Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Pred niekoľkými mesiacmi pomáhala s evakuáciou 28 osôb z Afganistanu a pomoc sa snaží aktuálne zmobilizovať aj pre utečencov na poľsko-bieloruských hraniciach.
V rozhovore pre nm.sk prezradila:
Počas augustového prevratu v Afganistane a návratu Talibanu k moci ste spolu s Ligou za ľudské práva vyzvali slovenskú vládu k záchrane čo najväčšieho počtu ľudí. Sami ste vytvorili zoznam približne 300 osôb a spolupracovali pri druhej evakuácii, pri ktorej sa nakoniec podarilo zachrániť 28 z nich. Ako túto operáciu hodnotíte po niekoľkých mesiacoch? Mohli sme pre záchranu týchto ľudí spraviť viac?
Treba povedať, že samotná evakuácia bola pre našu organizáciu Mareena celkom bezprecedentná situácia. Dovtedy sme sa, v rámci nejakej prebiehajúcej krízy, takto neangažovali, bolo to pre nás teda niečo úplne nové.
Keď sa na to pozriem spätne, neviem si predstaviť, že by sme my ako organizácia na prvýkrát vedeli spraviť viac. Veľmi by nám v tom čase však pomohlo, keby sme už mali nadviazané vzťahy s vládnymi predstaviteľmi na rôznych úrovniach. Naša komunikácia mohla byť jasnejšia a rýchlejšia. Ako štát sme však určite mohli pomôcť viacerým ľuďom. Politické rozhodnutie zrealizovať aj druhý evakuačný let však prišlo príliš neskoro.
Čo sa tam počas rozhodovania odohralo? Prečo sme čakali tak dlho?
Bol to mix viacerých vecí. Časovo sme tam medzi prvým a druhým evakuačným letom mali viac ako týždeň. My sme s kompetentnými ministerstvami komunikovali a snažili sme sa zasadzovať aj za to, aby sme druhý evakuačný let vyslali čím skôr. Ak by sme vyslali druhý let skôr, bol by priestor vyslať aj ďalší, než sa evakuácie formálne skončili.
Narazili sme tam však aj na legitímne obavy týkajúce sa bezpečnosti našich vojakov. Mohlo sa stať, že by sme tam vyslali let, a nastal by tam taký chaos a panika, že by sa nám nepodarilo zachrániť nikoho. A určite tam zohrala úlohu aj veľmi komplikovaná logistická situácia.
V čom presne?
Operačnú kontrolu nad letiskom v Kábule mali Američania. Pri takejto evakuácii musíte dostať najprv ich súhlas, a potom čakáte na inštrukcie, kedy a kde môžete pristáť, a koľko času na takúto operáciu máte. Na rozhodnutie aj na tzv. vyhradený slot sme si teda museli počkať.
Otázka bezpečnosti je v takejto situácii úplne pochopiteľný argument. Nezohralo však v pomalom rozhodovaní úlohu aj to, že Slovensko nemá také diplomatické väzby s Afganistanom ako napríklad susedné Česko, a teda chýbali tam hlbšie záujmy?
Áno, myslím si, že tam boli otázniky, či tam niekoho vôbec vyslať, keďže Slovensko nemá v Afganistane ani len svoju ambasádu. Všetky naše kontingenty, ktoré tam boli v rámci NATO, boli relatívne malé, a nemali sme tam až také rozvinuté vzťahy ako napríklad Česi, Američania či iné väčšie štáty.
V tomto zmysle Slovensko akoby necítilo záväzok pomôcť viacerým ľuďom dostať sa odtiaľ preč. Svoju úlohu zohrali určite aj otázky typu – prečo pomáhame Afgancom, prečo sem chceme privážať ľudí, nech to riešia iní a podobne. Takéto otázky prichádzali z istej strany politického spektra aj od časti populácie, ktorá nie je veľmi naklonená cudzincom a utečencom.
Ilustračná snímka. Zdroj: unsplash.com
Vy ste aktívne v kontakte aj s afganskou komunitou žijúcou na Slovensku. Kedy k vám dorazili prvé informácie, že sa v Afganistane deje niečo vážne?
