Arcibiskup Cyril Vasiľ: Božia prozreteľnosť nikomu neodopiera prostriedky spásy

„Svet nie je dnes o nič viac, ani o nič menej pluralitný a rôznorodý, ako bol v časoch Kristových, či v časoch apoštolov. A preto aj do tohto dnešného sveta musia s rovnakou naliehavosťou znieť Kristove slová o potrebe spásy, rovnako ako slová apoštolov o nevyhnutnosti všetko zjednotiť v Kristovi,“ hovorí arcibiskup Cyril Vasiľ v rozhovore o spáse.

V ňom sa dočítate:

– či je spása len náboženský koncept alebo má hlbší význam aj pre tých, ktorí sa nepovažujú za veriacich;
– ako môžeme chápať spásu v kontexte rýchlo sa meniacej spoločnosti;
– aký význam má viera pre spásu jednotlivca;
– prečo potrebuje spásu každý človek bez rozdielu a ako ju môže získať;
– ako možno obnoviť jednotu všetkých kresťanov.

Prečítajte si tiež ďalšie rozhovory z tejto série:
1. Arcibiskup Bernard Bober: Boh neodsudzuje ani nekategorizuje. Boh miluje
2. Generálny vikár Peter Šimko: Príťažlivá moderná svätosť
3. Biskup Peter Beňo: Človek nemôže obstáť, ak nie je napojený na zdroj života
4. Biskup Jozef Haľko: Veriť v Boha a veriť Bohu je veľký rozdiel
5. Biskup Milan Lach: Chcem privádzať ľudí k Bohu, k jeho láske
6. Arcibiskup Cyril Vasiľ: Božia prozreteľnosť nikomu neodopiera prostriedky spásy
7. Biskup František Trstenský: Odlíšiť Boží hlas od svojho ega je duchovné majstrovstvo
8. Biskup Tomáš Galis: Prečo je Jubilejný rok 2025 dôležitý pre dnešných ľudí?
9. Arcibiskup Jonáš Maxim: Boh ide do nepochopiteľného extrému
___

V dnešnej rýchlo sa meniacej spoločnosti neexistuje istota, že moderné publikum rozumie pojmu spása. Čo znamená spása? 

Pojem „spása“ predpokladá niekoľko skutočností. Ak nechceme ešte hneď použiť slovo „viera“, prvou skutočnosťou je hlboké bytostné presvedčenie, že materiálny, fyzický svet a náš život v ňom nie sú jediným a definitívnym spôsobom existencie. Ani našej osobnej, ani tej skutočnosti, ktorú nazývame slovom „svet“.

Zjednodušene by sme mohli povedať, že súčasťou tohto presvedčenia je viera v existenciu duchovného sveta i v to, že po naplnení zmyslu a úlohy tohto terajšieho sveta môžeme očakávať „nové nebo a novú zem“, ktoré budú oslobodené od akéhokoľvek fyzického či morálneho zla, utrpenia, bolesti a smrti. Tento stav nazývame „večným životom“ a „novým stvorením“.

Celý náš terajší život i celý tento svet sú akoby len „predohrou“ večnosti. Ale predohrou mimoriadne dôležitou, pretože v nej sa rozhoduje o spôsobe našej účasti na večnosti. 

Boh je trvalé, plné, nekonečné, absolútne dobro a spásou nazývame naše dokonalé zjednotenie sa s ním v plnosti lásky a poznania.

Takto by sme mohli objasniť otázku spásy veriacim. Ako má však rozumieť spáse človek, ktorý nemá túto vieru či presvedčenie?

V tomto prípade môže človek pojmom spása mať na mysli len túžbu po zlepšení vlastného života či túžbu po uniknutí nejakému bezprostrednému ohrozeniu ľudskej fyzickej či psychickej integrity. Ale nebude tým myslieť nič, čo by presahovalo rozmer jeho terajšieho života.

