Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Medzi tými, ktorí sa rozhodli pre misijnú službu, nechýbajú ani mnohí Slováci – kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, laici, lekári, učitelia, sociálni pracovníci či mnohí dobrovoľníci. O jednej špeciálnej misijnej skúsenosti v krajine vychádzajúceho slnka sme mali možnosť porozprávať sa s verbistom a profesorom morálnej teológie na univerzite v Nagoyi Jakubom Rajčánim.
V rozhovore s ním sa dozviete:
V Japonsku žijete už dvanásť rokov. Aké boli začiatky vašej misie?
Do Japonska som prišiel prvý raz na medzikultúrny pobyt v rámci mojej rehole, Spoločnosti Božieho Slova, ešte počas formácie, keď som mal 22 rokov.
Vtedy to ešte neznamenalo, že tu zostanem. Všeobecne sa však predpokladá, že keď do toho už niečo zainvestujete, tak tu pravdepodobne skončíte aj na štúdiách.
Po troch rokoch som si povedal, že je to málo, a zostal som ďalšie štyri. Pred večnými sľubmi som si do žiadosti o misijné určenie napísal Japonsko ako jednu z krajín, kam by som rád šiel. Predstavení mi vyhoveli a poslali ma sem natrvalo.
Ako ste si zvykali na miestnu kultúru?
Na to, čo na japonskej kultúre vidno zvonka, som si zvykol pomerne jednoducho. Dôvodom je asi moja vrodená zvedavosť a tiež fakt, že my Európania máme paradoxne bližšie k Japoncom než ostatné ázijské krajiny.
Naše krajiny sú podobne rozvinuté ekonomicky aj sociálne a máme teda aj podobné problémy. V tomto zmysle som sa do myslenia Japoncov dokázal vcítiť celkom rýchlo. Čím viac však človek preniká do jadra kultúry, tým je to zvykanie náročnejšie.
Čo máte na mysli?
V prípade Japoncov je to hlavne byrokracia a formalizmus, ako aj istá zošnurovanosť a lipnutie na pravidlách, s čím – úprimne povedané – niekedy dosť bojujem. Samozrejme, má to aj svoje výhody, ale niekedy to život skôr sťažuje, než uľahčuje.
Málokto si asi pomyslí, že misionári môžu riešiť aj takéto problémy. Najmä keď na takejto misii žijú dlhší čas tak ako vy.
Nuž, sú také obdobia a bolo by čudné, ak by neboli. Na začiatku, keď sem prídu ľudia na dva-tri roky, prežívajú očarenosť. Všetko tu na prvý pohľad funguje dokonale. A je to pravda. Potom však začnú objavovať aj iné kontúry.
Čo vám pomáha prekonávať tieto kultúrne rozdiely?
Predovšetkým vedomie, že ma tu chce Boh a že tu mám urobiť niečo, čo nikto iný za mňa možno neurobí. Nie v tom zmysle, že by som sa azda cítil nenahraditeľným, ale v tom, že Boh má pre každého z nás jedinečné poslanie.
Misie a misijné diela kdekoľvek vo svete sa odlišujú. Čím sa líši tá vaša, čo je na nej výnimočné?
Výnimočnosť misie v Japonsku spočíva asi v tom, že tu fungujeme predovšetkým na školách. Ak by sme totiž mali čakať na ľudí, že nám sami zaklopú na dvere alebo prídu do kostola len tak, asi by sme čakali celý život.
Prečo?
Dôvodom je podľa mňa to, že Japonsko je veľmi rozvinutá krajina. Nerieši nejaké veľké materiálne problémy, ak si odmyslíme fenomén vysokého počtu samovrážd. Mnohí ľudia asi necítia potrebu hľadať vyššie hodnoty. Takýto „boom“ tu síce bol, ale to bolo ešte po vojne.
Znamená to, že ako misionári sa skôr usilujete „pripravovať pôdu“?