Približne dva týždne pred pádom Kábulu sa nám začali objavovať prvé lastovičky. Boli to Afganci žijúci na Slovensku, ktorí mali v Afganistane blízkych a rodinných príslušníkov, ktorí nám avizovali zhoršujúcu sa situáciu v krajine. Prípadne to boli samotní Slováci, ktorí majú v Afganistane priateľov a známych. Začali sa nás pýtať, či týmto ľuďom nevieme nejako pomôcť dostať sa na Slovensko.
V tom čase to bola skôr právna otázka o vstupe do krajiny. Keďže sa naša organizácia nevenuje vízovým záležitostiam, odkázali sme týchto ľudí na Medzinárodnú organizáciu pre migráciu a Ligu za ľudské práva, ktoré vedia s týmito vecami pomôcť v rámci bezplatného právneho poradenstva.
O niekoľko dní na to Taliban prevzal v krajine moc a vy ste spolu s ďalšími organizáciami začali takmer okamžite s vašou iniciatívou…
V podstate áno. V nedeľu 15. augusta, keď padol Kábul, situácia vyzerala zle už aj v správach. S riaditeľkami iných organizácií, ktoré sa venujú utečencom, migrantom, ale aj humanitárnym a rozvojovým veciam, sme sa priebežne bavili, že situácia je naozaj zlá, a začali sme sa rozprávať o nejakej reakcii z našej strany.
Už v pondelok ráno sme na sociálnych sieťach publikovali status o tom, čo sa v Afganistane deje, že je tam humanitárna kríza, že sú tam ľudia, ktorí sú v ohrození, a potrebujú sa odtiaľ dostať von. Informovali sme tiež, že začíname spisovať zoznam osôb, ktoré majú väzby na Slovensko a ozvali sa nám cez svojich rodinných príslušníkov a známych žijúcich na Slovensku.
Na migráciu, jej reguláciu a vôbec na vízovú politiku sa nepozeráme ako na bežný fenomén. Skôr vnímame, že tomu potrebujeme utiahnuť kyslík.
Ktorí ľudia boli na zozname medzi prvými?
Bolo medzi nimi viacero našich známych, ktorí šli do Afganistanu navštíviť svoje rodiny cez leto. Vedeli, že Američania z krajiny odchádzajú, a preto to vnímali ako poslednú možnosť slobodne navštíviť svoju krajinu. Nemysleli si, že to bude až také kritické. Nakoniec tam však uviazli. Ďalej to boli rodiny Afgancov žijúcich na Slovensku, ktoré sa potrebovali dostať do bezpečia, a bývalí kolegovia a blízki Slovákov.
Celá iniciatíva vznikla viac-menej organicky. S Ligou za ľudské práva sme sa dohodli, že zoznam budeme pravidelne aktualizovať a posielať na ministerstvo zahraničných vecí aj na zastupiteľský úrad v Teheráne, neskôr aj do kancelárie premiéra. Keď sme s tým šli von, zrazu sa na nás začalo obracať viac a viac Afgancov, ktorých sme už priamo nepoznali, a ktorí nám začali tento zoznam dopĺňať. Ani sme sa nenazdali a mali sme tam tristo ľudí.
Zachrániť sa podarilo len 28. Čo tí zvyšní, komunikujete s nimi naďalej?
Áno, sme s týmito ľuďmi aj naďalej v kontakte, hoci komunikácia kvôli situácii nebola v poslednom období intenzívna. Nedávno sme pre nich realizovali webinár, kde sme ich spolu s Ligou za ľudské práva informovali o zostávajúcich legálnych možnostiach príchodu na Slovensko.
Je takáto komunikácia bezpečná?
Mali sme už aj obavy. Prišli k nám totiž informácie, že Taliban začal byť v previerkach oveľa agresívnejší. Na začiatku si človek vedel ešte ako tak ustrážiť svoj súkromný život. Mohol používať vlastný mobil, komunikovať vďaka nemu s rodinou, počúvať hudbu (čo je inak zakázané).
