veľmi citlivé obdobie a je nesmierne dôležité, aby v tom nebola sama.

Mám dojem, že väčšinou majú ženy očakávania presne opačné – veria, že sa dokážu prijať až vtedy, keď budú vyzerať tak, ako si predstavujú…

Presne tak. A práve v tom je ten bludný kruh, lebo ten moment väčšinou nikdy nepríde. Niekto čaká roky… a možno aj zažije krátku eufóriu, napríklad po silnej diéte, keď dosiahne váhu, po ktorej túžil, ale ani vtedy to neprinesie očakávané šťastie.

Nedávno mi jedna žena povedala: „Teraz mám osemdesiat kíl, ale keď som mala päťdesiat, stále som nebola spokojná.“ A práve tam sa ukazuje, že to nie je o čísle na váhe.

Čo sa deje v momente, keď si ženy začnú uvedomovať, že „ideálny stav“, na ktorý sa tak fixujú, im šťastie neprinesie a že úbytok na váhe môže byť len vedľajším efektom celej cesty?

Je to bolestné precitnutie. Pre ženy, ktoré majú roky zafixované číslo na váhe a sú vyčerpané z neustálej kontroly, je spočiatku ťažké prijať, že existuje aj iná cesta. Často sa v tej chvíli objaví hnev – na partnera, na prácu, na život, ktorý už nechcú žiť „takto“.

Niekedy sa ten hnev obracia aj na nás, pretože žena chce výsledky hneď – ideálne mať jasný plán, tabuľku, garanciu. Tak sme mnohé naučené fungovať – v práci máme ciele, termíny, výkon – a úplne prirodzene sa snažíme rovnaký prístup preniesť aj na telo.

Lenže telo nefunguje ako projekt v exceli. Potrebuje bezpečie, čas a dôveru. Práve tu začíname hovoriť o tom, že váha nie je hlavným cieľom, ale možným vedľajším efektom. Učíme sa počúvať telo – vnímať hlad, sýtosť a potreby. Keď sa tento vzťah začne uzdravovať, telo sa často prirodzene začne vracať k svojej optimálnej váhe, bez boja.

Ak si žena doteraz stavala svoju sebahodnotu na postave alebo výzore, tak to malo svoj dôvod. Niečo jej to dávalo.

A vtedy prichádza tá najťažšia otázka: „Ako môžem byť šťastná už tu a teraz?“ Nie je to o rezignácii, ale o zmene motivácie. Žena môže robiť kroky a meniť návyky, ale bez boja so sebou – cez väčšie počúvanie tela, vedomé a intuitívne jedenie a láskavosť k sebe.

Táto zmena však nie je lineárna – niekedy príde krátkodobý návrat k starým vzorcom a dočasné zhoršenie. To nie je zlyhanie, ale súčasť procesu. Dôležité je dôverovať tomu, čo sa v žene postupne upevňuje. Je to cesta na týždne, mesiace, niekedy aj roky.

Na čo sa so ženami začnete sústreďovať v momente, keď váha prestane byť hlavným meradlom úspechu?

Veľa sa pozeráme na to, čo žene tento súčasný stav dáva. Čo mi dáva, že mám kilá navyše? Čo mi dáva, že každý večer zjem dve čokolády? Čo mi dáva, že kontrolujem každé sústo? Vždy nám ten stav niečo prináša, aj keď si to často neuvedomujeme. Napríklad sa ukáže, že žena sa možno prejedá aj preto, že sa bojí byť príliš atraktívna. 

Lebo atraktivita môže znamenať pozornosť, očakávania, blízkosť. A pod tým môže byť hlbší strach zo vzťahov alebo z odmietnutia. Takže to, čo sa navonok javí ako „problém“, jej vnútri často niečo drží a chráni. A veľa pracujeme s emočným jedením, nastavením mysle a sabotérmi, teda s vnútornými hlasmi, ktoré nás brzdia.

Pri týchto nevedomých mechanizmoch mi silno rezonuje téma zdravej sebahodnoty. Ako pracujete so ženami na tom, aby ju dokázali objaviť v niečom inom ako v predstave vytúženej postavy?

Aj v tomto je kľúčové najskôr prijatie. Ak si žena doteraz stavala svoju sebahodnotu na postave alebo výzore, tak to malo svoj dôvod. Niečo jej to krylo, niečo jej to dávalo. Možno pocit, že je v poriadku, možno kontrolu, možno nádej, že raz bude „dostatočná“.

Keď sa učím prijímať svoje telo, učím sa prijímať aj iné veci v živote. Je to ako sval.

A popritom spolu pátrame, kde sa cíti živá. Kde v nej vzniká radosť a sila. Čo ju napĺňa. Kedy má pocit, že je v poriadku aj bez výkonu a bez toho, aby to bolo podmienené telom.