Nech by však bol človek v tomto živote akokoľvek mnohonásobne zachránený, nakoniec aj tak speje k nevyhnutnému zániku, strate všetkého toho, čo ho identifikuje, toho, čo budoval, získal, miloval, na čom mu záležalo. Toto uvedomenie si nevyhnutného obmedzenia by ho však mohlo viesť k hlbokej bytostnej frustrácii.

V úvode ste spomínali predpoklad niekoľkých skutočností uvažovania o spáse; hovorili sme zatiaľ len o prvom. Aký je druhý predpoklad?

Druhým predpokladom možnosti uvažovania o spáse je, že veríme v možné dosiahnutie nejakého trvalého a absolútneho „dobra“, ktoré presahuje náš terajší fyzický život a získanie ktorého nie je výlučne výsledkom našej snahy, ale aj „darom“, na ktorý nemáme absolútne nárok, ale ktorý je nám uštedrený vďaka niekomu či zásluhou niekoho duchovne vyššieho či priamo „Najvyššieho“.

Toto trvalé, plné, nekonečné, absolútne dobro je Boh a spásou teda nazývame naše dokonalé zjednotenie sa s ním v plnosti lásky a poznania.

Ako kresťania vyznávame, že naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám. Potom čo sa Boh nechával poznávať ľudstvu cez Zjavenie sa v dejinách jedného, vyvoleného národa, teda Izraela, v plnosti času zoslal do tohto národa svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, aby zavŕšil Božie zjavenie, určené pre celé ľudstvo. Ježiš Kristus nám zveril základné pravdy o Bohu ako o Otcovi, ktorý je zvrchovanou láskou a ku ktorému vedie cesta práve naplnením zákona lásky.

Človek bytostne túži po dosiahnutí svojho cieľa, ktorým je večnosť.

Hovoríte o našej večnej účasti na Božom živote. Od čoho bude závisieť?

Naša večná účasť na Božom živote bude závisieť od nášho terajšieho života, od našich priorít a našich každodenných skutkov. Ide o naplnenie Kristovho prísľubu voči tým, ktorí sa vo svojom živote riadili zákonom lásky. Na druhej strane nás však Kristus varuje, že pre tých, ktorí vo svojom živote nenaplnili jeho príkaz lásky, zaznie výrok: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25, 41)

Prečo potrebuje spásu každý človek?

Pretože človek, stvorený na Boží obraz a podobu, bytostne túži po dosiahnutí svojho cieľa, ktorým je večnosť v Božej prítomnosti, v naplnení svojej najhlbšej túžby, ktorou je poznať Boha a vidieť ho „z tváre do tváre“.

Isteže, nie každý človek túto  bytostnú túžbu dokáže zadefinovať týmto teologickým jazykom. Každý si však uvedomuje hlbokú nenaplnenosť človeka a príkry rozpor medzi jeho túžbou po plnosti všetkého toho, čo poznáva ako svoje „dobro“, a ľudskými  obmedzeniami, ktoré túto jeho túžbu limitujú a sťažujú jej naplnenie.

Dobro má mnohoraký rozmer – je to pravda, krása, láska, spravodlivosť. Po tomto všetkom človek  bytostne túži a súčasne si uvedomuje, že v tomto živote a vlastným úsilím nič z toho nedokáže získať v plnosti. Vo svojich mnohorakých formách – materiálna núdza, nespravodlivý útlak, telesné a psychické choroby a nakoniec smrť – je ľudská nedostatočnosť, krehkosť a bieda zjavným znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek nachádza po prvotnom hriechu, a jeho potreby spásy.

Božia prozreteľnosť nikomu neodopiera prostriedky potrebné na spásu, lebo všetko, čo je v myslení a konaní ľudí dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu na evanjelium.

Ak spásu potrebujú všetci, tak by malo byť možné, aby ju aj všetci – veriaci, neveriaci aj inoveriaci – získali. Existujú na získanie spásy nejaké kritériá?

