Ak nachádzame naplnenie v láske, znamená to, že k šťastiu nás môžu priviesť naše vzťahy s druhými

Pred mesiacom sme v spolupráci s OZ Nové ľudstvo zorganizovali webinár so španielskym psychológom a autorom kníh Iñakim Guerrerom na tému Ako byť šťastný v medziľudských vzťahoch. V krátkosti pripomíname, čo na ňom odznelo, a prinášame tiež odpovede na otázky, na ktoré náš hosť nestihol pre krátkosť času reagovať.

To NAJ z prednášky hosťa

V prvej časti webinára nám Iñaki Guerrero priblížil tézu, že „šťastie sa nachádza v láske, v dávaní, v živote pre druhých, v nezištnej láske, preto čím viac hľadám vlastné šťastie, tým viac sa od neho vzďaľujem.“ Z toho vyplýva dôležitosť našich vzťahov s druhými.

Na ceste k šťastiu sa však môžeme stretnúť s rôznymi ťažkosťami, napríklad s deficitom sebaúcty. Ide vlastne o negatívny pohľad na seba samého, ktorý je často spojený so zraneniami z minulosti a spôsobuje, že sa vyhýbame príliš blízkym osobným vzťahom. Tým „zablokujeme svoj osobnostný rozvoj a dosiahnutie plnosti; riskujeme, že v sebe a v iných vyvoláme utrpenie alebo sa uchýlime k psychologickým kompenzáciám, ktoré nás nielenže nenapĺňajú, ale môžu nás aj blokovať a brániť nám v dosiahnutí osobného naplnenia.“

Čím viac hľadám vlastné šťastie, tým viac sa od neho vzďaľujem.

Jedným z takýchto spôsobov kompenzácie je hľadanie rešpektu prostredníctvom agresie a násilia. Paradox však spočíva v tom, že „násilní ľudia sú plní strachu, necítia sa nadradení, ale práveže menejcenní a neschopní, a práve preto si myslia, že potrebujú násilie, aby dosiahli rešpekt, aby ich druhí brali do úvahy“. Ak sa u nich vyvinul ešte aj silný narcizmus spojený s nedostatkom empatie, bývajú takíto jedinci veľmi nebezpeční, lebo prostredníctvom manipulácie a podvodov sa snažia dosiahnuť svoje ciele a nikdy sa nezmieria s porážkou.

Žiaľ, ako to pripomenul Iñaki Guerrero, mnohí takíto ľudia sa dostávajú do dôležitých pozícií a darí sa im „za sebou stiahnuť mnoho ľudí, a to najmä tých neistých, ktorí sa nechajú oklamať postojom pevnej bezpečnosti, ktorý títo vodcovia prezentujú, falošnými sľubmi a neustálymi klamstvami, ktoré hovoria. Tvárou v tvár konfliktu vedú dialóg len preto, aby informovali protivníka, čo musí urobiť a ako sa musí podriadiť, ak chce mier. Ustúpia len vtedy, keď cítia, že im hrozí veľké osobné nebezpečenstvo.“ 

Ak chceme predchádzať manipulovaniu a pasciam nášho podvedomia, podľa psychológa je potrebné naučiť sa „pozorovať samých seba, svoj spôsob uvažovania, reagovania, svoje emócie, najmä tie, ktoré sa opakujú v určitých situáciách alebo pri určitých ľuďoch. Ak to urobíme, budeme si lepšie uvedomovať svoje hranice a budeme opatrnejší, aby sme sa nimi nenechali uniesť. Preto si musíme nájsť čas na pozorovanie seba samých, čas kriticky sa zamyslieť nad tým, ako reagujeme, nad svojimi emóciami a pocitmi.“

Násilní ľudia sú plní strachu, necítia sa nadradení, ale menejcenní a neschopní, a práve preto si myslia, že potrebujú násilie, aby dosiahli rešpekt.

Veľmi dôležitým aspektom na ceste k šťastiu je byť súčasťou skupiny, ktorá nám pomáha k osobnému rastu. Nezabúdajme, že „skupina a jednotlivec spolu rastú, spolu dozrievajú“ a prechádzajú určitými etapami. Je však potrebné mať na pamäti, že skutočná skupina je formovaná slobodnými osobami.

Čo zaujímalo nás a čo divákov

V druhej časti webinára sme sa mohli dialogickým štýlom hlbšie venovať niekoľkým témam, ktoré spomenul náš hosť vo svojej prednáške. Pýtali sme sa najmä na témy, ako sú nárast depresie v dôsledku sociálnej izolácie spôsobenej pandémiou, vytrácanie sa afektivity z našich sociálnych vzťahov a jej dôležitosť z pohľadu vytvárania priateľskej spoločenskej atmosféry. Vrátili sme sa tiež k spôsobom reakcie na ľudí, ktorí kompenzujú svoj strach z odmietnutia a nedostatok sebaúcty agresiou a násilím, a dozvedeli sme sa, ako je možné im pomôcť. Tiež sme načreli do témy plnohodnotného poznania seba samého s cieľom vedieť predchádzať manipulácii a uvažovali sme, ako vyriešiť situáciu, ak sa ocitneme v toxickej skupine.