Áno. Mohli by sme povedať, že tu v Japonsku sa Cirkev nachádza v štádiu ešte pred evanjelizáciou. Niekedy si to predstavujem ako z toho podobenstva o rozsievačovi. Rozhadzujeme, kde sa len dá – aj do tŕnia, aj na kraj cesty –, a dúfame, že možno raz sa niečo ujme. (úsmev)
Vy sám ste vysokoškolský profesor, vyučujete morálnu teológiu i kresťanskú etiku. Ako to vyzerá v škole, kde pracujete?
Ten rozdiel v počtoch, koľko ľudí stretneme v kostole a v škole, je obrovský. My sme napríklad taká menšia univerzita, ale máme okolo desaťtisíc študentov. Ja sám sa za rok stretnem v rôznych kurzoch aj so šesťsto študentmi.
Ľudia si možno niekedy hovoria, že misionár musí byť ako z nejakej knihy spred 50 rokov, v pralese či na koni, ale pravda je taká, že misijná činnosť má veľa podôb a sú tiež misionári, ktorí sa podieľajú na formácii či misijnej animácii v domovskej krajine.
Nehovoriac o tom, že aj nejednu európsku krajinu možno považovať za misijnú v rovnakom a možno aj vo väčšom zmysle než nejakú krajinu na opačnom konci sveta.
Téma samovrážd je v Japonsku stále veľké tabu. Úlohu tu môže zohrávať aj istá mystifikácia smrti.
Možnosť stretnúť toľko mladých ľudí znie ako výborná príležitosť dostať sa do centra diania a ich života…
Znie, ale realita je, žiaľ, iná. Je tu totiž len málo možností, ako sa k mladým priblížiť mimo prednáškovej sály. Niečo také, ako UPCéčka, ktoré fungujú na Slovensku, tu ešte nestihli objaviť. (úsmev) Máme síce akési malé univerzitné centrum pre kresťanstvo a veci spojené s náboženstvom, ale je to o niečom inom.
Ak by človek čakal nejaké konkrétne výsledky vo forme konverzií a krstov, asi zostane frustrovaný. Tu si totiž treba všetko prekalkulovať do iných čísel a dimenzií.
Ako sa k mladým potom snažíte priblížiť aspoň v malom?
Živšie farnosti si vedia zorganizovať stretká či tábory pre deti. Aj my sme pred pandémiou zvykli mávať letný tábor pre miništrantov z našich farností.
Horšie to je s kostolmi vo vidieckych oblastiach, ktoré sa vyľudňujú, pričom sa rodí tak či tak stále menej detí. Preto si myslím, že je oveľa väčšou prioritou pracovať s dospelými a povzbudzovať ich k výchove detí vo viere.
Na školách nás stále zatiaľ len čaká úloha objaviť spôsoby, ako príťažlivým spôsobom predstaviť vieru v Boha, najmä cez osobné vzťahy v menších skupinách. Kedysi sa u nás organizovali aj známe kurzy Alfa, ale v poslednom čase o nich veľa nepočuť.
Akí sú mladí japonskí študenti a študentky?
Mladí v Japonsku zvyknú byť trochu viac detinskí než Slováci. Dlhšie im trvá, kým dospejú. Dôkazom je možno aj to, že sa plnoletými stávajú až v dvadsiatke. Nemožno sa tomu veľmi čudovať. Už od malička sú veľmi vyťažení a je na nich vyvíjaný veľký tlak, hlavne v škole. Tú mávajú niekedy aj cez víkendy. Okrem toho sa venujú aj mnohým aktivitám a krúžkom.
Ak sa potom chcú dostať na dobrú školu, musia si to vybojovať. Keď sa už raz na nejakú univerzitu dostanú, konečne majú pocit, že nemusia nič robiť a nejakou zotrvačnosťou ju dokončia, pričom dobiehajú či užívajú si zvyšky detstva.
