Komunitné rozlišovanie v synodálnej Cirkvi

Generálny sekretár Medzinárodnej teologickej komisie ponúka cennú pomôcku pre synodálny proces, ktorý sa v Katolíckej cirkvi začal v októbri 2021. V tomto príspevku rozvíja postoje, ktoré sú potrebné v cirkevnom rozlišovaní a podporujú ho.

Aktivovanie komunitného rozlišovania pri synodálnom procese je skúškou a záro­veň prejavom dosiahnutej zrelosti všetkých zložiek Božieho ľudu, ktoré symfonicky a spoluzodpovedne vykonávajú prorockú úlohu, ktorú im prináša Božia milosť (po­rov. Lumen gentium 12).

„Rozlíšiť“ v cirkevnom zmysle znamená predovšetkým nechať sa „preskúmať“, teda preveriť Ježišovým Duchom – ako jednotlivci i ako spoločenstvá (porov. Zjv 1, 4 – 3, 22). V tomto svetle je rozlišovanie mi­losť, ktorú treba prijať s pokorou a posluš­nosťou od Boha vo vzťahu k tomu, čím sme a čo žijeme ako Ježišovi učeníci. Zároveň je to aj záväzok, ktorý treba zodpovedne vyko­návať: uplatňovať postupy a metódy, ktoré umožnia kráčať po tej „ceste“, ktorou je sám Ježiš (porov. Jn 14, 6; Sk 9, 2). V súlade so synodálnou logikou rozlišovania tu po­núknem niekoľko možností, ako začať uvažovať a odpovedať na otázku: Ako žiť a ako uskutočňovať komunitné rozlišovanie?

„Rozlíšiť“ v cirkevnom zmysle znamená predovšetkým nechať sa „preskúmať“, teda preveriť Ježišovým Duchom – ako jednotlivci i ako spoločenstvá.

Začnem tým, že upozorním, že musíme odzbrojene podstúpiť „kontrolu röntgenom“, aby sme zistili, ako sa nám – jed­notlivcom i telu – darí byť Cirkvou, teda byť v Kristovi podľa Pavlovho vyjadrenia: „Všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 27 – 28). Z tohto koreňa vychádzajú tri dvo­jice postojov: úmysel a pokora; poslušnosť a odvaha (parézia); cítiť v Duchu a synodálne myslieť.

1. Úmysel a pokora

Aký máme úmysel – teda smer a nasadenie ducha –, ktorý predstavuje základ, oživujúci a usmerňujúci princíp našej účasti na procese rozlišovania? Ak úmysel nie je správny a jasný, všetko bude od začiatku zahmlené a hrozí, že sa zamorí a dokonca prekrúti celý proces.

Potrebný je agapický úmysel prijať každé­ho a prijať sa navzájom, ako to urobil až do dokonalosti sám Ježiš (porov. Jn 13, 1), až po sebadarovanie na kríži. To si žiada úmysel počúvať, pochopiť zvnútra, urobiť prvý krok, zjednotiť sa, vedieť čakať a ve­dieť dať svoj príspevok v správnom čase a správnym spôsobom.

Súčasťou tohto postoja je pokora, ktorá očis­ťuje myšlienky, pocity, emócie a dokonca aj vnútorné pohnútky tým, že ich necháva prejsť „vyprázdnením“ podľa miery Ježišo­vej lásky vo chvíli vtelenia a smrti na kríži (porov. Flp 2, 3 – 5). Pokora, ktorá znamená uvedomenie si, že aj tie najväčšie ministé­riá alebo charizmy prichádzajú od Boha a sú určené všetkým, pričom my sme len ich správcami.

2. Poslušnosť a parézia

Najprv poviem niečo o poslušnosti, preto­že parézia je jej dôsledkom i podmienkou. Poslušnosť je vlastne naladenie sa v Duchu Svätom na vlnovú dĺžku Otcovej vôle lásky. Musíme sa modliť a prosiť o tento dar nala­denia sa. Poslušnosť – z gréckeho slova hy­pakoé – znamená počúvať „zdola“, teda ako deti: slobodní, dospelí, tvoriví, áno, ale ako deti! Nerobím to, čo sa mne javí ako dob­ré, nerobíme to, čo sa nám javí ako dobré – stále je to príliš málo. Chceme s Ježišom a v ňom robiť len to, čo chce Otec pre „spoloč­né dobro“ všetkých bratov a sestier. Pápež František to vyjadril slovami: „Duch nás ve­die k odpútaniu sa od seba a k hľadaniu vý­lučne Božej vôle, pretože len z nej pochádza dobro celej Cirkvi a každého z nás.“ (Príhovor účastníkom Generálnej kapituly Kristových legionárov a Generálnym zhromaždeniam zasväte­ným a laikom Regnum Christi, 29. februára 2020)

