V roku 325 sa v Nicei, starobylom meste Bitýnie v Malej Ázii, pod vysokým patronátom cisára Konštantína konal prvý ekumenický koncil. Práve tam bol sformulovaný Symbol viery, ktorý – doplnený následným Konštantínopolským koncilom v roku 381 – predstavuje preukaz totožnosti, spoločný pre všetkých v kresťanskom svete.
Budúci rok si pripomenieme 1700. výročie tejto udalosti, ktorá má obrovský význam z hľadiska potvrdenia a pochopenia toho, čo pre dejiny ľudstva predstavuje príchod Ježiša Krista. V Nicei totiž Cirkev nielenže vyznala svoju vieru v neho ako v jednorodeného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, ale vyjadrila aj jeho význam a neoceniteľnú hodnotu pre všetkých, čím „dala dôvod“ nádeji, z ktorej sa rodí a ktorá oživuje jej poslanie.
Viera v Ježiša v skutočnosti nie je proti rozumu, ale hľadá ho – ako píše svätý Augustín –, aby ho otvorila novým horizontom. A prekvapuje ho: pretože ho nekonečne prevyšuje. Práve takýmto spôsobom však odpovedá na jeho najhlbšie otázky a obavy.
Viera v Ježiša v skutočnosti nie je proti rozumu, ale hľadá ho, aby ho otvorila novým horizontom.
To sa deje v Nicei: rozum zasahuje a premieňa svetlo Zjavenia, aby dokázal prekročiť prah, ktorý ho zdanlivo nekonečne oddeľuje od Boha, a mohol sa ponoriť do oceánu svetla jeho dôverného tajomstva, aby sa mohol pozerať na skutočnosť očami plnými tohto svetla.
Toto svetlo je svetlom Trojice: jedného Boha v spoločenstve lásky Otca, Syna a Ducha Svätého. Toto je jeho najpravdivejšia tvár, a teda aj najpravdivejšia tvár človeka, stvoreného na jeho obraz a podobu. Kľúčom k všetkému je láska, ktorá „prevyšuje každé poznanie“, ale ktorá zároveň zvnútra i zdola všetko osvecuje a vedie.
Boh je Otec a my všetci sme v Ježišovi a prostredníctvom daru Ducha Svätého synmi a dcérami v Synovi, a teda bratmi a sestrami medzi sebou. Trojičná tvár Boha, zjavená v Ježišovi, je lonom nového ľudstva a nového stvorenia, povolaného k univerzálnemu bratstvu.
Toto je rozhodujúca etická a politická úloha, ktorá vyplýva z daru synovstva, o ktorý sa s nami Ježiš delí. Každý deň o niečo viac ako včera. Tak, aby požiadavka bratstva, spravodlivosti, mieru medzi národmi nebola len želanou utópiou, ktorá protirečí tvrdej realite, ale aby sme ju túžili žiť prostredníctvom „veľkej lásky, ktorú nám dal Otec, aby sme sa mohli nazývať Božími deťmi“ (1 Jn 3, 1).
To si vyžaduje uznať, že „je dobré, aby ten druhý bol“, je dobré, aby boli bratia a sestry, je dobré, aby boli národy a kultúry a aby boli slobodné a rozmanité, aby sa navzájom uznávali vo vzájomnej láske pod pohľadom jediného Otca. Toto je najvzácnejší talent, ktorý nám Boh dal na Nicejskom koncile. Talent, ktorý treba znovu objaviť a znásobovať.
Prevzaté z cittanuova.it.
V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Luigina Bruniho, Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.