V Japonsku, ako ste už spomenuli, sú veľkým problémom samovraždy. Za minulý rok bolo evidovaných vyše 20-tisíc samovrážd. Aj keď je toto číslo nižšie ako za predchádzajúce roky, stále je to veľa. Je to podľa vás daň za systém, ktorý na jednotlivcov tlačí už od útleho detstva?
Myslím si, že do veľkej miery áno. A pokiaľ ide o samotné samovraždy, treba si uvedomiť, že tu v Japonsku je táto téma stále veľké tabu. Dokonca mnohé prípady, ktoré sú očividnou samovraždou, tu miestne bezpečnostné orgány ako také vôbec neevidujú.
Čím to je?
Podľa mňa tu zohráva istú úlohu aj mystifikácia smrti. Smrť je považovaná, ako v dávnych časoch samurajov, za niečo hrdinské a cool. Hoci dnes je všetkým úplne jasné, že v prípade samovraždy o žiadne hrdinstvo nejde. Je to jednoducho skrat a rezignácia.
Hovoríte, že dosah Cirkvi je veľmi obmedzený a to tak v kostoloch, ako aj na pomerne zaľudnených univerzitách. Čo by sa s tým dalo robiť?
Domnievam sa, že treba hľadať nové cesty. To je téma, ktorá sa v Cirkvi opakuje dlhodobo. To, čo fungovalo kedysi, už dnes nemusí fungovať a určite nemôžeme čakať, že príde nejaká katastrofa a ľudia sa opäť vrátia k duchovnu. To by bolo kruté.
Kde tie cesty vidíte?
Tu v Japonsku si to viem predstaviť napríklad v oblasti technológií, prítomnosťou na sociálnych sieťach, vytváraním diskusií v online priestore, prípadne tvorbou aplikácií. No keďže japonská spoločnosť je v mnohom konzervatívna a každá zmena trvá veky, chce to veľkú charizmu vytvoriť niečo nové.
Len pre lepšiu predstavu – Sväté písmo v japončine si na internete síce prečítate, ale aj to len horko-ťažko. O online breviári tu tiež môžeme len snívať, rovnako ako o nejakých kresťanských médiách iných, než sú vydavateľstvá. Jednoducho sme trocha na okraji, a tak k nám niektoré veci prichádzajú pomalšie.
Ako by ste opísali prežívanie viery v Japonsku aspoň u tej malej skupiny veriacich?
Pravda je, že mnohí veriaci sú tu skôr tradičnými veriacimi a často ani nevedia, prečo veria. Alebo majú iné dôvody. Napríklad majú nejaké psychické problémy a v žiadnom inom spoločenstve sa neuchytia. No nájdu sa tu aj horliví kresťania.
Istým paradoxom je, že počet veriacich sa napriek klesajúcej pôrodnosti či sekularizácii už desaťročia v Japonsku veľmi nemení.
Hudba i liturgia sú veľmi podobné nášmu „západnému“ štýlu. Cítiť tam podobne ako u Slovanov istú nostalgiu a nespokojnosť, ktoré sa prejavujú aj v umení. Piesne na omši sú často pomalé a smutné a je tam aj veľa priestoru na ticho. Mne osobne to takto vyhovuje. Uznávam však, že ľuďom z iných kultúr to môže pripadať ponuré či nudné.
O Japoncoch sa hovorí, že majú radi západné trendy. Je to podľa vás dôvod, prečo u nich liturgia nie je viac tradičná, ako napríklad v iných krajinách?
Určite áno. Japonci majú radi západné veci, aj kresťanstvo ako náboženstvo je tu považované za niečo západné – v dobrom i zlom. Určite tu v nedeľu nenájdete ľudí v kimone hrať v kostole na tradičných nástrojoch.