Pracujeme aj s hodnotami a s rolami, ktoré ženy v živote majú, ako je rola matky, partnerky, dcéry, podnikateľky. Pozeráme sa na to, kam investujú pozornosť, čas a energiu a či to zodpovedá tomu, ako chcú žiť. A práve cez tieto malé uvedomenia a drobné kroky sa sebahodnota začne presúvať z tela do vnútra. Do toho, kým žena naozaj je.

Dnes na nás zo všetkých strán vyskakujú obrázky žien s „dokonalým“ telom, čo prirodzene vedie k porovnávaniu. Pozorujete na klientkach, že keď dokážu prijať vlastné telo, mení sa aj spôsob, akým vnímajú tento tlak na postavu?

Áno, keď sa fókus presunie z váhy na uzdravovanie vzťahu k telu a k jedlu, mení sa aj to, ako ženy vnímajú váhu samotnú. Aj v situáciách, keď dôjde k nárastu hmotnosti, mi hovoria, že ich to už neparalyzuje tak ako predtým. Berú to ako súčasť procesu. Samozrejme, je prirodzené, že keď človek priberie pár kíl, necíti sa ideálne. 

Je dokázané, že 95 % diét nefunguje, lebo sú neudržateľné. Ľudia to nevedia a myslia si, že zlyhali

Je v poriadku, ak so sebou chce niečo robiť. Rozdiel je však v motivácii. Už to nevychádza z odmietania seba, ale z toho, že prijímam svoje telo také, aké teraz je. A keď žena dokáže naozaj prijať seba, prestáva sa porovnávať. Nielen so svojou postavou v minulosti, ale aj s inými ženami. A toto prijatie sa potom prirodzene prenáša aj navonok.

V akom zmysle? 

Keď sa učím prijímať napríklad svoje telo, učím sa prijímať aj iné veci v živote. Je to ako sval. A je vlastne jedno, v akej oblasti ho trénujem. My sa to učíme cez jedlo a telo, ale ten efekt sa prirodzene prenáša ďalej. Do vzťahov, do práce, do hraníc, do toho, ako sa k sebe správam v bežných situáciách. Podobne je to aj s láskavosťou k sebe – keď si ju dokážem prejaviť, prirodzene ju viem dávať aj druhým.

Existujú aj nejaké praktické cvičenia, ktorými u žien túto láskavosť rozvíjate?

Dôležité je vedomé prepájanie sa s príjemnými emóciami a ich ukotvenie v tele. Aby mali ženy vlastné zdroje úľavy a nemuselo nimi byť len jedlo. Postupne si mozog vytvára nové dopamínové dráhy, ktoré už nemusia viesť iba k jedlu.

Zároveň sa učíme vedome plánovať drobné potešenia počas dňa. Mnohé ženy fungujú dlho vo výkone a potom večer „vybuchnú“. Pritom radosť a slasť potrebujeme každý deň, aspoň v malých dávkach – a práve toto je láskavosť k sebe v praxi.

Ako by ste opísali ženu, ktorá si prešla procesom uzdravovania od nezdravého vzťahu k jedlu?

V tejto súvislosti mi rezonujú slová sloboda v jedle a sebaprijatie. Prijatie vlastného tela, ale aj svojich tienistých stránok. Toho, čo sme kedysi nechceli cítiť, vidieť alebo priznať. A toto ide ruka v ruke. Je to žena, ktorá už nemusí s jedlom bojovať. Jedlo prestane byť nepriateľom aj únikom. Stane sa niečím prirodzeným.

Aj keď žena povie: „Prejedám v skrytosti,“ deti často aj tak vycítia napätie, kontrolu alebo boj s jedlom.

Ďalej mi napadá slovo radosť. Vyživená žena, ktorá pozná svoje zdroje a chce žiť, nielen prežívať. Dokáže navnímať svoje pocity v tele, vie sa o seba postarať aj bez jedla a cíti sa v sebe viac bezpečne. A keď sa telo cíti v istote, často sa prirodzene ustáli aj váha. Takáto žena je sebavedomá. Nie preto, že vyzerá dokonale, ale preto, že sa cíti doma sama v sebe.

Ak sa žena snaží, aby sa u jej detí nevytvoril problematický vzťah k jedlu – najmä ak s ním v minulosti ona sama bojovala –, na čo by si mala dávať pozor?

Vieme, aké sú deti neuveriteľne citlivé na atmosféru doma. Aj keď žena povie: „Ja sa prejedám v skrytosti,“ deti často aj tak vycítia napätie, kontrolu alebo boj s jedlom. Je to podobné, ako keď rodičia povedia: „My sa pred deťmi nehádame.“ Deti aj tak vedia, že sa niečo deje.

Deti sú totiž často také zrkadielko. Ukazujú nám veci, ktoré by sme niekedy radšej nevideli alebo do ktorých sa nie vždy pozerá ľahko. Preto by som takej žene povedala veľmi jemne: „Len si podrž svoju cestu. Teraz nerieš deti. Rieš seba.“ Keď rodič uzdravuje svoj vzťah k jedlu a telu, vytvára tým prirodzene zdravšie prostredie aj pre dieťa.