Vojny a ekonomické korene konfliktov: 20. storočie je príbehom stretu impérií

Prinášame vám zamyslenie o konfliktoch, vojnách a hospodárskom systéme. Za každým konfliktom totiž môžeme nájsť jeho ekonomické korene.

Od 2. svetovej vojny sú dva princípy medzinárodného práva – územná celistvosť a právo národov na sebaurčenie  – základným východiskom medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. „A zdá sa, že stále neexistuje funkčný mechanizmus na mierové zosúladenie týchto princípov mimo bipolárneho svetového systému. Preto nám všeobecný pohľad na vývoj konfliktov za posledných sto rokov pomôže lepšie pochopiť podstatu vojny a mieru a poodhaliť závoj toho, čo nás čaká v blízkej budúcnosti,“ píše Ian Horughiy pre portál edc-online.org. Podľa Iana sú energetické toky kľúčom k pochopeniu konfliktov.

Veľmi jednoducho vysvetľuje, ako môžeme vývoj takýchto konfliktov interpretovať – keď dvaja ľudia alebo dve krajiny chcú určitú vec, buď sa o ňu podelia a získajú len časť, alebo bojujú o získanie všetkého. Na začiatku 20. storočia boli predmetom boja fosílne palivá.

Prečo sú také dôležité? Energia je základom každého procesu v modernom hospodárskom systéme. Je základom ťažby prírodných zdrojov, ich prepravy, výroby tovaru a služieb a ich dodania zákazníkovi.

Zvýšenie celosvetovej ponuky fosílnych palív tak pomohlo veľmi výrazne rozšíriť výrobu a rozmanitosť dnes dostupných tovarov a služieb. Pochopenie tohto jednoduchého faktu nám teda pomáha jasnejšie vnímať historické súvislosti.

Súboj impérií

Vlády si na začiatku 20. storočia uvedomili, že tí, ktorí ovládajú ťažbu a distribúciu fosílnych palív, získajú počas veľkej vlny globalizácie lepšiu hospodársku a konkurenčnú výhodu. Problémom bolo, že príliš veľa impérií si nárokovalo právo vlastniť a ťažiť zdroje v celosvetovom meradle. Na začiatku 1. svetovej vojny existovalo v Európe päť impérií a Spojené štáty na severoamerickom kontinente boli šiestym konkurentom.

V dôsledku 1. svetovej vojny sa Osmanská ríša a Rakúsko-Uhorsko rozpadli. Francúzsko a Spojené kráľovstvo – ako víťazi prvej svetovej vojny, ktorých pozíciu upevnil mandát Spoločnosti národov, sa však posilnili na úkor „porazených“ – najmä Nemecka. Ruské impérium sa tiež rozpadlo, ale nakoniec sa z neho stal Sovietsky zväz. Cieľ 1. svetovej vojny, nájsť konečného víťaza medzi rôznymi ríšami, sa teda nepodarilo dosiahnuť. V tomto zmysle možno prvú a druhú svetovú vojnu považovať za jeden dlhý konflikt.

Počas 2. svetovej vojny bolo Francúzsko porazené Nemeckom. Nemecko prehralo vojnu proti Sovietskemu zväzu a Spojeným štátom. Spojené kráľovstvo sa nadmerne zadlžilo a v dôsledku Atlantickej charty sa vzdalo svojho koloniálneho impéria v prospech Spojených štátov. Táto charta sa neskôr stala základom Organizácie Spojených národov, ktorá po 2. svetovej vojne vytvorila medzinárodný poriadok založený na pravidlách.

Keď sa teda v roku 1945 skončili všetky boje, zo šiestich impérií zostali len dve a vo svete sa vytvoril bipolárny systém. V západnom svete sa v rámci brettonwoodského systému zaviedol hospodársky poriadok podporovaný americkým dolárom pre územia pod jurisdikciou Spojených štátov, NATO a ich spojencov. Medzitým zložky Sovietskeho zväzu a krajiny Varšavskej zmluvy zaviedli vlastný systém prevoditeľných rubľov na východe. Od 50. rokov 20. storočia pokračovala konfrontácia v podobe studenej vojny (kvôli jadrovej parite).

V nasledujúcich desaťročiach každý hospodársky systém vydával čoraz viac peňazí a umožňoval obchodovať s čoraz väčším množstvom fosílnych palív zo svojich území. V 80. rokoch minulého storočia oba systémy narazili na limity rastu a čelili problémom stagflácie. Oba systémy boli obmedzené zdrojmi svojich hospodárskych sfér kontroly a vplyvu.

V roku 1991 však Sovietsky zväz definitívne kapituloval. Spojené štáty sa tak stali konečným víťazom v súboji 20. storočia, držiteľom definitívneho hospodárskeho systému a globálnej svetovej meny. Zároveň sa so svojimi vojenskými základňami po celom svete stali akýmsi „globálnym policajtom“, aby zabezpečili, že ich ekonomický mechanizmus a pravidlá budú všade akceptované.

