Humorom rozsievať nádej. Pápež František pozval humoristov z 15 krajín

Budúci rok nás v Cirkvi čaká Jubilejný rok, ktorý sa bude niesť v duchu motta Pútnici nádeje. Nádej, ktorá v dnešnom svete tak chýba a bez ktorej sa len veľmi ťažko kráča životom, je nevyhnutná pre aktívne prežívanie súčasnosti a odvážny pohľad do budúcnosti. Bez nádeje sa nedá plánovať, a preto ani snívať o krajšom zajtrajšku a pozerať sa na realitu s istým odľahčením.

Pápež František robí občas nevšedné gestá a medzi ne istotne patrí aj stretnutie s tými, ktorých prácou je rozveseľovať ľudí. Pozval k sebe 107 humoristov z 15 krajín sveta. Ide vôbec o prvú pápežskú audienciu tohto druhu, ktorú zorganizovalo Dikastérium pre kultúru a vzdelávanie. Pápež chcel poukázať na ich dar smiechom prekonávať rozdelenia, upevňovať medzi ľuďmi väzby a spájať najrôznejšie osoby naprieč názormi a generáciami, národmi a presvedčeniami. Bergoglio vyzdvihol skutočnosť, že človek je nielen homo sapiens, ale tiež homo ludens. Hra, zvedavosť, odľahčené videnie sveta je pozvaním pre každého dospelého objaviť v sebe rozmer empatie, zblíženia, záujmu i spájania odlišností, ba až protichodných skutočností.

Pápež sa nebál humoristom adresovať odkaz, ktorý vyvolal záujem mnohých: „Ak sa vám podarí vyvolať inteligentný úsmev na perách čo i len jedného diváka – to, čo teraz poviem, nie je heréza – rozosmejete aj Boha.“

Ako dieťa som si veľa ráz predstavovala Boha s úsmevom na tvári a pýtala som sa samej seba, čím by som ho aj ja mohla potešiť. Snažila som sa robiť drobné skutky lásky, posielať ich v detskej predstavivosti do neba ako pekne zabalené balíčky, len aby som potešila toho, ktorý ma mal rád ako prvý a vďaka ktorému existujem. Priznám sa, že vo mne dodnes drieme malé dievčatko, ktoré túži obšťastňovať Boha a na jeho veľkú lásku odpovedať tou svojou. V tomto zmysle som zostala nie idealistkou, ale tou, ktorá uverila, že len láska má moc dotýkať sa sŕdc iných, nezastaví sa pred bolesťou a je ochotná milovať aj nepriateľa. Pápež mi pripomenul, že zostať vo vnútri dieťaťom je dokonca istou výsadou, lebo len v čistote srdca a pohľadu sa vieme „radovať s radujúcimi a plakať s plačúcimi“ (Rim 12, 15). „Je ľahšie smiať sa spolu ako osamote: radosť otvára k vzájomnému zdieľaniu sa a je najlepším liekom proti sebectvu a individualizmu,“ povedal na piatkovom stretnutí s humoristami.

Tento pápež dobre vie, že v dnešnom svete poznačenom mnohými tragédiami už priveľa ľudí stratilo nádej. Neprestáva apelovať na ukončenie vojen, zastavenie kultúry vyraďovania, bezbrehého využívania moci a zneužívania človeka i prírody. Popri všetkých týchto dôležitých výzvach však do spoločnosti vyslal v poslednom čase aj jasný signál o nádeji a radosti, keď si k sebe pozval deti a humoristov. Spojil dva blízke svety a dotkol sa krehkej struny, ktorá sa azda vekom a nahromadenými problémami rozladila v mnohých ľuďoch. Stretnutím s humoristami prispel k posilneniu „kultúry úsmevu“ a prvým Svetovým stretnutím detí v Katolíckej cirkvi pozdvihol „kultúru prostoty“. Skúsme a presvedčme sa, že pesimizus zbavený nádeje má rešpekt pred dobrou náladou a ťaživý individualizmus môže prekonať jednoduchosť a úprimnosť. Najlepšie to, hádam, vystihne samotná modlitba Tomáša Mora, ktorú pápež František uviedol v Apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate (v poznámke č. 101):

„Dopraj mi, Pane, dobré trávenie, a tiež voľačo na strávenie. Dopraj mi zdravie tela, aj s dobrou náladou, potrebnou na to, aby som si ho uchoval. Daj mi, Pane, svätú dušu, ktorá vie oceniť, čo je dobré a čisté, a nepreľakne sa hriechu, ale vie nájsť spôsob ako dať veci znovu do poriadku. Dopraj mi dušu, ktorá nepozná nudu, hundranie, vzdychanie a lamentovanie, a nedovoľ, aby som sa príliš sužoval pre tú dominantnú vec, ktorá sa volá ,ja‘. Daj mi, Pane, zmysel pre humor. Dopraj mi milosť pochopiť žarty, aby som v živote poznal trochu radosti a mohol ju odovzdať aj druhým. Nech je tak.“