Potom sme však dostali informácie o tom, že Taliban môže ľudí zastaviť aj na ulici, vypýtať si ich mobil a pozrieť sa, s kým si píšu. Niektorí ľudia začali mať preto väčšie obavy komunikovať. V princípe to však ani my nejako s komunikáciou nepreháňame. A ak by sa nám niekto ozval s tým, že sa bojí a chcel by prerušiť kontakt, zo zoznamu by sme ho vypustili.
Už sa niekto taký našiel?
Zatiaľ nikto. Pre týchto ľudí sme dôležitý komunikačný kanál, ktorý ich môže informovať, ak by bola nejaká možnosť pomoci.
Ako to teda s možnosťami pomoci reálne vyzerá? Spomínali ste, že sa na ne po evakuácii zameriate. Je tam teda ešte nejaká šanca?
O tých možnostiach vieme už teraz, že ich nie je veľa a že to pre ľudí z Afganistanu vôbec nevyzerá dobre. Pokiaľ ide o prístup vlády k tejto otázke, mali sme v druhej polovici septembra na ministerstve zahraničných vecí stretnutie ohľadom príchodu ďalších osôb. Povedali nám, že Slovenská republika sa v tomto smere ďalej angažovať nebude a bude čakať, aký postoj zvolí Európska únia.
Aká je potom tá možnosť, o ktorej hovoríte?
Podľa ministerstva je posledná možnosť presídlenie.
Čo to v praxi znamená?
Znamená to, že ak by tu bola politická vôľa, niektorých ľudí, ktorým by sa podarilo utiecť a zaregistrovať sa napríklad cez UNHCR v susedných krajinách, by sme mohli presídliť na Slovensko. Problém je v tom, že toto presídľovanie zatiaľ nefunguje.
Druhá vec je, že nie pre každého je odchod z krajiny jednoduchý, a to ani z hľadiska bežných legálnych možností. Napríklad na udelenie víz na Slovensko potrebujete, okrem iného, pas a výpis z registra trestov. Niektorí ľudia, ktorých máme na zozname, však v živote nečakali, že budú musieť cestovať. Mysleli si, že v Afganistane zostanú žiť navždy a vôbec nemajú pasy. Už toto im absolútne znemožňuje cestovať.
A ak by sa im aj podarilo v tomto období dostať pas, my formálne neuznávame vládu Talibanu, takže akýkoľvek pas vydaný po tom, ako prevzali moc v štáte, je pre nás otáznik. Problém je aj s výpisom z registra trestov. K tomu treba priložiť ďalšie dokumenty, ktoré musia byť preložené do slovenčiny a superlegalizované, a musia mať maximálne 90 dní pred ich odovzdaním na slovenskej ambasáde v Teheráne, kde je potrebné si vopred dohodnúť termín. Už aj pred nástupom Talibanu to bolo administratívne veľmi náročné. A teraz tieto podmienky ešte viac komplikujú legálny vstup na Slovensko.
Michaela Pobudová z organizácie Mareena je za rozumnú reguláciu migrácie, nepáči sa jej však, že v prípade pomoci druhým stoja v ceste mnohé byrokratické prekážky.
Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že aj keby sa niekomu podarilo utiecť, takýto človek nakoniec neprejde cez náš systém. To neznie ako možnosť pomoci, skôr ako jej totálne znemožnenie.
Sama s tým niekedy bojujem a premýšľam nad tým, čo to vyjadruje. Minimálne tam cítiť nedôveru a obavu, že cudzinci pre nás môžu predstavovať nebezpečenstvo alebo záťaž. Na migráciu, jej reguláciu a vôbec na vízovú politiku sa nepozeráme ako na bežný fenomén. Skôr vnímame, že tomu potrebujeme utiahnuť kyslík. Som za rozumnú reguláciu migrácie, ale v takomto nastavení sa mi to vôbec nepáči. Vnímam to ako reflexiu našich postojov voči migrantom aj voči utečencom.
Ako to riešia iné krajiny?
