Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V rozhovore s Matejom Štepitom sa okrem iného dozviete:
Venujete sa deťom s poruchami pozornosti a ADHD. Ako ste sa dostali k tejto práci? Bola vám táto téma vždy blízka?
Vzniklo to veľmi spontánne. Začínal som ako psychológ v detskom domove, kde som sa často stretával s deťmi s hyperaktivitou a poruchami pozornosti. Kolegyňa, ktorá robila v tom čase projekt s rodinami s ADHD, ma oslovila s možnosťou spolupráce a pri tejto práci som ostal až dodnes. Najskôr v rámci občianskeho združenia, v ktorom som viedol menší tím odborníkov, neskôr v rámci vlastnej praxe. Je pravdou, že svojím temperamentom sú mi tieto deti blízke. Sám som dosť dynamický človek a mám veľmi rád pohyb. Imponuje mi aj určitá miera rebélie a vzdoru, ktorá sa s týmito deťmi spája.
Počas svojho pôsobenia v detskom domove ste sa stretávali so širokým spektrom porúch správania u detí. Ako ste vedeli rozlíšiť, či skutočne ide o dieťa s ADHD a nie o inú diagnózu?
Pri ADHD je zaujímavé to, že samotný názov opisuje vonkajšie, no nie vnútorné prejavy, z ktorých správanie pramení. Hyperaktivita u dieťaťa s ADHD sa spája s neschopnosťou ovládať svoje nutkanie stále niečo robiť, porucha pozornosti zasa s neschopnosťou zamerať pozornosť na jednu vec a zotrvať pri nej. Častým sprievodným javom sú aj návaly hnevu a expresívnosť pri vyjadrovaní. Neschopnosť zvládania vlastných emócií môže týmto deťom spôsobovať i problémy vo vzťahoch. Hoci túžia po priateľstvách, majú problém v nich fungovať a udržať si ich.
Ak je napríklad dieťa v kolektíve odmietané, prežíva napätie, ktoré môže spustiť prejavy podobné ADHD. V skutočnosti sa však dieťa snaží nájsť nejaký spôsob, ako ventilovať napätie spôsobené neprijatím.
Ťažkosti mávajú celkovo so sebakontrolou, a to nielen z hľadiska emócií, ale aj celkového pohybu, tempa reči a tak ďalej. V škole to bývajú často triedni šašovia, ktorí sa snažia pritiahnuť na seba pozornosť. Veľmi dôležitým znakom dieťaťa s ADHD je zároveň i to, že sa takto musí prejavovať v každom prostredí. Či už je doma, v škole, alebo u kamaráta. Pokiaľ sa prejavy u dieťaťa vyskytujú len v určitom prostredí, je to skôr reakcia na podnety z daného prostredia. Ak je napríklad dieťa v kolektíve odmietané, prežíva také napätie, ktoré môže spustiť prejavy podobné ADHD. V skutočnosti sa však dieťa snaží nájsť nejaký spôsob, ako ventilovať napätie spôsobené neprijatím. Pri ADHD je dôležitá konzistentnosť a dlhodobý časový rámec.
S akými problémami za vami prichádzajú rodiny, ktoré majú podozrenie, že ich dieťa má ADHD?
Často prichádzajú na odporúčanie učiteľov, ktorí rodičov upozornia, že ich dieťa na vyučovaní vyrušuje, nesústredí sa, má konflikty s rovesníkmi, je agresívne, nevie sa zaradiť do kolektívu. Veľakrát sú rodičia veľmi vyčerpaní, pretože nevedia, ako s prejavmi svojho dieťaťa pracovať. Základom je vytvoriť mu také prostredie, v ktorom sa dieťa dokáže upokojiť, a pritom si vedieť ustáť hranice.
Nervový systém detí s ADHD funguje inak a nedokážu si vedome rozkázať, že zmenia svoje správanie.
