Irituje ma, keď vidím, že niektorí kresťania sa ustavične cítia byť ohrozovaní

V rozhovore s Benjaminom Uhrinom sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

• ako vníma spoluprácu kresťanských cirkví na Slovensku
• aký postoj by sme mali ako kresťania zaujať voči ľuďom s homosexuálnou a inou orientáciou
• čo je skutočným ohrozením pre kresťanov
• ktorá osobnosť je podľa neho symbolom ekumény na Slovensku

Ako vnímate situáciu na Slovensku v zmysle ekumenizmu? Robí sa z vášho pohľadu dosť pre to, aby sa budovala intenzívnejšia spolupráca, prepojenie medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami?

Naše malé evanjelikálne cirkvi k sebe majú pomerne blízko. Ako predseda Rady Bratskej jednoty baptistov sa snažím o udržovanie kontaktov a nadväzovanie spolupráce s jednotlivými vedúcimi. Od starších a skúsenejších kolegov z iných cirkví som počul, že také dobré vzťahy medzi kresťanskými cirkvami a náboženskými spoločnosťami vrátane židovskej náboženskej obce, ako máme dnes, ešte nikdy neboli. Veľmi silným tmeliacim faktorom sa stala i vojna na Ukrajine.

V otázke pomoci ukrajinským utečencom ma oslovil napríklad kórejský presbyteriánsky zbor z Dubaja a poslal sem tím ľudí aj finančnú pomoc.

Ako konkrétne prispel k spolupráci cirkví práve súčasný vojnový konflikt?

Spolupracovali sme pri službe na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom, pri integrácii ukrajinských utečencov na Slovensku, ako aj pri organizovaní humanitárnej pomoci, ktorú doteraz posielame našim východným susedom. Táto pomoc ide veľakrát naprieč mnohými denomináciami a dokonca i naprieč rôznymi krajinami. Čo sa týka možnosti pomoci ukrajinským utečencom, oslovil ma napríklad kórejský presbyteriánsky zbor z Dubaja a poslal sem tím ľudí aj finančnú pomoc. O utužení vzťahov od vypuknutia vojny na Ukrajine počúvam aj z iných štátov, kde lokálne cirkevné zbory doteraz príliš nespolupracovali, ako napríklad v Maďarsku či Rumunsku.

O aké ďalšie spôsoby vzájomnej spolupráce by popri sociálnej angažovanosti mohlo ísť?

Osobne nie som príliš zástanca formálnych vyhlásení v médiách. Za dôležitejšiu považujem praktickú spoluprácu. Jeden z mojich obľúbených učiteľov, profesor Pavel Hanes, hovorieva, že keď horí dom a treba zachraňovať deti, nie je podstatné to, kto čomu verí. Niečo podobné sme zažívali aj na ukrajinskej hranici.

V otázke budovania svetového mieru je medzináboženský dialóg absolútne nevyhnutný.

V Banskej Bystrici, kde pôsobím, máme Bystrickú kresťanskú platformu, ktorú koordinuje kamarát katolík. Jej cieľom je hľadanie spoločných tém a hodnotových prienikov, ktoré nás spájajú, a povzbudzovanie veriacich, aby sa spoločensky viac angažovali. Ako napríklad v otázke ochrany života od počatia až po prirodzenú smrť, v boji proti chudobe, proti korupcii, proti akejkoľvek forme nenávisti a rasizmu. Toto je živná pôda, na ktorej sa dá stavať. Dokonca si myslím, že by sme pri týchto témach mohli byť otvorení aj spolupráci s neveriacimi, s homosexuálmi či príslušníkmi iných náboženstiev. V otázke budovania svetového mieru je medzináboženský dialóg absolútne nevyhnutný.

Často miesto ducha evanjelia zaznieva z kazateľníc zmes strachu, frustrácie a nepochopenia sveta.

Na Slovensku však na spoluprácu s inými náboženstvami potrebujeme dozrieť. Stále je mnoho tých, ktorí v snahe prijímať odlišnosť vidia ohrozenie. Zmeníme to jedine tým, že už mladú generáciu budeme vychovávať k tomu, že iné náboženstvo či kultúra nie sú dôvodom na predsudky a strach, vedúce k nenávisti. Nepriateľský postoj prichádza nezriedka aj od cirkevných elít. Veľmi pekne to vystihol Tomáš Halík, keď v jednom rozhovore povedal, že často miesto ducha evanjelia zaznieva z kazateľníc zmes strachu, frustrácie a nepochopenia sveta.