Američania majú napríklad na takéto situácie špecifický typ víz. Môže byť vydaný práve spolupracovníkom ich úradov, tlmočníkom, ich rodinným príslušníkom. U nás sú účely vstupu strašne rigidne. V prípade, ako bol tento s Afganistanom, keď je potrebné urýchlene pomôcť ohrozeným osobám po ukončení evakuácií, nemáme žiadnu existujúcu alternatívu.
Vedeli ste, koľko ľudí príde druhým evakuačným letom?
Vedeli sme, že tie lietadlá vhodné na evakuácie máme asi dve, sú veľmi malé a môžu zobrať približne 20 osôb. Takže sme mali predstavu, že zachránených nebude veľa.
Kde sa títo ľudia momentálne nachádzajú a čo robia?
Tí, ktorí u nás nemali pobyt a boli tu prvýkrát, boli po príchode vzatí do záchytného tábora v Humennom. Tam si prešli povinnou niekoľkodňovou karanténou, odobrali sa im odtlačky prstov a začalo sa s nimi azylové konanie. Po prvom mesiaci boli ďalej presunutí do pobytových táborov v Rohovciach alebo Opatovskej Novej Vsi.
Keďže azylové konanie trvá približne do 6 mesiacov, štandardne ľudia čakajú v táboroch alebo majú možnosť požiadať o dlhodobú priepustku. V prípade žien s deťmi, ktoré tu majú manželov a majú kde bývať, si tieto dlhodobé priepustky zobrali všetky. Na vyhovenie azylovej žiadosti tak čakajú doma.
Čo sa s nimi ďalej bude diať po udelení azylu?
V momente, ako im bude udelený azyl alebo doplnková ochrana, stanú sa títo ľudia klientami integračných služieb. Na Slovensku máme štátom zazmluvnenú organizáciu, ktorá tieto služby poskytuje. Je to Slovenská humanitná rada, ktorá utečenkám a utečencom s udelenou medzinárodnou ochranou poskytuje základnú psychosociálnu podporu, kultúrnu orientáciu, základy slovenčiny, ale aj nejakú finančnú podporu.
Akú úlohu v tomto zohráva vaša organizácia Mareena?
My sa v prípade Afganiek a Afgancov, ale aj iných utečeniek a utečencov, snažíme poskytnúť doplnok k týmto integračným službám. Veľakrát im totiž chýba to, že neposkytujú širšiu väzbu na majoritnú spoločnosť. My napríklad vieme poskytnúť týmto ľuďom dobrovoľníka, ktorý bude s nimi alebo aj ich deťmi trénovať slovenčinu, alebo doučovať deti školské predmety. Môže s nimi tiež tráviť voľný čas, prípadne im asistovať pri hľadaní práce. Tiež ponúkame konverzačné kurzy slovenského jazyka.
Novoprichádzajúcim ľuďom je k dispozícii aj náš komunitný program, kde ich pozývame, aby sa stretli s nami, s komunitou ďalších ľudí so zahraničným pôvodom, ako aj so Slovákmi, ktorí nám pomáhajú s organizáciou rôznych podujatí. Každé leto tiež robíme detský tábor. Toto všetko sú veci, ktoré chceme ponúknuť aj ľuďom, ktorí prišli v lete z Afganistanu, a veľmi sa tešíme, keď už bude po lockdowne a budeme sa s nimi môcť stretnúť.
Ako sa podľa vás žije cudzincom na Slovensku aj vzhľadom na prijatie a otvorenosť, o ktorej sme hovorili?
To je jedna veľká otázka. Rôzni cudzinci totiž majú rôzne skúsenosti a vnímajú odlišné veci. Je rozdiel napríklad medzi vnímaním Kanaďana alebo Francúza, ktorí pracujú pre medzinárodnú firmu, a vnímaním Afgancov, ktorí sem prišli ako utečenci.
My primárne pracujeme s tou druhou skupinou ľudí. Sú to ľudia z Afganistanu, Somálska, Iraku, Burundi, z Iránu. Ide o osoby, ktoré sú aj vizuálne odlišné, nosia napríklad šatku, niektorí sú moslimovia, a oni to občasné neprijatie cítia a vedia, kde nie sú vítaní. Máme konkrétne prípady, keď ľudia mali aj veľmi nepríjemné skúsenosti. Niekto ich osočoval, fyzicky napadol a podobne. Veľa z nich má však napriek takýmto negatívnym zážitkom aj pekné príbehy o Slovákoch, s ktorými sa priatelia a ktorí im pomohli.