V školskom kolektíve je oveľa väčší nárok na rešpektovanie pravidiel a celkové sebaovládanie, s čím majú deti s ADHD často problém. Najviac sú preto prejavy evidentné v škole alebo v škôlke a často potom vedú aj k narušeniu vzťahov v rodine. Rodičia sa snažia dieťaťu dohovoriť, no ono svoje prejavy ovládať nedokáže. Nervový systém detí s ADHD funguje inak a nedokážu si vedome rozkázať, že zmenia svoje správanie. Zmenou prístupu k nim a opakovaným zážitkom z prijatia však u nich postupne dochádza k zlepšeniu.
Povedali by ste, že deti s ADHD citlivejšie vnímajú atmosféru panujúcu v prostredí, v ktorom sa nachádzajú?
Asi áno. Deti sú celkovo veľmi vnímavé na prostredie. Práve preto je taká dôležitá práca s celou rodinou. Na správaní detí, a o to viac to platí pre deti s ADHD, sa najviac odrážajú vzťahy medzi rodičmi navzájom, ako aj ich prístup k deťom. Pri práci s rodinou si vždy kladiem otázku, čo konštruktívne vieme spraviť na zlepšenie situácie. Aby sa jednak lepšie rozvíjal potenciál dieťaťa a jednak aby sa i rodičom s takýmto dieťaťom lepšie fungovalo.
Ako prebieha práca s rodičmi detí s ADHD?
Prvá vec, s ktorou sa dá vždy začať, je pozrieť sa na rodiča a jeho prežívanie. Ako si dokáže nastaviť pravidlá fungovania, ako dokáže držať hranice, či vie komunikovať s dieťaťom a naladiť sa na jeho potreby. V oblasti podpory rodičov s deťmi s ADHD sa dá urobiť veľa, no, žiaľ, v tom často ostávajú sami. To je z môjho pohľadu ešte väčší problém ako tak často spomínaná nedostatočná diagnostika. Keď už nejaká diagnostika prebehne, učitelia väčšinou dostanú rámcové odporúčanie, ako k dieťaťu s ADHD pristupovať, no iba málokedy dostane komplexnú podporu aj rodič.
Trávením času pri hre alebo v prírode dokážeme nielen správne nasmerovať energiu a koncentráciu dieťaťa, ale pomôžeme mu aj osvojiť si správne návyky.
A práve v tejto oblasti sa snažím podávať rodinám pomocnú ruku. Rodičia detí s ADHD sú často v nezávideniahodnej situácii. Nielen preto, že samotná výchova dieťaťa s ADHD je náročná, ale i preto, že sú často terčom kritiky svojho okolia. A pritom niekedy naozaj netreba veľa, aby si rodič osvojil techniky a usmernenia, ako situáciu lepšie zvládať.
V súvislosti s diagnózou ADHD sa veľa hovorí aj o škodlivých vplyvoch obrazoviek na sústredenosť u detí. Na druhej strane je však ich využívanie súčasťou dennej praxe väčšiny z nás, čo, samozrejme, vnímajú i naše deti. Čo by mal v tejto oblasti robiť rodič, aby svoje deti uchránil?
Rodič má veľké možnosti, ako u dieťaťa podporiť vnútorný pokoj a koncentráciu. Jednak tým, že v útlom detstve nebude dieťaťu dávať do ruky smartfón na to, aby ho nejakým spôsobom zabavil, a tiež tým, že nebude pred dieťaťom nalepený na obrazovku svojho mobilu. Trávením času pri hre alebo v prírode dokážeme nielen správne nasmerovať energiu a koncentráciu dieťaťa, ale pomôžeme mu aj osvojiť si správne návyky.
Pri výskyte ADHD hrá významnú rolu genetika. Čo radíte rodičom, ktorí sami bojujú s diagnózou ADHD a majú problém s reguláciou svojich emócií?