V poslednom čase v slovenských cirkvách rezonuje otázka prijímania kresťanov s homosexuálnou a inou orientáciou. Názory predstaviteľov jednotlivých cirkevných zborov sa rôznia. Niektorí zastávajú názor, že by ľudia inej orientácie nemali vo svojom spôsobe života pociťovať nijaké obmedzenia, iní volia konzervatívnejšiu rétoriku a podľa hesla „prijímam hriešnika, no odsudzujem hriech“ majú k praktizovaniu homosexuality určité výhrady.

Je to citlivá téma, s ktorou sa cirkev v najbližších rokoch bude musieť konfrontovať. Pred pár mesiacmi vydali evanjelickí biskupi k tejto téme oficiálne stanovisko, s ktorým sa plne stotožňujem. Kresťania sa nemôžu nechať strhnúť strachom a už vôbec nie nenávisťou. Ak sa zhodneme na tom, že Boh miluje aj homosexuálov, tak ako kresťania máme čo robiť. Medzi oficiálnymi cirkvami na Slovensku nie je ani jedna taká, ktorá by volila progresívnu cestu. Od moslimov cez židov až po rímskokatolíkov. Všetci zastávajú tradičné konzervatívne názory, čo je pomaly európska rarita. Myslím, že tlak médií, korporácií a politík sa však bude stále stupňovať a postupne zomelie i Slovensko.

Potrebujeme sa učiť rozlišovať medzi orientáciou, sexuálnym pokušením a poddaním sa pokušeniu, resp. životným štýlom, pre ktorý sa človek rozhodol.

Môj osobný názor je taký, že kresťania by mali milovať homosexuálov, no zároveň by mali vedieť citlivo povedať i to, že praktizovanie homosexuality je hriechom. Potrebujeme sa učiť rozlišovať medzi orientáciou, sexuálnym pokušením a poddaním sa pokušeniu, resp. životným štýlom, pre ktorý sa človek rozhodol. Homosexuáli by mali mať v cirkvi vždy dvere otvorené, no mali by byť pripravení usilovať sa o posvätenie v každej oblasti života. Podobne ako slobodní pred manželstvom, zosobášení, rozvedení, ovdovení. Treba však vedieť zvoliť správny spôsob, ako svoj názor odkomunikovať, aby dominantným posolstvom cirkví bolo vždy evanjelium – dobrá správa o milosti, prijatí a odpustení. Ja sa snažím hľadať zdravý stred a toho sa držať.

Ideál, o ktorý sa usilujem i ja, je taký, že cirkev by mala zastávať voči kultúre pozíciu kritickej participácie. Nie vystupovať proti všetkému, ale hľadať tie veci, ktoré sú v súlade s evanjeliom.

Z toho, ako pozorujem vývoj na Slovensku, sa mi zdá, ako keby razenie strednej cesty mohlo byť skôr medveďou službou…

Mňa osobne dosť zaujímajú prepojenia medzi evanjeliom a kultúrou, cirkvou a svetom, cirkvou a spoločnosťou atď. Existujú rôzne modely, ako by tento vzťah mohol vyzerať. Buď taký, pri ktorom sa cirkev spoločnosti úplne prispôsobí, alebo taký, pri ktorom ostáva, naopak, v protiprúde. Ideál, o ktorý sa usilujem i ja, je taký, že cirkev by mala zastávať voči kultúre pozíciu kritickej participácie. Nie vystupovať proti všetkému, ale hľadať tie veci, ktoré sú v súlade s evanjeliom, no zároveň vnímať i tie, ktoré v zhode s evanjeliom nie sú. Irituje ma, keď vidím, že niektorí kresťania sa ustavične cítia byť ohrozovaní, a preto volia defenzívny naratív. Ohrozujú nás liberáli, ohrozujú nás moslimovia, ohrozujú nás homosexuáli… To má však od ducha evanjelia veľmi ďaleko.

Môj obľúbený americký teológ Timothy Keller hovorí, že evanjelium musí byť kontextualizované. Nemôžeme ho zaprieť a nekriticky sa prispôsobovať spoločenským trendom. Potrebujeme ho interpretovať v zrozumiteľných pojmoch v súčasnom kontexte.

Vedeli by ste uviesť nejaký príklad, ako by sme mohli komunikovať evanjelium súčasnému človeku?