Z toho vyplýva postoj, ktorý ide ruka v ruke s poslušnosťou: parézia, „povedať všetko“: samozrejme, že rozvážne a pozor­ne voči druhému, ale úprimne a s dôverou. Parézia je vlastnosť slobodného človeka, ktorý je odhodlaný budovať autentické vzťahy, prijať a osvojiť si dar spoločenstva (čo je zázrak synergie medzi milosťou a slo­bodou), vychádzajúc z úprimnosti a trans­parentnosti.

Parézia prezrádza zrelosť viery a lásky člo­veka i spoločenstva, pretože charakterizuje – a to sú slová pápeža Františka – „základ­nú kvalitu kresťanského života: mať srdce obrátené k Bohu, veriť v jeho lásku“ (porov. 1 Jn 4, 16). Toto je koreň parézie, z ktorého pramení sloboda Božích detí, ktorá – ako ďalej hovorí František – „vyháňa všetok falošný strach, každé pokušenie skrývať sa v pokojnom živote, v decentnosti alebo dokonca v rafinovanom pokrytectve“.

3. Cítiť v Duchu a synodálne myslieť

Ak je režisérom procesu komunitného roz­lišovania Duch Svätý, čo je tým kompasom, ktorý nám ukazuje smer a zaručuje, že sme na neho naladení pri rozlišovaní a rozho­dovaní? Zaiste, existuje celý rad objektívnych kritérií, ktoré zaručujú, že kráčame po ceste: in primis Božie slovo, vernosť živej Tradícii Cirkvi, Magistérium Cirkvi, cha­rizmy Ducha, sensus fidei Božieho ľudu…

Spoločne s týmto všetkým však existuje jedno rozhodujúce vnútorné kritérium: cítiť v Duchu. Ak sme v Kristovi, cítiť v Duchu znamená osobne i spoločne vnímať objek­tívnu prítomnosť, osvietenie a pôsobenie Ducha Svätého v nás a medzi nami. A aby sme to prijali ako Boží dar, vyžaduje si to dozrievanie, očisťovanie, formáciu a cvičenie.

Takéto cítenie v Duchu si vyžaduje spojenie s tým, čo sa nazýva synodálne myslenie. Je to spôsob videnia, rozlišovania a konania, v ktorom je prítomný celý človek: počnúc svojím spôsobom myslenia, posudzovania a rozhodovania.

Ak sme v Kristovi, cítiť v Duchu znamená osobne i spoločne vnímať objek­tívnu prítomnosť, osvietenie a pôsobenie Ducha Svätého v nás a medzi nami.

K tomu je potrebné poznať a naštudovať si situácie a problémy, o ktoré pri rozlišovaní pôjde. To sa však musí diať s premeneným myslením. Nie je náhoda, že kľúčové novo­zákonné slovo metánoia doslova znamená „premena mysle“. Ako nás k tomu vyzýva apoštol Pavol: „Nepripodobňujte sa tomu­to svetu, ale premeňte sa obnovením zmýš­ľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé“ (Rim 12, 2).

Ako teda dosiahnuť túto „premenu mysle“ pri myslení, a teda aj pri riešení problémov a otázok? Apoštol Pavol hovorí o milosti premýšľať podľa „mysle (noûs) Kristovej“ (porov. 1 Kor 2, 16). Nemyslieť teda „pred“ alebo „mimo“ toho, že sme sa milosťou sta­li jedným v Kristovi: akoby spoločenstvo (koinonía) bolo len spirituálnou skutočnos­ťou, ktorá sa nedotýka myslenia. Potrebné je však mať Ježišovu myseľ v sentire cum Ecclesia in unitate.

Určite sa musíme naučiť používať – vo vzkriesenom Ježišovi prítomnom uprostred svojho ľudu – tento synodálny rozum. Taký­to rozum myslí synodálne, alebo, povedané inak, myslí „perichoreticky“, čo znamená, že myslieť jeden s druhým, v dialógu živenom vzájomnou láskou, smeruje k zažitiu milos­ti myslieť jeden v druhom v Ježišovi.

Zdroj: časopis Ekklesía, č. 1. Redakčne krátené.

Článok je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.