Dynamika komunitného rozlišovania v synodálnej Cirkvi

Generálny sekretár Medzinárodnej teologickej komisie ponúka cennú pomôcku pre synodálny proces, ktorý sa v Katolíckej cirkvi začal v októbri 2021. V tomto príspevku, ktorý nadväzuje na duchovné a teologické postoje pri vykonávaní komunitného rozlišovania, rozvíja jeho dynamiku.

Aká je dynamika, ktorá charakterizuje pro­ces komunitného rozlišovania? Vychádza­me z toho, že spoločné kráčanie v Kristovi musí byť vidieť v našich dejinách, a teda musí mať správnu a praktickú metódu, ktorá sa prejaví prostredníctvom špecifických znakov a súvislostí.

1 „Perichoreticky“ vidieť, posudzovať, konať

Samozrejme, metóda vidieť, posudzovať, ko­nať, ktorú navrhol kardinál Joseph-Léon Cardijn, je presná a vždy platná: spoznať situáciu, rozoznať jej potreby a možnosti – „znamenia čias“ a „znamenia Ducha“, prijať rozhodnutia a uskutočniť ich.

Spoločné kráčanie v Kristovi musí byť vidieť v našich dejinách.

Podstatné však je, aby tieto tri momenty boli navzájom prepojené jeden s druhým, ba dokonca musia sa vykonávať vždy s pri­hliadnutím na tie ostatné: v takzvanom „perichoretickom“ kruhu. Napríklad, v perspektíve Božieho kráľovstva nie je možné vidieť skutočný a hlboký význam nejakej situácie alebo problému bez toho, aby sme použili správne kritérium úsudku, ktorým sa naň pozeráme. Je potrebné – ako pove­dal pápež František – rozhodne prekonať pokušenie „hľadať hermeneutiku evanje­liového výkladu mimo samotného evanje­liového posolstva a mimo Cirkvi“.

Chcete príklad? Konferencia latinskoamerického episkopátu v Aparecide bola v istej chvíli pokúšaná „vidieť“ veci sterilne, neutrálne, čo je však nevykonateľné. Videnie je totiž vždy ovplyvnené pohľadom. Otázka zne­la: Akým pohľadom chceme vidieť realitu okolo nás? V Aparecide nakoniec odpove­dali: „Pohľadom učeníka.“ (Príhovor pápeža Františka na stretnutí biskupov zodpovedných za Radu latinskoamerických biskupov – CELAM pri príleži­tosti generálneho koordinačného stretnutia, Rio de Janeiro, Brazília, 28. júla 2013)

2. Rozhodujúce kritérium rozlišovania: paschálny Kristus

Je potrebné pozrieť sa na situácie a prob­lémy a otvoriť sa bez zbraní a odvážne no­vým cestám, ktoré si to vyžaduje, a upria­miť pohľad srdca a mysle na ukrižovaného a vzkrieseného Krista.

Ide o to, aby sme svet videli tak, ako ho vidí on: ba vidieť ho v ňom, s pohľadom plným lásky. Aby sme akoby zdola a zvnútra neho nechali zažiariť svetlo vykúpenia a vzkrie­senia. Toto chápanie skutočnosti vychádza z počúvania, pretože výkrik ukrižované­ho Krista je výkrikom ľudstva a vesmíru, „chudobných a celej zeme“ (pápež Franti­šek) – niekedy volajúci a prenikavý, inoke­dy nemý a skrytý. „Prosme o dar počúva­nia: počúvať Boha až do tej miery, že spolu s ním budeme počuť volanie ľudu; počúvať ľud až do tej miery, že sa v ňom nadýchne­me vôle, ku ktorej nás Boh volá.“ (Príhovor pri príležitosti Modlitbovej vigílie prípravy na Synodu o rodine, 4. októbra 2014)

3. Rozhodnutie, spravovanie konfliktov, overenie

Aby bolo možné konkrétne opísať dynami­ku komunitného rozlišovania, je potrebné zdôrazniť jednotlivé štrukturálne momen­ty, ktoré tvoria tento proces, ako sú: zakon­čenie komunitného rozlišovania prijatím rozhodnutia, spravovanie konfliktov a ove­renie. Pár slov ku každému z nich.

a) Rozhodnutie zahrňuje – ako napovedá etymológia slova – „urobiť rez“, to zname­ná nestagnovať v pohyblivých pieskoch neistoty, odkladania či kompromisu, ale v určitej chvíli (správnej, dozretej) urobiť rez a ukončiť to.