Apoštol Peter pri stretnutí s rímskym stotníkom Kornéliom hovorí, že „Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10, 34). Božia prozreteľnosť, to sú opatrenia, ktorými Boh s múdrosťou a láskou vedie všetky stvorenia až k ich poslednému cieľu.

Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelský ľud za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval.

Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá v Kristovi. Túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi, uzavrel Kristus a povolal si zo Židov i pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno.

Čo konkrétne je teda tou cestou k spáse?

Je to snaha skutkami plniť Božiu vôľu, poznávanú hlasom svedomia. Veríme, že Božia prozreteľnosť nikomu neodopiera prostriedky potrebné na spásu, lebo všetko, čo je v myslení a konaní ľudí dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu na evanjelium.

Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v náboženstvách pravdivé a sväté.

Pápež Pavol VI. v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium v bode 16 napísal, že plán spásy zahŕňa aj nekresťanov, ktorí uznávajú Stvoriteľa, „ktorí bez vlastnej viny neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť“. Čo v tomto kontexte znamená „bez vlastnej viny“?

Nezavinená nevedomosť môže znamenať nielen materiálnu absenciu informácií, ale aj absenciu schopnosti informácie prijať, spracovať a konať v súlade s nimi. Ide teda o istý druh nemožnosti, ktorá môže byť materiálneho, ale aj morálneho charakteru.

Od dávnych čias až podnes ľudia určitým spôsobom vnímajú tajomnú silu, ktorá účinkuje vo vývoji vecí i v udalostiach ľudského života, a hľadajú pre túto silu pochopenie, meno i formu osobného vzťahu. V tejto súvislosti teda hovoríme o rôznych nekresťanských náboženstvách.

Niektoré uznávajú najvyššie božstvo, prípadne aj Boha Otca. Toto vnímanie a poznanie preniká celý život ich nasledovníkov hlbokým náboženským citom. Náboženstvá sa v súvise s kultúrnym pokrokom pokúšajú odpovedať na tieto problémy čoraz presnejšími pojmami a kultivovanejším jazykom.

Mohli by ste tieto skutočnosti objasniť v kontexte Katolíckej cirkvi?

Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.

Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko. Toto koncilové učenie, obsiahnuté v deklarácii o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, je rozvinutím koncilového učenia z  konštitúcie Lumen gentium a treba ho chápať práve vo svetle tejto konštitúcie.

Svet nie je dnes o nič viac ani o nič menej pluralitný a rôznorodý, ako bol v časoch Kristových či  v časoch apoštolov. A preto aj do tohto dnešného sveta musia s rovnakou naliehavosťou znieť Kristove slová o potrebe spásy, rovnako ako slová apoštolov o nevyhnutnosti všetko zjednotiť v Kristovi.

Traduje sa však výrok od svätého Cypriána: „Mimo Cirkvi niet spásy.“ Ako ho treba chápať?

Tento výrok predstavuje dobovú reakciu biskupa Cypriána na situáciu, v ktorej mnohí kresťania pod vplyvom heréz odchádzali zo spoločenstva Cirkvi a hľadali údajne dokonalejšiu formu kresťanstva. Vytrhnúť tento výrok z historického kontextu a vyvodiť z neho teóriu o zatratení nekatolíkov a nepokrstených znamená nepochopiť ho. Pôvodným zmyslom citovanej vety bolo povzbudiť k vernosti členov Cirkvi, pričom sa uznáva, že spásu nám prináša jedine Kristus.