To je dobrá otázka. Pritom však treba zdôrazniť, že na to, či sa ADHD u dieťaťa rozvinie, má vplyv viacero faktorov a dedičnosť je len jedným z nich. Vo svojej práci sa veľa venujem práve tomu, aby sa rodičia naučili pracovať so svojimi vlastnými pocitmi. Výchova takéhoto dieťaťa je pre nich náročná i z hľadiska vnútorného spracovávania situácií. Jedna vec je totiž vedieť, čo dieťa potrebuje, no úplne iná vec je vedieť tieto potreby uspokojiť i v emočne vypätej situácii. A práve tomu sa pri práci s rodičmi venujem. Na to však neexistuje nejaká jedna všeobecne platná odpoveď.
V individuálnom kontakte s rodičom sa pozeráme na to, čo konkrétne ho najviac dokáže na dieťati nahnevať, kde sú tie jeho hranice, pri prekročení ktorých sa dostáva do silnej emócie, ako sa môže postarať sám o seba a podobne. To je jedna rovina, tá druhá je celková atmosféra v rodine. Neraz som zažil, že rodičia prišli riešiť správanie dieťaťa, no postupne vysvitlo, že majú problémy v partnerskom vzťahu, ktoré u dieťaťa zvyšovali napätie a viedli k hyperaktívnym prejavom. Vtedy platí, že ak rodičia zapracujú na svojom vzťahu, zmiernia sa i prejavy u dieťaťa, hoci sa mu ani nevenujeme. Napokon veľmi efektívnu metódu nácviku sebaovládania a pozornosti pre dospelých predstavuje joga, ak inštruktor rozumie práci s koncentráciou.
Jednou z pálčivých oblastí pri deťoch s ADHD je nastavenie a ustátie hraníc. Najmä v prípadoch, keď je rodič vystavený kritickým pohľadom z okolia, ktoré spochybňujú jeho sebaobraz dobrého rodiča. Ako by mal rodič správne reagovať, aby neupustil od svojich hraníc a nepoddal sa hnevu dieťaťa?
Tu by som chcel v prvom rade apelovať na ľudí, ktorí keď sú svedkami takejto situácie, aby nepozerali na rodičov s odsúdením a neprichádzali s nevyžiadanými radami. Tým, že nepoznajú konkrétny príbeh, nemôžu vedieť, čo sa za správaním dieťaťa skrýva. S rodičmi potom pracujem najmä na tom, aby sme nachádzali ich vnútorné zdroje, aby dokázali svoje dieťa aj spoločenský tlak čo najlepšie ustáť. Niekedy je riešením aj nechať situáciu nejaký čas odznieť.
Pri výchove detí s ADHD je tiež veľmi kľúčové, či rodičia dokážu ťahať za jeden povraz. Pokiaľ nie, deti to okamžite vycítia, čo v nich spôsobuje ešte väčší chaos a napätie.
Nie je pravidlom, že musím ustáť každú hranicu za každých okolností. Vždy je dôležité zvážiť kontext, v ktorom sa situácia odohráva, a zhodnotiť svoje vlastné sily a možnosti. Pritom potrebujem zohľadniť svoj temperament a autentickosť svojho prejavu. Ak budem svoje reakcie predstierať, dieťa ma veľmi rýchlo odhalí. Pri výchove detí s ADHD je tiež veľmi kľúčové, či rodičia dokážu ťahať za jeden povraz. Pokiaľ nie, deti to okamžite vycítia, čo v nich spôsobuje ešte väčší chaos a napätie. Na nastavovaní zdravých hraníc a spôsobe výchovy by sa mali vždy podieľať obaja rodičia, ak je to možné.
Deti s ADHD bývajú na základe svojho správania vylúčené z kolektívu. To je však zároveň v ostrom kontraste s potrebou pozornosti, ktorej sa dožadujú. Aká by mala byť správna reakcia, keď sa dieťa dožaduje pozornosti vyrušovaním?