Všetky zdroje krajín bývalej Varšavskej zmluvy boli zahrnuté do hospodárskeho obratu dolárového systému, čo zabránilo stagflácii na ďalších 30 rokov, až po súčasnosť. V poslednom desaťročí je však zrejmé, že tento hospodársky mechanizmus už nie je schopný zabezpečiť udržateľný rast.

Cyklický hospodársky mechanizmus má svoje limity.

Finančný hospodársky systém založený na dolároch bol prispôsobený neustálemu rastu výroby a spotreby – faktom však je, že zdroje sú obmedzené (teraz už celosvetovo). Nový dlh alebo tvorba peňazí nevedie k ďalšiemu rastu, ale len k stagflácii necyklického charakteru.

V skutočnosti sa nám v roku 2008 podarilo vyhnúť ďalšej veľkej kríze. Mimoriadne uvoľnená menová politika nám pomohla nenasledovať cestu deflačnej krízy z roku 1929. Na druhej strane sme zaznamenali obrovský nárast súvah centrálnych bánk a globálneho dlhu na neudržateľnú úroveň.

Namiesto deflačnej krízy nás teda čaká oveľa hlbšia inflácia.

Vzhľadom na to, že globálny hospodársky mechanizmus dosiahol stagfláciu, USA majú menej prostriedkov a vplyvu na udržanie svojho veľmocenského postavenia a strácajú úlohu spomínaného „globálneho policajta“. Táto skutočnosť má veľmi vážny dosah na celý svet.

Existuje nádej na mier?

Medzinárodné právo bolo navrhnuté v časoch bipolárnej bezpečnostnej štruktúry s jej jedinečnými kontrolnými mechanizmami a rovnováhami. Dlho existovala nádej, že multipolárny svet by mohol nahradiť bipolárny systém, ale NATO a USA urobili príliš veľa strategických chýb, ktoré viedli k zvýšeniu medzinárodnej konkurencie, ktorá spochybnila ich postavenie globálnej superveľmoci.

Takže teraz, keď USA už nemôžu naďalej plniť úlohu globálneho strážcu vo svete, môžeme pozorovať rastúce pokušenie iných rozvíjajúcich sa mocností porušovať zavedené pravidlá a predpisy. Zdá sa, že za posledných 100 rokov sa neurobili žiadne závery a vláda sily sa stále považuje za normálnu. Invázia ruských vojenských síl na Ukrajinu je zatiaľ najväčším a pravdepodobne najdesivejším znakom tejto situácie.

Aký bude ďalší krok? Bude si Rusko nárokovať pobaltské štáty? Alebo Čína začne vojenské operácie v oblasti Juhočínskeho mora? Alebo Irán získa jadrové zbrane? Existuje mnoho hrozieb pre mier: medzi Indiou a Pakistanom v súvislosti s Kašmírom, medzi Izraelom a Palestínou, kde tiež zápasia o istú rovnováhu, a môžeme spomenúť aj mnohé výzvy vo „Veľkej Číne“ v súvislosti so Sin-ťiangom, Tibetom, Taiwanom, Hongkongom…

Ak Rusko dosiahne svoje ciele na Ukrajine, bude sa takéto správanie celosvetovo považovať za normálne. Bude to precedens, ktorý predznamenáva úplne iný svet. Svet bez OSN, bez medzinárodného práva. Svet plný lokálnych konfliktov, v ktorom veľké a silné krajiny môžu pohltiť svojich menších susedov a zároveň nedbať na utrpenie obyčajných ľudí.

Aká je teda odpoveď na otázku, či existuje nádej na mier? „Odpovedal by som, že áno, existuje. Ukrajinci ju bránia so zbraňou v ruke a obetujú svoje životy. A podľa môjho osobného názoru bude mať táto obeť svoju hodnotu len vtedy, ak Európania otvoria oči a prijmú zmenu svetového poriadku,“ píše ďalej Ian.

Zdá sa, že nastal čas, aby Európa dospela a začala byť zodpovedná za svoj osud. Napríklad predstavením alternatívnej vízie hospodárskeho systému, ktorý si nevyžaduje vytváranie dlhu a menovú expanziu, alebo začatím odvážnych krokov v medzinárodnom obchode, ako je vytvorenie jednotnej bezpečnostnej štruktúry pre Euráziu. V opačnom prípade občiansky dialóg, zodpovednosť voči medzinárodnému právu a bratstvo národov, ktoré boli v 20. storočí vydobyté za takú vysokú cenu, prestanú existovať.

Autor: Ian Horughiy

Pôvodný článok nájdete TU.

Titulná fotografia – ilustračná snímka. Zdroj: Unsplash/Kevin Schmid