Kristus sa sprítomňuje medzi nami v Cirkvi, na ktorú sú všetci ľudia rozličným spôsobom zameraní. Preto sv. Cyprián na inom mieste hovorí: „Kto sa odvrátil od Kristovej Cirkvi, nepríde ku Kristovej odmene; je to cudzinec, sveták, nepriateľ. Nemôžeš mať Boha za svojho Otca, ak nemáš Cirkev za svoju matku. Náš Pán nás varuje, keď hovorí: ,Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto sa so mnou nezhromažďuje, rozptyľuje sa.‘ Kto ruší Kristov pokoj a harmóniu, koná proti Kristovi; kto zhromažďuje inde ako v Cirkvi, rozptyľuje Kristovu Cirkev.“

Cyprián teda neriešil otázku tých, ktorí nepatrili do Cirkvi, ale tých, ktorí ju ľahkomyseľne chceli opustiť vinou heretických učení. Týchto varoval, že riskujú vlastnú spásu, ak sa odkláňajú od prameňa spásy, ktorým je Kristus vo svojej Cirkvi.

Svet nie je dnes o nič viac ani o nič menej pluralitný a rôznorodý, ako bol v časoch Kristových či  v časoch apoštolov. A preto aj do tohto dnešného sveta musia s rovnakou naliehavosťou znieť Kristove slová o potrebe spásy, rovnako ako slová apoštolov o nevyhnutnosti všetko zjednotiť v Kristovi.

Boh chce, aby všetci dosiahli spásu poznaním pravdy. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy.

Zostaňme ešte pri Katolíckej cirkvi. Mohli by ste viac priblížiť, aká je jej úloha v kontexte spásy?

Keď Cirkev háji schopnosť ľudského rozumu poznať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom a so všetkými ľuďmi. Toto presvedčenie je východiskovým bodom jej dialógu s inými náboženstvami, s filozofiou a vedou, ako aj s neveriacimi a ateistami. Boh chce, aby všetci dosiahli spásu poznaním pravdy.

Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska.

Cirkev sa riadi vierou, že Boh Stvoriteľ chce zachrániť celé ľudstvo skrze Ježiša Krista, jediného prostredníka medzi Bohom a človekom, keďže je Vykupiteľom celého ľudstva. Paschálne tajomstvo je rovnako prístupné všetkým a prostredníctvom neho je všetkým otvorená aj cesta k večnej spáse.

Jestvujú medzi rôznymi denomináciami alebo náboženskými skupinami rozdiely v chápaní spásy?

Nie všetky náboženské systémy majú prepracovanú teológiu týkajúcu sa „spásy“ , teda tzv. soteriológiu či eschatológiu, a toto treba brať do úvahy aj pri vzájomnom dialógu.

Sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. 

Ako treba viesť vzájomný dialóg jednoty s kresťanskými cirkvami?

Ak by sme hovorili  o chápaní spásy v kresťanských cirkvách a náboženských spoločenstvách, tak v nich by starosť o obnovenie jednoty mala naozaj ležať na srdci všetkým. Rozdelenie kresťanov je v skutočnosti prekážkou úspešnosti ohlasovania evanjelia svetu. Kristus sa modlil k Otcovi počas Poslednej večere za jednotu svojich učeníkov: „... aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17, 21)

Treba si uvedomiť, že sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto celú svoju nádej vkladáme do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého.

Čo je teraz úlohou nás ako kresťanov?

Dôležité je, aby si všetci kresťania uvedomovali túto situáciu a prežívali duchovnú bolesť nad vzájomným rozdelením. Táto bolesť bude výzvou na hľadanie všetkých možných spôsobov na prekonanie rozdelenia.

Neuspokojme sa so súčasným stavom, necíťme sa „zabetónovaní“ na svojich pozíciách, ktoré sú neraz výsledkom historických sporov, neraz aj politického či administratívneho charakteru.

Hovoríte o obnove jednoty kresťanov, ktorá je veľkou výzvou. Čo sa od nás vyžaduje, aby sme na túto výzvu dokázali primerane odpovedať?

Vyžaduje sa ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote.

Tiež obrátenie srdca, aby sa veriaci v Krista snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení.

Rovnako je dôležitá spoločná modlitba, lebo „obrátenie srdca“ a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom.

Tiež sa vyžaduje vzájomné bratské poznávanie, ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov, dialóg medzi teológmi, stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev a spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.