Mám veľmi rád pasáž zo Skutkov svätých apoštolov, v ktorej sa svätý Pavol v zajatí prihovoril rímskemu stotníkovi v gréčtine, ktorá bola lingua franca (dorozumievací jazyk, pozn. red.) vtedajšej spoločnosti. Dovtedy mali svätého Pavla za exota. Keď však prehovoril bežnou rečou doby, stotník mu dovolil prehovoriť k izraelskému ľudu. Tomu sa prihovoril zase hebrejsky. Na tomto príklade môžeme vidieť, ako Pavol voči stotníkovi hovorí jazykom doby, no k ľuďom sa prihovára jazykom blízkym práve im. My sme rovnako pozvaní do tohto sveta, aby sme prinášali dobrú zvesť.

Timothy Keller hovorí, že predtým, ako niekomu začnem kázať, by som si k nemu mal vytvoriť most.

Darmo ju však budeme šíriť „v čínštine“, keď nám nebude nikto rozumieť. Musíme ju zasadiť do kontextu a jazyka dnešnej doby. Veľmi sa mi páči kniha, ktorá hovorí, že najmenej zasiahnutou skupinou evanjeliom je vždy ďalšia generácia. Je našou svätou povinnosťou jej ho zrozumiteľnou formou sprostredkovať bez toho, že by sme zapreli večné pravdy. Timothy Keller hovorí, že predtým, ako niekomu začnem kázať, by som si k nemu mal vytvoriť most. Ukázať mu, že Boh mu rozumie a miluje ho, a až potom mu vysvetliť, k akému životu nás Písmo pozýva.

V jednom prejave ste hovorili o tom, že váš otec a starý otec stavali mosty v Doprastave. Vy ich teraz staviate v inom zmysle slova. Akým spôsobom sa ich snažíte budovať?

Nikdy som neplánoval, že budem budovateľ mostov. Len retrospektívne o sebe zisťujem, že som sa v tejto role našiel. Už dekády sa snažím prepájať jednotlivé názorové bubliny v rámci cirkvi aj mimo nej. V každom spoločenstve sa nájdu ľudia progresívnejší aj konzervatívnejší. Ja mám dojem, že mi Pán Boh dal kus diplomatického talentu, s ktorým sa mi darí viesť dialóg a nachádzať porozumenie u oboch týchto názorových skupín.

Ak ekuména znamená, že musíme poprieť svoje rozdiely s cieľom vytvorenia jednej spoločnej platformy, považujem to za nesprávnu cestu.

Prináša to však so sebou aj isté riziko, ktoré vidím zároveň i v ekuméne. Ak ekuména znamená, že musíme poprieť svoje rozdiely s cieľom vytvorenia jednej spoločnej platformy, považujem to za nesprávnu cestu. Myslím, že človek potrebuje poznať dobre svoju tradíciu a byť v nej hodnotovo ukotvený. Vtedy má slobodu vstúpiť do dialógu i s ľuďmi s radikálne odlišnými názormi, ako sú tie jeho.

Dalo by sa povedať, že kresťania vnímajú ohrozenie práve preto, že sami nie sú hodnotovo ukotvení?

Myslím, že jednou z našich najväčších ťažkostí je, že nedokážeme správne rozlišovať hriech a hriešnika, resp. spoluhriešnika. Preto keď stretneme mladého človeka, ktorý zápasí s homosexuálnym pokušením, nedokážeme ho počúvať ako niekoho, kto potrebuje bezpečie, prijatie, usmernenie, možno trpezlivosť a čas, aby sa mohol zorientovať. Okamžite nám zablikajú ochranné kontrolky pred šírením nebezpečnej ideologickej agendy a predstavíme si tie najhoršie možné scenáre, ktoré následne stotožníme s osobou tohto mladého človeka.

Ježiš nám nesľúbil ani politický vplyv, ani bezproblémový život. Ak budeme verní jeho hodnotám, je možné, že budeme sedieť v base.

Zatiaľ sa nám veľmi nedarí nachádzať cestu, ako milovať a prijímať človeka a zároveň bojovať proti nebezpečným spoločenským trendom rôznych ideológií. Väčšinou máme tendenciu zachádzať do jedného alebo druhého extrému. Myslím, že ako kresťania musíme žiť a chrániť kresťanské hodnoty, no nikdy by sme ich nemali presadzovať silou. Ježiš nám nesľúbil ani politický vplyv, ani bezproblémový život. Ak budeme verní jeho hodnotám, je možné, že budeme sedieť v base. Keď sa pozrieme do histórie, ľudia vždy zomierali za svedectvo evanjelia. Je však paradoxom, že v pluralitnej spoločnosti, ktorá má plné ústa tolerancie, sú kresťanské názory netolerovateľné. Sme akoby svedkami diktatúry relativizmu.