Mať v kostole píšťalový organ je v Japonsku móda. Hru na ňom študujú aj na univerzitách. Poznám ľudí, ktorí si dokonca nechali vyrobiť menší organ k sebe domov. Dokonca tu mimo prostredia kostola nájdete aj tanečný súbor, kde sa učia tradičné slovenské tance. (úsmev)
Naše ohlasovanie je veľmi decentné. Obrazne povedané, potichu a z diaľky šeptáme ľudom.
A ako sa na Katolícku cirkev pozerajú ľudia mimo nej?
Myslím si, že vo všeobecnosti tu majú ľudia dobrý obraz o Cirkvi. Je to dané aj tým, že naše školy majú dobré meno. Ak teda niekto môže poslať dieťa na lepšiu školu, pošle ju na kresťanskú. Necítiť tu teda nijaký odpor alebo prenasledovanie. Myslím, že to bude aj tou japonskou dušou.
V akom zmysle?
Japonci sú, pokiaľ ide o vyznávanie náboženstiev, veľmi tolerantní. Fenoménom, ktorému sa mnohí čudujú, je napríklad to, že keď sa robí sčítanie, tak je tu vždy viac veriacich rôznych náboženstiev než samotného obyvateľstva. Prihlásia sa totiž k viacerým.
Spomínali ste, že vaša evanjelizácia je skôr preevanjelizáciou. Ako to vyzerá v praxi?
Povedal by som, že naše ohlasovanie je veľmi decentné. Obrazne povedané, potichu a z diaľky šeptáme ľudom. Kto má záujem vedieť viac, musí sa prísť opýtať. Veľa vecí sa robí akoby na kolene. Skúšame, čo funguje.
Jedným z príkladov sú napríklad sobáše, ktoré si v našich kostoloch môžu spraviť aj ľudia mimo Cirkvi. Nevysluhujú si, samozrejme, sviatosť, ale bežne sa počas sobáša hrá svadobný pochod, prečíta sa niečo z evanjelia, prípadne sa kňaz mladomanželom prihovorí.
Ja sám som mal raz možnosť viesť takýto obrad počas štúdií v Taliansku, kde sa sobášil tuším kuchár z japonského veľvyslanectva, nekresťan. Prišiel aj veľvyslanec s manželkou, ktorá mi prišla osobne povedať, že tiež kedysi chodila do kresťanskej školy.
Čo to znamená pre týchto ľudí a čo pre vás?
Cirkvi v Japonsku nezohrávajú rovnakú spoločenskú úlohu ako v iných krajinách, takže oni ten samotný obrad nepotrebujú z administratívneho hľadiska, keďže papiere si aj tak vybavia na úrade.
Skôr si chcú len vychutnať tú romantickú atmosféru. Pre Cirkev to však znamená jednu príležitosť navyše – aspoň raz v živote sa s týmito ľuďmi a ich rodinami stretnúť a dúfať, že to zanechá na nich aspoň nejaký vplyv.
To znie úplne ako pokus, nemáte niekedy pokušenie porovnávať takéto prežívanie s tým na Slovensku?
V Japonsku ani nie. Asi mi chýba nejaký gén alebo len podvedome cítim, že to nemá zmysel – miešať hrušky s jablkami. Skôr mám občas takú potrebu, keď som na dovolenke na Slovensku.
Predsa len čas strávený v Japonsku začína byť pre mňa postupne dlhším ako ten prežitý v reholi doma na Slovensku. Niekedy si teda poviem, že to, čo je doma problém, by sa v Japonsku už dávno veľmi elegantne vyriešilo.
Na čo narážate?
Napríklad na ľudské vzťahy. Slováci sú voči sebe často hrubí, nervózni a neraz idú do konfrontácie. Aj v Japonsku sú nahnevaní či podráždení ľudia, ale nedajú to druhým pocítiť.
To je skôr konštruktívna kritika. Ak to niekde funguje inak, prečo by sme sa od iných nemohli v tomto priučiť?