Neexistuje nejaká jedna správna odpoveď, ale vo všeobecnosti by mali tieto deti cítiť, že sa ich dospelý snaží do kolektívu začleniť. V prípade, že je to nevyhnutné, môže s dieťaťom odísť preč, no nemal by mu to komunikovať ako trest za zlé správanie, ale ako pomoc upokojiť sa. Niekedy môže dospelý ponúknuť i nejaký typ aktivity, pri ktorej dokáže dieťa ventilovať svoje napätie a tým ho znižovať. Dôležité vždy je, aby dieťa vedelo, že to nie je trest za neposlušnosť. Trestanie dieťaťa za správanie, ktoré nevie kontrolovať, je podobné ako trestanie dieťaťa, ktoré sa nevie bicyklovať. Tým veľa nedocielime. My ho to potrebujeme naučiť. Rovnako i tieto deti treba učiť sebaovládaniu, čo je dlhý proces.
Trestanie dieťaťa za správanie, ktoré nevie kontrolovať, je podobné ako trestanie dieťaťa, ktoré sa nevie bicyklovať.
Pokiaľ dieťa opakovane zažíva prijatie svojich emócií a impulzov zo strany rodičov a tí ho zároveň usmerňujú, ako ich spracovať, postupne sa učí zvládať ich samo. Podľa toho, ako k deťom pristupuje rodič či učiteľ, sa deti učia pristupovať i samy k sebe. Zároveň sa veľa učia aj pozorovaním dospelých v ich schopnosti regulovať svoje emócie a impulzy.
Deti s ADHD často trpia nízkym sebavedomím a neuvedomovaním si vlastnej hodnoty. Mali by rodičia týchto detí dbať o to, aby ich častejšie chválili? Je to z vášho pohľadu správna cesta k rastu ich sebavedomia?
Viackrát som zažil, že pre rodičov bolo balzamom na dušu, keď počuli pochvalu na svoje dieťa zo strany učiteľa. Čo sa týka sebavedomia, najviac pomáha, ak dokážem nájsť niečo, v čom je dieťa dobré. To má dokonca lepší efekt ako pochvala. Ak sa nám podarí vzbudiť záujem u dieťaťa, dokáže ľahšie prekonávať i prekážky spojené so syndrómom ADHD. Nájdenie nejakej oblasti záujmu, pri ktorej u dieťaťa s ADHD vyniknú jeho silné stránky a k čomu bude mať vzťah, považujem za jednu z najkľúčovejších vecí. Zážitok dieťaťa z toho, že v niečom je dobré, dokáže nielen významne podporiť sebavedomie, ale aj vykompenzovať negatívne skúsenosti zo zlyhaní v iných oblastiach.
V súvislosti s ADHD sa skloňuje i zvýšená miera kreativity. Stretávate sa u svojich klientov s tým, že práve kreativita je ich doménou?
Videl som viacero článkov, ktoré sa venovali výhodám ADHD. Ja osobne som však toho názoru, že samotné ADHD neprináša nič dobré ani dieťaťu, ani rodine. A nemám skúsenosť ani s tým, že by syndróm ADHD mal vplyv na kreativitu. Na druhej strane majú tieto deti veľa kvalít a talentov, ktoré sa však neviažu na ADHD. Je to iná stránka ich osobnosti, ktorú je potrebné a cenné objaviť a rozvíjať.
S akými problémami bojujú dospelí, ktorí trpia syndrómom ADHD?
Pre dospelých s ADHD je typické časté striedanie pracovných pozícií, neschopnosť nastaviť si priority, udržať pozornosť a doťahovať veci do konca. Ich pozornosť je oveľa viac roztrieštená, a preto majú veľký problém neodbiehať od jednej úlohy k druhej alebo zamerať sa napríklad na čítanie knihy. Dospelý človek však dokáže kvôli zlepšeniu svojej koncentrácie veľmi veľa urobiť a vytrénovať sa. To, že niekto sa dokáže sústrediť dlhšie ako iný, je práve výsledkom pravidelného tréningu. Je veľký rozdiel, či mám doma pustený film, pritom pozerám do mobilu a varím alebo sa snažím byť plne prítomný a sústredený na jednu vec. Rovnako ak sa venujem deťom, nemal by som myšlienkami odbiehať do práce, ale venovať sa im naplno.