Kto je podľa vás na Slovensku symbolom ekumény?

Prednedávnom som čítal článok, v ktorom sa autor zamýšľal nad tým, ktorej verzii kresťanstva patrí budúcnosť. Či Dreherovi alebo Halíkovi. Obaja sa javia ako proroci dnešnej doby, no rozvíjajú dosť odlišné vízie budúcnosti. Na Slovensku vidím ako nasledovaniahodné príklady povedzme Pavla Demeša či Františka Mikloška. Obaja sa otvorene priznávajú k viere a získali si rešpekt v celej spoločnosti. Ja osobne mám rád i Daniela Pastirčáka. Obdivujem, ako dokáže osloviť sekulárnych ľudí jazykom, ktorému rozumejú. Ani on sa však nevyhol kritike zo strany niektorých konzervatívnych kresťanov, pre ktorých jeho posolstvo už nie je v súlade s kresťanstvom. Pre sekulárnych ľudí je teda príliš náboženský a pre náboženských je príliš sekulárny.

Daniel Pastirčák, ktorého spomínate, sa vyjadril, že ekuména by sa mala diať zdola. Čo konkrétne to pre kresťanov znamená? Akým spôsobom by každý z nás mohol prispievať k myšlienke ekumény?

Mám dojem, že veľmi peknou príležitosťou je okrem sociálnej angažovanosti aj oblasť vzdelávania. Cirkevná základná škola Narnia, ktorá vznikla pod záštitou Cirkvi bratskej v Banskej Bystrici, je toho výborným príkladom. Väčšina detí v tejto škole v Banskej Bystrici nie je z Cirkvi bratskej. Navštevujú ju deti z rôznych kresťanských denominácií, ako aj deti z rodín bez vyznania.

Ďalším príkladom je Campfest, ktorý si už dlhé roky nachádza svoje publikum vo všetkých kresťanských cirkvách. Ďalšími úspešnými projektmi sú služby v rómskych osadách, ktorým sa venujú ako katolíci, tak i ostatné cirkvi. Slovenská akadémia vied nedávno vydala štúdiu, z ktorej vyplýva, že najúspešnejším projektom socializácie Rómov je práve kresťanská platforma.

Nemali by sme vytvárať dojem, akoby jedinou agendou kresťanov bola antikoncepcia, interrupcie a LGBTI.

Výborným projektom, ktorému sa v poslednom čase venujeme v Banskej Bystrici, je otvorenie celospoločenskej diskusie o dostupnosti bývania. Dôležitá téma, ktorá je spájajúcou, nie polarizujúcou. Nemali by sme vytvárať dojem, akoby jedinou agendou kresťanov bola antikoncepcia, interrupcie a LGBTI. Takéto zredukovanie evanjelia a poslania Cirkvi je neprípustné.

Myslím, že veľmi významným ekumenickým počinom je aj slovenský ekumenický preklad Biblie, ktorý mnoho rokov zastrešuje a vydáva Slovenská biblická spoločnosť.

Myslíte si, že by sa touto formou spolupráce dala budovať myšlienka ekumény v zmysle vytvorenie jednej kresťanskej cirkvi? Alebo je takáto idea len ilúziou?

Toto si zatiaľ neviem predstaviť. Jedným z dôvodov, prečo je pre niektorých protestantov problém spolupracovať s katolíkmi, je obava, že pre niektorých katolíkov ekuména znamená návrat ostatných do lona Rímskokatolíckej cirkvi. Akokoľvek to je, ja som schopný spolupracovať so širokým spektrom ľudí na občianskej platforme. Osobne si však nemyslím, že najbližších sto rokov môžeme očakávať nejakú jednu cirkev združujúcu všetky cirkvi. A ani neviem, či je to nutné.

Zatiaľ vnímam prínos rôznych kresťanských cirkví v tom, že sa môžu vzájomne obohacovať a dopĺňať. Skutočnou výzvou je však podľa mňa sekularizácia, nie denominačná rôznorodosť. Ovocím vzájomnej spolupráce by mohlo byť aj uvedomenie si, že nepriateľmi nie sú moslimovia, židia, katolíci či baptisti, ale už spomínaná sekularizácia, život bez Boha. A to hrozí aj mnohým ľuďom, ktorí sú kresťanmi len formálne, kultúrne. Čím väčší bude tlak sekularizácie a relativizmu, tým intenzívnejšia bude spolupráca jednotlivých cirkví.