Keď vás tak počúvam, musí to byť veľmi náročná misia. Ako sa vám darí v takejto realite vnímať Boha?
Keď som prišiel na začiatku, všetko bolo pre mňa, pravdaže, iné. Prežívanie sviatkov, celá atmosféra okolo. Tu často nezačujete zvoniť zvony, cirkevné sviatky nie sú štátnymi sviatkami, málokde nájdete dokonca zavesený kríž.
Časom som si však uvedomil, že toto všetko sú len vonkajšie barličky. Sme zvyknutí mať okolo seba viditeľné znaky, ale v konečnom dôsledku Boh nie je uzavretý vo svätostánku. Nie je odkázaný na naše štruktúry.
Boli ste niekedy v situácii, že ste to museli niekomu vysvetľovať?
Ani nie. Sú veci, ktoré sa mi ťažko vysvetľujú, lebo tam chýbajú pojmy, neexistujú niektoré kategórie. A potom, ja s tou inkulturáciou nemám až taký problém, takže ani nemám potrebu niečo vysvetľovať.
Oveľa náročnejšie je to v samotnej komunite, kde je nás niekedy aj dvanásť národností. Každý má svoje zvyky, predstavy o živote a Cirkvi a tam to napätie zvykne byť väčšie.
Doma na Slovensku sa v súvislosti s treťou vlnou opäť skloňuje slovo korona. Ako zasiahla do života ľudí a cirkvi v Japonsku?
Tu to vyzeralo tak typicky japonsky. Pandémia vo svete už niekoľko mesiacov bola, tu sa však stále nič nedialo, iba že bol nedostatok toaletného papiera a papierových vreckoviek. (smiech) Očkovať sa začalo tiež neskoro. Nie že by to ľudia nechceli, ale nemohli, potom to už však išlo hladko.
Pokiaľ ide o opatrenia, určite tu ľudia nemali problém s nosením masiek. Nosia sa tu odjakživa – keď je chrípkové obdobie alebo čas alergií.
Školy boli otvorené, no niektoré mali vyučovanie online. My ako univerzita sme fungovali všelijako s prestávkami. Niektoré kostoly boli zavreté, iné, kde si to vedeli zariadiť, mali online prenosy omší. Nespievalo a nerecitovalo sa – jeden človek to robil namiesto davu. Dnes sa v Japonsku hovorí už o piatej vlne.
Naozaj, takže v niečom ste predsa len pred ostatnými?
Áno, v tomto sme taká futuristická krajina. (smiech) V iných oblastiach sú ľudia niekedy prekvapení, že Japonsko nie je až taká pretechnologizovaná krajina, ako si ju predstavujú.
Katolícka cirkev najmä na Západe čelí mnohým kauzám a obvineniam zo zneužívania maloletých. Došla táto téma už aj k vám a začala sa tým cirkev v Japonsku zaoberať?
Sme súčasťou globalizovaného sveta, takže tieto problémy sa určite týkajú aj Japonska. Pokiaľ viem, nateraz na systematickej úrovni museli vypracovať všetky diecézy a rehole nejaký akčný plán, stratégiu, čo robiť, ak by došlo k takýmto situáciám. Zariadila sa podľa toho aj naša rehoľa.
Samotná téma je tu však stále tabu. Ľudia sa nechcú vyjadrovať k niečomu, čo sa ich priamo netýka, hoci z kuloárov sa už hovorí aj o prípadoch v Japonsku. Niektoré biskupstvá preto zriadili linku pomoci pre obete.
Ako som však povedal, tu v Japonsku je to vo všeobecnosti všetko oneskorené. Tak ako to bolo kedysi na Slovensku alebo v Poľsku, keď sme sa domnievali, že nás sa tieto veci netýkajú, že sa to deje len na tom „skazenom Západe“. Konečne sme asi museli precitnúť do reality, s ktorou sa budeme musieť vyrovnať.
Foto: osobný archív J. Rajčániho
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