Aby bolo rozhodnutie prijaté v sentire cum Ecclesia, musí sa posilniť trojičná súhra me­dzi vykonávaním autority a získaním zhody. Je zrejmé, že je potrebné rozlišovať jednotlivé situácie a prípady. Všeobecným pravid­lom však musí byť pevné odhodlanie zú­častnených, že iba vzkriesený Ježiš – živý Ježiš uprostred tých, ktorí sa zhromaždili v jeho mene (porov. Mt 18, 20) – je v Duchu Svätom interpret Otcovej vôle. Lebo len on je Vodcom a Učiteľom. A to – ako už bolo spomenuté – treba „cítiť“.

Aby sa tak stalo, je potrebné, aby sa služba autority (exousía), ktorá je v službe jedno­ty, uplatňovala trojičným spôsobom, a to v rovnocennom a perichoretickom vzťahu medzi všetkými: bez autoritárstva a bez množenia zhromaždení. Pre tých, ktorí vy­konávajú službu riadenia, ide o to, aby sa – ak použijeme príklad – „nevznášali“ nad vodami a aby sa v nich „neutopili“: to zna­mená, aby sa na jednej strane diplomaticky nevznášali „nad“ alebo otcovsky „mimo“ procesu; na druhej strane aby v ňom neuto­pili svoju vlastnú špecifickú milosť, autori­tu a služobnú zodpovednosť.

Dve užitočné upresnenia, ktoré sa týkajú prijímania rozhodnutí pri procese rozlišo­vania, sú:

– Vďaka rozdielu medzi poradným hlasom a hlasom rozhodovania je Boží ľud povo­laný ponúknuť všetky potrebné hodno­tenia pre záverečné rozhodovanie zo strany tých, ktorí na to majú služobnú zodpovednosť.

– S tým súvisí aj rozdiel medzi procesom prípravy rozhodnutia (decision-making) a procesom prijímania rozhodnutia (de­cision-taking) na konci celého procesu.

Aby prijaté rozhodnutie nezostalo len zbožným želaním, je potrebné predvídať podmienky, ktoré umožnia jeho realizáciu, a poskytnúť zdroje, ktoré umožnia jeho re­alizáciu.

Vždy treba byť otvore­ní prekvapeniu a fantázii Ducha Svätého.

b) Spravovanie konfliktov. Nemôžeme si kla­mať, že nedochádza ku konfliktom. Dochá­dza, a to aj k veľmi bolestivým. Pre zdravie cirkevného života a pre každý synodálny proces je nevyhnutné, aby sa čo najviac vy­niesli na povrch jeho skutočné, často skryté dôvody týchto konfliktov.

Existuje stratégia, ktorú možno rozvážne a odvážne použiť pri riadení konfliktov a ktorá zodpovedá spirituálnej a sociálnej paradigme spoločenstva v Kristovi (koinonía): nie je to stratégia podľa Hegelovej alebo Marxovej dialektiky (odstránenie antitéz v syntéze) ani stratégia typická pre demo­kratickú dialektiku (pozitívny kompromis medzi rôznymi tézami), ale ani stratégia, hoci tvorivá, integrácie polarít na vyššej úrovni rovnováhy.

Spoločenstvo v Kristovi (koinonía) nepozná výnimky ani odchýlky: nesmie sa porušiť. Treba v ňom zotrvať, prebývať, nech to stojí, čo to stojí – vydržať, vysvetľovať si veci, až kým nepochopíme dôvody toho druhého. A dať každému na vedomie túto nevyhnut­nú požiadavku života v Kristovi. Jedinou výnimkou je, keď neexistuje úprimný a ob­jektívny úmysel nechať sa ovplyvniť, zo strany jednotlivcov alebo všetkých spoloč­ne, existenciou v Kristovi.

Práve tento princíp vyjadruje pápež Franti­šek slovami, že „jednota prevláda nad kon­fliktom“ (porov. EG 226 – 230). Je potrebné mať odvahu jasne o tom hovoriť a – po ob­jasnení príčin konfliktu – dospieť k riešeniu alebo posunúť ho, aby riešenie bolo ovo­cím cítenia v Duchu a synodálneho myslenia všetkých, ktorí skutočne prešli Ježišovým paschálnym ohňom.

c) A nakoniec overenie. Overiť znamená verum facere, čiže vyskúšať, preveriť ovo­cie rozlišovania a realizácie výsledného rozhodnutia. Napokon až ovocie povie, či strom je dobrý. A vždy treba byť otvore­ní prekvapeniu a fantázii Ducha Svätého, ktorý aj vo fáze realizácie môže otvárať nové scenáre a žiadať, aby sme brali do úvahy neočakávané veci, ktoré môže vzbu­diť, a dokonca aj náhle ex novo: „lebo vanie, kam chce“ (porov. Jn 3, 8).

Zdroj: časopis Ekklesía, č. 1. Redakčne krátené.

Článok je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.