Aké metódy fungujú pri práci s pozornosťou?
Ja sa napríklad venujem joge aj ako lektor. Pri nej sa človek učí vedome vnímať svoje telo, dych a detaily jednotlivých cvikov. Je to výborná metóda práce s pozornosťou, ak inštruktor rozumie jej princípom aj z tohto hľadiska. Ale aj obyčajná prechádzka v lese, kde človek sleduje prírodu, je dobrá cesta k tréningu pozornosti. Môžu to byť rôzne aktivity, ako strieľanie z luku, modelovanie, hra na hudobnom nástroji a podobne. Všetky tieto činnosti nám pomáhajú trénovať našu pozornosť.
Dieťa vníma veľmi intenzívne duševné rozpoloženie rodiča a tiež stav jeho vedomia.
S tým pracujem pri detských, ako i dospelých klientoch a dokonca i rodičoch. Platí, že ak sa rodičovi podarí zlepšiť schopnosť koncentrácie, dieťa sa vždy pridá. Dieťa vníma veľmi intenzívne duševné rozpoloženie rodiča a tiež stav jeho vedomia. Či je svojou pozornosťou plne prítomný pri tom, čo robí, alebo nie. Progres v schopnosti sústrediť sa u rodiča, ktorý nemusí mať ADHD, vždy vedie i k zlepšeniu koncentrácie u dieťaťa.
Akým spôsobom dokáže joga pomáhať ľuďom s ADHD?
Okrem pozornosti, ktorú som spomínal, je to i sebadisciplína. Tá nie je v dnešnej konzumnej a materialisticky zameranej spoločnosti veľmi vítaná. Súčasná spoločnosť pestuje v človeku skôr okamžité uspokojovanie svojich potrieb a hedonizmus. Joga ako celostná disciplína vedie človeka k sebaovládaniu a nastaveniu si životných priorít, ktoré sa v dnešnej povrchne nastavenej spoločnosti čoraz viac strácajú. Druhou veľmi dôležitou rovinou je vzťah k vlastnému telu. Ľudia s ADHD majú často problém obsedieť a kontrolovať svoje telo. Pri joge sa človek učí zotrvať v jednej pozícii, čo postupne vedie k celkovému upokojeniu sa.
Máte skúsenosť s tým, že ľudia, ktorí žijú nejaký typ spirituality, dokážu lepšie pracovať i s diagnózou ADHD?
Záleží, ako si kto spiritualitu definuje. Pre mňa je každý kontakt s človekom spirituálnou skúsenosťou, pretože v ňom vnímam presah od telesnej do duševnej a duchovnej roviny. Koncentrácii rozhodne pomáha rozumne vedená meditačná prax, či už ide o kresťanské, budhistické, alebo jogové meditácie. Pri práci s klientmi sa však vždy snažím vychádzať z ich presvedčenia a z toho, ako im hodnoty, ktoré vyznávajú, môžu pomôcť pri práci s deťmi alebo so sebou samým.
Koncentrácii rozhodne pomáha rozumne vedená meditačná prax, či už ide o kresťanské, budhistické, alebo jogové meditácie.
Veľakrát som zažil, že spiritualita vie podporiť duševné zdravie, no zároveň som sa stretol i s tým, že nejaký spôsob pestovania spirituality môže byť aj škodlivý. To sa môže udiať ako v kresťanstve, islame, budhizme, tak i v joge či iných smeroch. Nejde pritom o to, ktorému smeru spirituality sa človek venuje, ale skôr o to, akým spôsobom to robí a aká je osoba učiteľa či farára, jeho poznanie a motívy. Vždy treba byť opatrní, keď je spiritualita namierená na potláčanie identity, svedomia a zdravého úsudku a má zároveň tendenciu prenášať zodpovednosť na nejakú duchovnú autoritu.