Sociálny dištanc voči cudzincom na Slovensku sa podľa výskumu reálne zväčšil. Máme voči nim negatívnejšie postoje, než sme mali v roku 2009.
Kam sa podľa vás za tie roky u Slovákov posunulo všeobecné vnímanie migrantskej otázky?
Podľa mňa, ak by sme dnes zobrali mierku od roku 2015 po dnes, tak je to asi lepšie, ale len preto, lebo sa už o tom toľko nerozpráva. Svojho času boli na túto tému veľmi vybičované emócie. Všetci o tom niečo počuli, všetci na to mali nejaký názor, ale mnohí o tom reálne vedeli len málo. Pravdou je, že sa nám lepšie pracuje teraz ako vtedy. Ľudia sa už tiež s odstupom času dokážu na túto tému pozrieť konštruktívnejšie.
Zároveň však nedávno vyšiel výskum Centra pre výskum etnicity a kultúry o postojoch voči cudzincom. Použili pri ňom rovnakú metodiku ako pri výskume IOM v roku 2009 a porovnávali rok 2009 a 2021. Ukázalo sa, že sociálny dištanc voči cudzincom sa reálne zväčšil. Máme voči nim negatívnejšie postoje, než sme mali v roku 2009. Ja to čítam len ako laik, lebo nie som výskumníčka, mám však pocit, že ten rok 2015 tomu reálne uškodil. Nemali sme totiž možnosť konštruktívne a objektívne sa o tom porozprávať.
V poslednej dobe sa na sociálnych sieťach angažujete aj za pomoc utečencom na poľsko-bieloruských hraniciach…
Áno. Zatiaľ sme len pozývali ľudí, aby podporili poľské organizácie, ktoré sa tam snažia pomáhať a sú našimi partnermi v iných projektoch. Začíname však mobilizovať už aj nejaké vlastné kapacity a chceme sa viac angažovať aj v advokačnej oblasti smerom na naše ministerstvá a na premiéra.
Ako ste vnímali túto situáciu v jej začiatkoch?
Keď sa to v lete začínalo, úprimne, zdalo sa nám, že by to mohla byť skôr lokálna vec, ktorá by mohla byť celkom rýchlo vyriešená. Odvtedy sa to ťahá a dnes už máme od našich poľských organizácií informácie, že ich dobrovoľníci sa na hraniciach chystajú stráviť aj sviatky. (rozhovor vznikol pred Vianocami, pozn. red.)
Naposledy v novembri sa hovorilo o tom, že Bielorusko vyprázdnilo oblasť hraníc a niekoľko stoviek utečencov dokonca repatriovalo do Iraku. Takže podľa toho, čo hovoríte, situácia sa vôbec nezlepšuje?
Podľa našich informácií je situácia stále veľmi vážna. Nedávno opäť zomrela žena, zmrzla a zostalo po nej niekoľko sirôt. Máme tiež informácie, že poľskí vojaci tam zakazujú médiám aj pracovníkom rôznych organizácií chodiť. Pred pár dňami jedna organizácia dokonca informovala, že poľskí vojaci tam zbili ich prekladateľa, lebo si mysleli, že je prevádzač.
Je tam teda aj snaha kriminalizovať aktivity tých, ktorí chcú v tejto oblasti pomáhať. V tomto mi to pripomína rok 2015. Z toho, čo nám hovoria ľudia z týchto partnerských organizácií, stále je tam problém a myslia si, že situácia bude trvať až do januára.
Spomínate príbehy žien a detí. Je tam podľa vás nejaká šanca, že by Slovensko ponúklo týmto osobám azyl?
Obávam sa, že nie, musela by tu byť asi väčšia politická vôľa. Napriek tomu chceme o to požiadať a ukázať, že je tu kapacita pomôcť nejakým ľuďom.
Foto: Michal Babinčák, Tereza Krížová, Katarína Levcíková
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
