Už tradične sa v kampaniach – a ani táto nie je výnimkou – zneužívajú tri témy: národ, náboženstvo a strach.
Národ (vlastenectvo) je stále citlivou témou, a preto stačí len spomenúť, ako nás limitujú medzinárodné inštitúcie či ohrozujú migranti – úspech je zaručený. Ide vlastne o otázku identity a jej aplikácie. Často sa však zabúda na to, že hovoriť o tejto téme v 21. storočí nie je to isté ako v 19. storočí. Výzvou dneška je otázka, ako rozvíjať spoločnú zvrchovanosť a nie tú národnú.
V kampaniach sa zneužívajú tri témy: národ, náboženstvo a strach.
Náboženstvo. Druhá téma, pre mnohých citlivá, ktorá sa zvykne spájať s hodnotami, civilizačnou apokalypsou a morálnymi otázkami. Pritom sa až príliš často ponúka veľmi zredukovaná verzia náboženstva a morálnych princípov, ktoré z neho vyplývajú. V niektorých vyjadreniach sa náboženstvo, v našom prípade kresťanstvo, javí ako ideológia a zabúda sa na jeho podstatu a univerzálnosť. Nechávame politikov manipulovať s touto témou a prispôsobovať si ju. Výzvou dneška je naučiť sa žiť v pluralitnej demokratickej spoločnosti, kde náboženstvo môže byť kvasom.
Strach. Ten je hádam spoločným menovateľom dvoch predošlých tém a neustále prítomným fenoménom kampaní. Podsúva sa však veľmi elegantným spôsobom. V podstate, vo väčšine prípadov politici nehovoria o strachu, ale navrhujú rýchle a jednoduché, takmer magické riešenia, ktoré odpovedajú na pomerne ľahko prezentovaný problém, často prepojený práve so strachom. Výzvou pre voličov je nenechať sa manipulovať a falošné problémy a jednoduché riešenia odkrývať.
V politike akceptujeme, ba dokonca podporujeme tých, ktorým by sme v iných oblastiach života nedali priestor.
Samozrejme, v kampani sa prepletajú mnohé iné témy. Klasikou sú tiež financie (ceny potravín a hypoték). Riešenie mnohých problémov sa merateľne ohodnocuje v eurách, ako keby základným kritériom všetkého boli peniaze. Naopak, prekvapujúco (alebo vôbec nie), v tejto kampani absentuje téma ekológie, akoby sa nás vôbec netýkala…
A čo tváre kampaní? Nájdeme medzi nimi plagiátorov, politikov nekoherentných po morálnej stránke, ľudí spájaných s mafiou a s korupciou, oportunistov, xenofóbov či dokonca rasistov. V tomto je slovenská politická scéna bizarná. V politike akceptujeme, ba dokonca podporujeme tých, ktorým by sme v iných oblastiach života nedali priestor. Takto sa vlastne v politike upevňuje machiavelistický princíp, ktorý hovorí, že cieľ možno dosiahnuť akýmkoľvek prostriedkom. Politický profit je takto nadriadený konaniu politikov a morálnym zásadám.
Koho teda voliť? Každý má nejaké kritériá, no v podstate platí, že ak by ostali idealisticky vysoko nastavené, asi nikto by nám na sto percent nevyhovoval. Potrebujeme politikov, ktorí dovidia ďalej ako len po jedno volebné obdobie. Potrebujeme reformy, ktoré nebudú len kozmetickými úpravami s krátkodobým efektom. Dnešné výzvy si vyžadujú komplexný a integrálny pohľad. Otázka je, či máme politikov, ktorí sú toho schopní…
Jedna odpoveď
„Klasikou sú financie“ – žiadalo by sa mi doplniť – selektívna časť financií, na ktorých sa efektívne budujú kampane.
týka sa to napr. aj tzv. green deal-u, ktorý je sympatický mnohým konzervatívcom, menovite katolíkom, ktorý ovplyvní naše financie možno/určite ešte viac ako kovid a vojna na ukrajine. iste, je to „ďaleko“, až o 5 – 10 rokov, kam už oko voliča nedosiahne.