Celkovo však zdravá spiritualita smerujúca k hlbším hodnotám, väčšej múdrosti, zrelosti, vzťahovosti a potrebe zmyslu môže uzdravovať aj na duševnej a nervovej úrovni nielen jednotlivca, ale aj celú našu spoločnosť. Tej by som ADHD určite tiež diagnostikoval vzhľadom k nášmu povrchnému a rýchlemu životnému štýlu.
Niektorí odborníci vidia za vznikom ADHD následok traumy, na základe ktorej deti nie sú schopné sústrediť sa, prípadne sa rozpamätať na niečo naučené. Automaticky by sa im totiž vybavili aj spomienky na traumatizujúcu udalosť. Stretávate sa s tým, že za ADHD je v skutočnosti nespracovaná trauma?
U niektorých detí s ADHD to môže byť podstatný faktor, u iných vôbec nemusí ísť o traumu. ADHD je pre mňa vždy kombinácia viacerých faktorov. Jednak vplyv prenatálneho obdobia a duševné rozpoloženie matky počas tehotenstva. Či bola vystavená zvýšenej miere stresu, ako prebiehal samotný pôrod a čo sa dialo bezprostredne po ňom. Potom je to vzťah rodičov a dieťaťa počas obdobia raného detstva a dospievania, ale i partnerský vzťah rodičov a celková atmosféra v rodine. Či v nej vládne napätie a nepokoj alebo vzájomné porozumenie a bezpečie.
A v neposlednom rade hrá svoju rolu aj výber stravy a dostatok pohybu. Osobne sa prikláňam k hypotéze, ktorú som počul od nemeckého terapeuta Heinza Grilla, ktorý tvrdí, že pri ADHD je veľa vecí v chaose a málo vecí v poriadku. Nielen v dieťati, ale aj v jeho užšom a širšom okolí. Deti s ADHD majú samy v sebe veľký neporiadok a rovnako ich nervový systém je nastavený na iný spôsob fungovania. Často v rodine s takýmito deťmi vládne chaos v tom, kto je autoritou, kto je od koho závislý, kto je čí partner a podobne.
Nezdravú atmosféru vytvára prílišné naviazanie matiek na deti, ktoré je často prítomné v prípade zle fungujúceho partnerského vzťahu.
Veľmi nezdravú atmosféru vytvára prílišné naviazanie matiek na deti, ktoré je často prítomné v prípade zle fungujúceho partnerského vzťahu a celkove slabého pocitu zmyslu v iných oblastiach života. Takéto prílišné naviazanie môže byť významným zdrojom vnútorného nepokoja v dieťati, ktorý potom dieťa ventiluje vonkajšími prejavmi. V rámci svojej poradenskej praxe sa sústreďujem práve na to, ako do rodín, ktoré bojujú s ADHD, postupne priniesť viac poriadku a harmónie, podporiť partnerský vzťah rodičov a tiež oboch rodičov pri hľadaní zmyslu aj inde ako vo výchove detí.
Je u detí s ADHD potreba poriadku a pravidelného denného rytmu väčšia ako u ostatných detí?
Zdá sa mi, že tento rytmus býva v týchto rodinách častejšie narušený, a zároveň je aj veľmi podstatný. Podľa interpretácie potom môžeme uvažovať o tom, či sa dieťa už narodí špecifické a z toho vznikne narušenie rytmu alebo či narušenie rytmu v domácom prostredí môže mať vplyv na vývoj jeho nervového systému. Veľakrát podľa mňa robíme umelú hranicu v rámci ADHD, keď hovoríme buď o nervovom systéme a s tým súvisiacej genetike, biológii, strave a podobne, alebo o psychike, výchove a domácom prostredí. Ja si osobne myslím, že narušenie poriadku má vplyv na to, do akej miery sa ADHD u dieťaťa, ktoré prichádza s nejakou odchýlkou v nervovom systéme, napokon rozvinie.
Veľakrát zažívam, že otcovia aj majú záujem o nadviazanie vzťahu so svojimi deťmi, ale nevedia, ako na to.
Líši sa niečím ADHD u chlapcov a u dievčat?
U chlapcov sa častejšie vyskytuje motorický nepokoj a nedostatok sebaovládania a u dievčat to bývajú skôr problémy s pozornosťou, ktoré je ľahšie prehliadnuť. U chlapcov si tiež častejšie všímam tendenciu prílišnej upätosti matky na syna a neprítomnosť otcovskej roly. V takýchto prípadoch sa snažím viac zaangažovať otca do výchovy a matku viac smerovať na to, že je dobré mať okrem roly matky aj iné zdroje naplnenia. S kolegami robíme pobyty pre otcov a synov, ktorých cieľom je práve budovanie vzťahu medzi otcami a synmi. Veľakrát totiž zažívam, že otcovia aj majú záujem o nadviazanie vzťahu so svojimi deťmi, ale nevedia, ako na to. Možno mali sami zlú skúsenosť z domu alebo vyrastali bez otca.
Bola práve skúsenosť z vašej poradenskej praxe dôvodom, prečo ste sa rozhodli tieto pobyty iniciovať?
Áno, je za tým skúsenosť z mojej praxe, no zároveň je zážitková pedagogika, ktorú na akcii využívam, oblasťou, ku ktorej som mal vždy blízko. Okrem toho majú tieto pobyty aj osobnú rovinu, pretože sa na nich pravidelne zúčastňuje v role kuchára aj môj otec. Pre otcov, ktorí prichádzajú a sú väčšinou moji rovesníci, som ja určitou odbornou autoritou, no môj otec pre nich často zosobňuje niečo ako otcovský prototyp, ktorý možno nemali alebo bol neprítomný.
Ženy sa v otázke výchovy prichádzajú skôr poradiť a delia sa o svoje prežívanie, zatiaľ čo u mužov je zážitok to, čo im pomáha k prehĺbeniu vzťahu.
Dalo by sa povedať, že cieľom takéhoto pobytu je budovanie vzťahu otca so synom prostredníctvom spoločných zážitkov?
Áno. Mám skúsenosť, že takýto spôsob osloví mužov lepšie než klasické poradenstvo. Ženy sa v otázke výchovy prichádzajú skôr poradiť a delia sa o svoje prežívanie, zatiaľ čo u mužov je zážitok to, čo im pomáha k prehĺbeniu vzťahu. Program je koncipovaný tak, aby sa pri spoločných aktivitách v prírode, prekonávaní rôznych prekážok, majstrovaní alebo dobrodružných hrách vytváralo silnejšie a kvalitnejšie puto medzi otcami a synmi.
V súčasnosti sme svedkami toho, že výskyt ADHD je na vzostupe. V čom vidíte hlavné dôvody?
Z môjho pohľadu je to spojené s tým, že máme veľmi veľa podnetov, čo vytvára tlak na našu nervovú sústavu, a aj s tým, že je viac neporiadku a povrchnosti ako pokoja, hĺbky, sebadisciplíny a túžby po hľadaní zmyslu. V súvislosti s ADHD hrá rolu aj otázka zodpovednosti a viny, s ktorou dieťa vyrastá. Je označované za dôvod konfliktov v rodine či v škole. Podľa mňa neprávom. Skôr to vnímam tak, že deti sú prejavom toho, že v rodine, v školstve, ale najmä v celej spoločnosti niečo nefunguje tak, ako by malo.
Aký máte názor na liečenie syndrómu ADHD pomocou liekov?
Musím priznať, že v tejto oblasti nie som odborník. Viem vám povedať svoj názor vychádzajúci z praktických skúseností mnohých klientov. Mal som detských klientov, ktorí vďaka takejto liečbe dokázali lepšie fungovať či už doma, alebo v škole, no zažil som i prípady, kde farmakologická liečba prejavy ADHD ešte zhoršila. Moja skúsenosť je, že úspešnosť takejto liečby je veľmi individuálna a treba sledovať, aký vplyv má na konkrétne dieťa. Zároveň závisí aj od toho, či sa s tým ako rodič viem stotožniť. Ak je dieťa staršie, zohľadnil by som i jeho názor.
Lieky môžu byť principiálne dobrou barličkou, no nie riešením situácie samotnej. Vždy je z môjho pohľadu konštruktívnejšie a lepšie, ak sa hľadajú komplexné riešenia. Výchova, výživa, aktivity, práca s emóciami rodiča, dieťaťa a tak ďalej. Ja sa osobne prikláňam k názoru, že pokiaľ je to možné, je bezpečnejšie sa farmakologickej liečbe snažiť vyhnúť, najmä pri miernejších prejavoch. A to aj z toho titulu, že je to pomerne mladá diagnóza, a preto nepoznáme vedľajšie účinky liekov zameraných na tlmenie jej prejavov. V niektorých vážnych prípadoch však lieky môžu byť dobrou súčasťou komplexnej liečby, no bolo by chybou ostať len pri nich.
Sú aj rodiny, s ktorými sa nepohnem ani o centimeter.
Môžeme hovoriť o úspešnosti liečby ADHD v rámci poradenskej praxe?
Najčastejšie vidím posun v tom, že rodič dokáže zrelšie reagovať a aj emočne vypätú situáciu s dieťaťom lepšie ustáť. Úspešnosť liečby závisí najviac od toho, či je rodič ochotný pracovať sám na sebe. Či už na svojom vzťahu k dieťaťu, k sebe, v partnerskom vzťahu. Sú aj rodiny, s ktorými sa nepohnem ani o centimeter. Jeden môj kolega hovorí, že pokiaľ nezmeníš nič, nezmení sa nič. Znie to síce dosť banálne, ale je v tom kus pravdy.
V súčasnosti bojuje mnoho rodičov s udržovaním autority v rodine. Vo výsledku sa potom deti stávajú tými, ktoré majú moc a nevedia s ňou narábať. Ako vyzerá dospelý klient, ktorý si prešiel takouto výchovou?
Na tom, ako rodičia zaobchádzajú s dieťaťom, sa dieťa učí, ako bude zaobchádzať samo so sebou. To znamená, že pokiaľ rodičia svoje dieťa príliš rozmaznávali a neudržovali zdravé hranice, takéto dieťa bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou v dospelosti tendenciu vyhovieť všetkým svojim žiadostiam a neregulovať samého seba. Opačný extrém je príliš autoritatívna a tvrdá výchova, ktorá vedie k tomu, že dospelý človek je na seba príliš prísny a potláča seba samého. Ani jeden z týchto extrémov nie je správny. Ideálne je, ak dieťa zažije prijatie a pochopenie, no zároveň aj nejaké hranice a smerovanie.
Ak ku mne príde 50-ročný človek, ktorý má stále sklony rozmaznaného dieťaťa a celú vinu zvaľuje na rodičov, vtedy mám tendenciu sa pýtať, čo robil posledných 30 rokov.
Takto potom bude človek pristupovať i sám k sebe. Veľa závisí aj od toho, v akom veku ku mne človek príde. Pokiaľ je to 18- až 20-ročný človek, jeho správanie je ešte do veľkej miery produktom rodiny a prostredia, v ktorom vyrastal, a preto ja iba ťažko môžem hovoriť o zodpovednosti za jeho správanie. Úplne iná situácia je, ak ku mne príde 50-ročný človek, ktorý má stále sklony rozmaznaného dieťaťa, pričom celú vinu zvaľuje na rodičov. Vtedy mám tendenciu sa pýtať, čo robil posledných 30 rokov. Jedna vec je totiž určitá výbava, ktorú si so sebou nesieme z detstva, druhá vec je naša zodpovednosť s touto výbavou pracovať. A tu by som opäť videl dôležitú rolu spirituality, ktorá dokáže v zdravej forme človeka motivovať k neustálej práci na sebe.
Psychiater Pöthe: ADHD je často posttraumatická stresová porucha. Veľakrát to psychiatri nevedia
ADHD by nemalo byť výhovorkou, prečo ľudia nevedia zvládať svoju impulzivitu
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
