Zraniteľnosť života ako pozitívna skutočnosť

Slovu zraniteľnosť môžeme dať v našom živote aj pozitívny význam. Zraniteľnosť (z lat. vulnus: rana), podobne ako mnohé iné pravdivé slová spojené s ľudskosťou, je totiž ambivalentná, pretože „dobrá“ zraniteľnosť existuje vedľa tej „zlej“ a často sú vzájomne prepojené.

Dobrá zraniteľnosť je prítomná vo všetkých tvorivých ľudských vzťahoch, kde platí, že ak nedám druhému možnosť „zraniť ma“, vzťah nedosiahne hĺbku potrebnú na to, aby bol plodný. Táto dobrá zraniteľnosť je tiež protilátkou proti tej zlej, pretože svet, ktorý túži po ideále nulovej zraniteľnosti, je svetom veľmi zraniteľným.

Preto sa vzťah založený na dôvere stáva vzťahom radikálne zraniteľným. Keď jedna osoba dôveruje druhej, vkladá do jej rúk niečo vlastné, s čím druhý môže disponovať, ba dokonca to zneužiť. Prameňom tej špeciálnej radosti, ktorú cítime, keď nám niekto dôveruje, je práve otvorenosť človeka, ktorý nám dôveru daruje, pretože cítime, že nám zveril niečo cenné, čo súvisí s jeho osobnosťou, jeho intimitou a jeho tajomstvom. Táto podmienka zraniteľnosti narastá s hodnotou toho „niečoho“, čo vkladáme do rúk druhého.

Mnohé vzťahy sa totiž prerušia už v zárodku, pretože snaha vylúčiť budúce zneužitie vytvára prostredie nedôvery.

Zraniteľnosť má svoju hodnotu a vlastnosti, ktoré môžu zmeniť povahu vzťahu, pričom ho zvyčajne zlepšia. Keď ten, kto prejavuje dôveru, sa všemožne snaží znížiť alebo úplne vylúčiť riziko zneužitia dôvery alebo jej zrady, ktoré ide ruka v ruke s dôverou, nakoniec sa môže stať, že zníži alebo úplne vymaže hodnotu vzťahového dobra. Mnohé vzťahy sa totiž prerušia už v zárodku, pretože snaha vylúčiť budúce zneužitie vytvára prostredie nedôvery, ktoré zabraňuje vzniku vzťahu. Nepoškvrnená, „nezraniteľná“ dôvera nie je dobrá, ale zlá.

Vidíme to v rôznych vzťahoch: s partnerom, deťmi, kolegami či priateľmi, ktorých milujeme a ktorí milujú nás, pokiaľ sme schopní im – a oni nám – dôverovať bez toho, aby sme mali absolútne záruky, že sa budú správať rovnako dôverne, hoci práve od toho závisí naše šťastie.

V mnohých vzťahoch je dôvera stretnutím vzťahových hodnôt, ktoré nie sú nevyhnutne symetrické. Plodnosť vo všetkých oblastiach nevyhnutne potrebuje slobodu, dôveru a riziko, čo sú všetko prvky, ktoré robia zraniteľným toho, kto tieto slobody a dôveru udeľuje.

Život vzniká zo vzťahov otvorených možnosti emocionálneho zranenia. Žiadnemu dieťaťu by sme nepomohli stať sa slobodnou osobou bez toho, aby sme mu neprejavili zraniteľnú dôveru – či už v rodine, škole, alebo iných výchovných inštitúciách. A ani v dospelosti nedokážeme rozkvitať na pracoviskách či v živote bez prijímania a poskytovania riskantnej zraniteľnej dôvery.

Vzťahy s inými tvoríme tým, že im dávame zraniteľnú dôveru, a ľudia s nami vytvárajú vzťahy každý deň tým, že nám dôverujú a vystavujú sa riziku zranenia. V týchto dvoch zraniteľných dôverách tkvie celé umenie spolunažívania.

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.