V poslednej časti webinára dostal priestor širší dialóg, kde účastníci mohli klásť svoje otázky priamo nášmu hosťovi. Tie sa týkali tém, ako napríklad posilnenie sebavedomia v dospelosti, asertívna komunikácia či spolupráca s tými, ktorí nedokážu viesť dialóg. Dotkli sme sa aj oblastí ako pocit menejcennosti vo vzťahu z pracovného či finančného hľadiska, výchova, ktorá kladie dôraz na bezpodmienečnú lásku, či vzťahy poznačené silou a manipuláciou. Dozvedeli sme sa niečo aj o vyhýbaní sa konfliktu kvôli dosiahnutiu zdanlivej harmónie. Neobišli sme ani tému rastúcej nenávisti voči všetkému ruskému.

Hoci sme sa z dôvodu obmedzeného času nestihli venovať všetkým položeným otázkam, vďaka Iñakimu Guerrerovi, ktorý si našiel čas a dodatočne nám zaslal svoje odpovede, vám ich môžeme ponúknuť teraz.

Nezodpovedané otázky

Aký vplyv má na sebaúctu výchova, ktorá bola alebo je zameraná na to, že dieťa nesmie robiť chyby? Takýto prístup bol u nás silný hlavne počas komunistického režimu, ale i po ňom.

Ak dieťa stále napomíname pre veci, ktoré robí zle, a nevravíme mu to, čo robí dobre, tak si bude myslieť, že všetko robí zle a že je neschopné. Preto je potrebné stále hovoriť aj tie pozitívne veci a dopriať dieťaťu, aby pochopilo, že je stále hodné lásky napriek chybám, ktoré môže urobiť.

Momentálne sa v rodinách kladie veľký dôraz na dieťa, ktoré sa vďaka tomu môže cítiť ako stredobod vesmíru. Ako nastaviť deťom správne hranice a zároveň ich vychovať k darovaniu sa a službe druhým?

Je veľmi dôležité, aby dieťa pochopilo dôležitosť skúsenosti mať rád a akceptovať všetkých, ako aj to, že všetci si zaslúžia lásku a rešpekt. Vo všeobecnosti sa deti veľmi učia sledovaním rodičov, všímajú si, ako sa správajú k druhým a rozprávajú o nich a tiež to, ako rodičia hovoria, že sa cítia po tom, ako spravili niečo pre druhých. Je dobré pozvať deti, aby robili niečo pre druhých a aby vedeli vnímať utrpenie iných osôb, teda učiť ich empatii. Na druhej strane je dôležité, aby pochopili, že často je nevyhnutné vzdať sa. Deti by si mali byť bezpochyby vedomé, že sú to rodičia, ktorí určujú, ako a čo robiť, pričom im nedovolia rozmary, ale vždy im vysvetlia dôvody svojich rozhodnutí.

Som z rodiny, kde chýbala akákoľvek pochvala, otec bol závislý, mama sa zatvrdila. Ako teda posilniť vlastnú sebaúctu, aby vo mne nežil strach z odmietnutia?

Istotne, z toho, čo vravíte, môžete vnímať seba ako niekoho, kto nemá schopnosť byť milovaný, a preto môžete mať strach z odmietnutia. Chcelo by to istý terapeutický proces. Niekedy to zvládne spraviť človek sám spolu s radami odborníkov alebo svojpomocnými knihami (tu ponúkam aj moju knihu Ako byť slobodný), a ak nie, tak by mohlo pomôcť konzultovať svoj problém so psychológom.

Ako sa môžem ja ako starý rodič slobodne zapojiť do spoluvýchovy vnučky, ktorá je divoká, nespútaná a nemôžem jej „dať jednu na zadok“ (samozrejme, len jemne), lebo rodičia majú už iné výchovné metódy?

Samozrejme, problém starých rodičov spočíva v tom, že zodpovednosť za výchovu majú rodičia a je potrebné rešpektovať ich líniu. Neznamená to však, že sa s nimi nemôžeme rozprávať o nedostatkoch výchovných metód, ktoré ako starí rodičia vidíme, a že by sme nemali spoločne hľadať tie správne metódy. Jedna vec, ktorú treba vziať do úvahy, je, že nemôžeme fungovať na báze rodinnej tradície v duchu „tak sa to vždy robilo“. Oplatí sa dobre sa informovať o najlepšom spôsobe výchovy detí. Tejto téme sa venuje veľa publikácií.

Čo spraviť, keď sa ocitnem v rodine alebo skupine, kde zažívam iba menejcenné prijatie, a preto volím uzavretosť zo strachu? Ako to zmeniť?

Bolo by potrebné pochopiť, aký je motív toho, že sa cítite menejcenne, a začať proces, aby ste dospeli k objektívnejšiemu vnímaniu seba. Stále treba mať na pamäti, že to, čo vám dáva hodnotu, nie sú ani schopnosti, ani prijatie. Všetci máme nesmiernu hodnotu z toho dôvodu, že sme osoby. A všetci sme darom pre druhých jednoducho preto, lebo sme tu. Užitočné však môžu byť aj svojpomocné knihy (ako som už spomenul, môžete si prečítať aj moju knihu Ako byť slobodný) a do úvahy prichádza aj psychologická konzultácia.

V mnohých štátoch (napríklad v USA) je zakázaná terapia pevným objatím, lebo deti si po nej nesú ťažké psychické následky. Zvažuje sa jej zákaz i na Slovensku. Čo vy na to?

Neviem, aký typ terapie myslíte. Terapia objatím, tak, ako ju navrhla Kathleen Keatingová, sa považuje v psychologických terapiách za niečo veľmi pozitívne, ak sa robí správne. Je veľmi jednoduchá. Rád by som sa dozvedel, ktorých terapií sa otázka týka, lebo ich nepoznám.

Pozrite si záznam celého webinára: