Stĺpčeky

Prečo máme sláviť a hrať sa (aj po covide)

Pred niekoľkými týždňami som sa zúčastnil na slávnostnej promócii. Bola to magisterská promócia. Vlastne to bola moja magisterská promócia. Zároveň to bola prvá spoločenská udalosť, na ktorú som zavítal po viac ako jeden a pol roku.

blank
Zdroj: Pexels

Táto dlhá časová medzera mojej dochádzky na spoločenské udalosti však nesúvisela výhradne len s covidom. Skôr takéto udalosti až tak veľmi neuznávam. Jednak kvôli prehnanej dôležitosti, ktorú im zvykneme prikladať. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že čím viac istá akcia či priestor deklaruje svoju špeciálnosť, tým prázdnejšia – alebo rovno zbytočná – bude. Je to niečo ako „exkluzívne členstvo“ v nejakom klube, špeciálne predpremiéry filmov či tovarov, alebo najžiarivejší príklad zo všetkých: nápis „VIP čakáreň“ na priečelí poschodia bratislavskej vlakovej stanice. Oproti tomu zúboženému priestoru ako VIP čakáreň pôsobí všetko, len nie jeho interiér. Je to niečo také, ako fotiť svoje obnažené telo na Instagram a v popise deklarovať, aká veľmi dôležitá je vnútorná hodnota človeka. 

Na svojej bakalárskej promócii som sa nezúčastnil a s podobnou myšlienkou som koketoval aj pri slávnostnom odovzdávaní diplomov po druhom stupni vysokoškolského štúdia. Nakoniec som tam šiel. A som rád, že som tam bol. 

Nebolo to vôbec vyprázdnené; naopak, aj napriek pandemickým reštrikciám bola ceremónia pekná, dôstojná, zároveň plynulá a čo je podstatné, v tom teple najmä krátka. Dokonca som cítil chvíľkovú nostalgiu za piatimi rokmi nekonečného osvojovania si istého penza vedomostí. Možno moje chvíľkové citové vzplanutie k týmto typom udalostí spôsobilo práve obdobie ich neprítomnosti. Potrebujeme teda aj my, spoločenskí skeptici, ale vlastne rovno celá civilizácia aspoň z času na čas ceremónie, slávnosti, bankety či – promócie?

Samozrejme, že áno. Okrem toho, že na povrchu tieto udalosti dodávajú špeciálnosť všednosti a solia fádnosť každodennosti bez chuti (čo zároveň poukazuje na to, že aby niečo minimálne pôsobilo slávnostne, musí sa s takou frekvenciou aj konať), vo vnútri sú taktiež výborným priestorom pre ľudí, aby sa spolu mohli pohrať. Teraz nemám na mysli schovávačku, futbal či šach, aj keď tieto aktivity tiež vyplývajú zo stretnutí. Pri medziľudských interakciách však prebiehajú rôzne obrady, ktoré máme ako ľudia tak radi a robia nás špeciálnymi. Oslovujeme sa inak, obliekame sa inak, miestne či nemiestne vtipkujeme, hanbíme sa za to a červenáme sa (čo je, mimochodom, výlučne ľudská vlastnosť – zapýriť sa).

Na túto tému pred vyše polstoročím upozornil doktor Eric Berne vo svojom prelomovom diele Ako sa ľudia hrajú. Možné je totiž odpozorovať jasné štruktúry v ľudskej komunikácii a interakcii. Opakovane v nich využívame rôzne postupy, triky a manévre. Ak ste sa niekedy čudovali, prečo je niekto z vašich blízkych v spoločnosti taký obratný, chvíľu ho pozorujte. Najskôr zbadáte jej alebo jeho schopnosť rozoznávať, orientovať sa a opakovane chodiť po sprvu nejasných chodníčkoch komunikácie – často podvedome. 

Pre nás ľudí sú tieto postupy nesmierne dôležité. Podľa nich určujeme, čo – a kto – je slušné, ako dvoriť, ako sláviť, ako si niekoho uctiť. Preto aj mňa ako bežnú ľudskú bytosť dojala moja vlastná promócia. Dala dôraz na dôležitosť okamihu a upozornila na dosiahnutý životný míľnik. 

Často však problém spoločenských akcií leží v tom, čo znamenajú pre ľudí, ktorí sa na nich zúčastňujú. V modernom jazyku sa asi pred desiatimi rokmi vynoril – a zároveň aj rýchlo utopil – výraz pozér či celý životný štýl menom pozérstvo. Nebude také ťažké pochopiť jeho význam. Aj v ňom, rovnako ako pri mnohých ďalších „exkluzívnych“ veciach, prevláda forma nad obsahom. Sú jasné miesta, kde keď sa človek objaví, asi už niečo znamená. Žiaľ, tiež je to len jedna z hier, ktoré ako ľudia hráme. Niečo znamenať je nekonečná snaha človeka, zvyčajne nesmierne márna – keďže dosiahnuť tento cieľ je týmto spôsobom prakticky nemožné. 

Niekedy môže byť preceňovaná udalosť, niekedy prítomnosť na nej. Neznamená to však, že sa ich máme úplne vzdať. Aj navonok zbytočnej udalosti dokážu dať zmysel ľudia, ktorí sa na nej stretnú – a spoločensky sa na nej hrajú. Celkom zle sa, naopak, budeme cítiť hoci aj na zmysluplnom obrade, ak ľudia stojaci okolo nás uviaznu v póze. Či sa ocitneme na svadbe, oslave, v kostole či na promócii, spýtajme sa sami seba, čo tam naozaj robíme. 

Či slávime, alebo len chceme byť oslavovaní.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Prečo také zmätočné postoje voči inštitúcii manželstva? (Za a proti manželstvu)

Terézia Lenczová

Kultúra stretnutia v rodine

Katarína Jančišinová

Čo náš svet najviac potrebuje…?

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies