Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Katolícka cirkev sa Druhým vatikánskym koncilom vydala na cestu dialógu ako spôsobu života Cirkvi vo vnútri i navonok. Encyklika Pavla VI. Ecclesiam suam otvára Cirkev dialógu so súčasným svetom: „Cirkev musí pristúpiť k dialógu so svetom, v ktorom žije. Cirkev sa stáva slovom, stáva sa posolstvom, stáva sa rozhovorom“ (č. 67).
A dnes sme vyzvaní, aby sme tento projekt prehodnotili vzhľadom na mnohé závažné problémy našej doby. Pápež František hovorí o skutočne multipolárnej Európe, v ktorej sa etnická, kultúrna, náboženská a politická rozmanitosť považuje za zdroj vzájomného daru a spolupráce na podporu spoločného dobra všetkých. V súčasnom scenári tieto póly namiesto konštruktívneho vzťahu vedú k polarizácii a roztrieštenosti, hoci epochálne výzvy ľudstva by si vyžadovali väčšiu spoluprácu a kooperáciu na rôznych úrovniach.
Katolícka cirkev sa Druhým vatikánskym koncilom vydala na cestu dialógu ako spôsobu života Cirkvi vo vnútri i navonok.
Kardinál Raniero Cantalamessa sa k tomu vyjadril takto: „Katolícke bratstvo je zranené! Kristova tunika bola roztrhaná na kusy. […] Čo je najbežnejšou príčinou rozdelenia medzi katolíkmi? […] Je ňou politický postoj, keď prevládne nad tým náboženským a cirkevným a spriahne sa s nejakou ideológiou. […] Myslím si, že sme všetci pozvaní seriózne si v tomto spytovať svedomie a obrátiť sa“ (z príhovoru na Piatok utrpenia Pána 2021).
Aby sme našli orientáciu v tomto nepohodlí, môžeme sa pozrieť na postavu pápeža Františka, najprv na svedectvo jeho samotného ako osoby dialógu, ktorá je otvorená všetkým bez rozdielu, a potom na jeho magistérium o dialógu, ktoré vyslovil pri viacerých príležitostiach.
Rád by som citoval VI. kapitolu jeho poslednej encykliky Fratelli tutti, ktorá nesie názov Dialóg a sociálne priateľstvo. Píše sa tu: „Sociálny dialóg nasmerovaný na novú kultúru“ znamená „priblížiť sa, vyjadriť, navzájom sa počúvať, pozerať, poznať, pokúsiť sa pochopiť, hľadať styčné body, to všetko je zahrnuté v slove ,dialóg‘. Nato, aby sme sa stretli a navzájom si pomohli, potrebujeme viesť dialóg“ (č. 198).
A tu by som rád citoval úryvok od Chiary Lubichovej, zakladateľky Hnutia fokoláre, ktorá nám ukazuje konkrétnu cestu, ako viesť dialóg: „Keď milujem blížneho, utváram ho láskou. Ale na zemi sa to deje postupne: najprv sa s ním zjednocujem, to znamená, že začínam jednotou lásky, až kým aj on nezačne milovať, potom prejdem k jednote pravdy, teda stávame sa jedným.“
Toto je metodológia svätého Pavla, ktorý vo svojom Prvom liste Korinťanom píše: „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých“ (1 Kor 9, 22).
Myslím si, že tento úryvok je pre nás mimoriadne dôležitý, aby sme pochopili, ako sa môžeme pohybovať v spoločensko-kultúrnom kontexte našich dní, ktorý tak veľmi zdôrazňuje rešpekt a inklúziu inej osoby, ktorá je od nás odlišná, obetujúc často pravdu v obave zo straty vzťahu. Namiesto toho nás Lubichová pozýva kráčať k dialógu, ktorý nás vedie k „pravde, ktorá je láskou, a zároveň k láske, ktorá je pravdou“.
Nato, aby sme sa stretli a navzájom si pomohli, potrebujeme viesť dialóg.
Rozlišujem tri druhy schopností potrebných pre konštruktívny dialóg: vzťahovú schopnosť, schopnosť reflexie a schopnosť spolupráce. Vzťahová schopnosť posilňuje sociálny mier a vytvára podmienky na uplatnenie ostatných dvoch schopností. Reflexívna schopnosť nás môže priviesť k spoločnej antropologickej vízii a spoločnej sociálnej etike. A schopnosť spolupracovať nám umožňuje riešiť problémy, a tak spoločne napredovať.
Pápež František nás vyzýva, aby sme rozvíjali novú kultúru stretnutia, v ktorej sa kladie dôraz na prvenstvo vzťahov: vzájomné spoznávanie sa, počúvanie sa, oceňovanie bohatstva druhého, čo si vyžaduje, aby sme sa vzdali túžby zmeniť druhého, presvedčiť ho, kontrolovať ho a namiesto toho zaujali generatívny a starostlivý postoj. Prechod od direktívneho vzťahu k podpornému, od „dominantného“ vzťahu k „diakonickému“.
V tejto perspektíve dialóg nahrádza prostú debatu, t. j. akýkoľvek druh polemického, apologetického, identitárneho, a teda vždy „obranného“ diskurzu. Takto sa vytvára priestor dôvery, kde každý môže vyjadriť svoje myšlienky podľa svojho svedomia.
Reflexívna schopnosť vyjadruje vlastnosti mysle, ktorá nie je pasívnym konzumentom myšlienok vnucovaných inými, ale autonómne sa vzťahuje na skutočnosti vonkajšieho sveta a tiež sa vzťahuje na iných, ktorí sa správajú podobným spôsobom.
Polarizácia má dnes často podobu výhrady vo svedomí, ktorá sa stavia proti svedomiu iných. Podľa niektorých autorov sme svedkami skutočnej vojny svedomí v súvislosti s témami ako sexuálna etika, imigrácia, globálne otepľovanie…
A tu môžeme hovoriť o potrebe mentality, ktorá nie je len otvorená, ale orientovaná na rast v protiklade k pevnej a uzavretej mentalite, aby sme spoločne kráčali k stále plnšej pravde.
Polarizácia má dnes často podobu výhrady vo svedomí, ktorá sa stavia proti svedomiu iných.
Dialóg sa však nekončí pri okrúhlom stole, ale vedie nás k činom. V autentickom dialógu idú reflexia a činy ruka v ruke s cieľom zmeniť svet. Z tohto hľadiska je úlohou dialógu dosiahnuť konsenzus potrebný na spoločnú činnosť.
Podľa rozšírenej mentality je možné spolupracovať len vtedy, ak sa zhodneme na základných hodnotách, ktoré sa odlišujú od ostatných. Ale možno na to, aby sme zahojili hlboké rany globalizovaného sveta, je potrebná transverzálna spolupráca (čo je tiež vyjadrenie pápeža Františka) aj s tými, ktorí majú čiastočne odlišnú koncepciu ako my.
Myšlienka diferencovaného konsenzu sa zrodila v kruhoch ekumenického dialógu, ktorý podporuje nový druh spoločenského vzťahu: spolupracovať na realizácii niektorých hodnôt a zároveň zostať na rôznych platformách pri iných hodnotách v otvorenom a úprimnom vzťahu, rešpektujúc rozdiely.
Musíme odvážne smerovať k uskutočneniu autentického dialógu, zakoreneného v evanjeliu, aby sme sa vyhli polarizácii a svedčili o jednote Cirkvi, počnúc vlastnou rodinou a miestnou cirkvou, aby sme uľahčili multipolárnu a prierezovú spoluprácu v sústredných kruhoch v čoraz väčšom meradle.
Myslím si, že toto je možno naša najťažšia ašpirácia: vytvoriť podmienky, aby sa medzi nami objavila pravda, až kým nepochopíme Ježišovo zmýšľanie. To by bola skutočná synodálna cesta, proces spoločného rastu.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
